p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Bratia a sestry, problém, o ktorom dnes v evanjeliu hovorí Ježiš, je veľmi naliehavý, pretože sa s ním neustále stretáme.  Každý deň máme problém s láskou k druhým. Pri niektorých jedincoch nám dokonca robí problém byť čo i len zdvorilým… Prečo ich nemilujeme? Jeden z mnohých dôvodov je, že nevieme odpustiť. O rozšírenej existencii neodpustenia sa môžeme presvedčiť na každom kroku. Cítime neodpustenie, od druhých, často prežívame neodpustenie v našich rodinách, a ak pri pohľade na seba nie sme celkom zaslepení, vidíme aj neodpustenie, ktoré my máme voči druhým, či dokonca voči sebe samým. Je pravda, že z ľudského hľadiska nie je ľahké nasledovať vzor nášho nebeského Otca, ktorý prechováva „univerzálnu“ lásku. Je ťažké naučiť sa milovať tých, ktorí sú nám len “nesympatický” a milovať dokonca svojich nepriateľov? To je pre nás všetkých obrovskou výzvou… vedieť  žehnať našim nepriateľom a snažiť sa ich milovať. Prečo máme našich nepriateľov milovať? Je prirodzené

Bratia a sestry! Mnohí členovia Cirkvi často pripomínajú, že Cirkev by mala lepšie slúžiť starším. Ďalší tvrdia, že by sme mali viac pracovať s mladými. Iní vyzývajú na aktivity s deťmi atď atď. Áno, treba nám viac presadzovať kresťanské hodnoty. Ale na to, aby sme mohli tieto a podobné úlohy vykonávať, Cirkev potrebuje ľudí – všetkých nás, nie len kňazov a rehoľníkov, ale všetkých – tých, ktorí pôsobíme v rozličných odvetviach. Dnešný evanjeliový text o bohatom rybolove končí Ježišovou výzvou – niektorých oslovil a povolal, aby sa stali rybármi ľudí. Aj my si môžeme položiť otázku, čo môžeme urobiť pre to, aby sme boli užitoční v Cirkvi? Vždy ma zaujme prvá veta z tejto časti evanjelia. „Keď raz stál pri Genezaretskom jazere, tlačil sa naň zástup“ (Lk 5, 1). Zástup ľudí sa hrnie k Ježišovi, aby počúval Božie slovo (porov.: Lk 5, 1). V dejinách Cirkvi, ako vieme, si Boh povoláva mnohých ľudí. Stačí si len prečítať Starý a Nový zákon, Abrahám, Mojžiš, Samu

Drahí snúbenci Dušan a Monika,  rodičia, známi, bratia a sestry. Hádam, že každý z nás pozná pieseň „v dobrom aj zlom“ od Zuzany Smatanovej. V refréne piesne znejú tieto slová: Buď so mnou v dobrom aj v zlom, nech nás nič nerozdelí. Moje srdce je zvon, len pri tebe zvoní, objím ma tak ako strom, čo sa s nehou skloní v dobrom aj v zlom, v dobrom aj v zlom… Týmito slovami je zhrnutý celý sľub, ktorý si už o chvíľku poviete. Sľubujem, že ťa nikdy neopustím ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života. Inak povedané: „v dobrom aj v zlom“. Viem, že ste si už mnohokrát navzájom povedali slová –  sľubujem, milujem ťa, budem s tebou stále, mám na teba čas, pôjdem s tebou všade, so všetkým ti pomôžem…  v dobrom i zlom…  Všetky tieto malé sľuby,  – áno malé – boli prípravou na dnešný deň, keď si poviete „v dobrom aj v zlom“ navždy – pred Bohom a pred nami a tento sľub bude ovplyvňovať celý váš život.

Bratia a sestry! Cítite sa počas slávenia liturgie spokojní a šťastní? Tešíte sa, keď vás pozývajú zvony do chrámu a vy môžete byť účastní na liturgii? V dnešnom evanjeliu sa opakuje slovo: pozvanie a povolanie. Už samotné slovo pozvanie hovorí o tom, že na sv. Liturgie by nemal nikto chodiť z donútenia alebo zo zvyku, ale má sa cítiť ako ten, kto je pozvaný na tú najlepšiu oslavu. Na sväté liturgie by sme mali chodiť ako tí, ktorí sa na oslavu tešia – nie ako niekto, kto o slávenie nemá záujem a bol by radšej niekde inde. Všetci, ktorí sa zúčastňujeme liturgických slávností, by sme mali pochopiť, že pozvanie na liturgiu je pre nás určitým povýšením. V dnešnom texte sme počuli, že aj samotnému Pánovi sa začali pozvaní jeden za druhým vyhovárať. Preto sa nečudujme, že aj v našich časoch sa nájde človek, ktorý možno nepovie priamo: “pole som kúpil, musím ísť a obzrieť si ho“, ale skôr: “rozbehol som biznis, musím sa teraz starať aby všetko fungovalo…“ atď atď. A

Bratia a sestry, keď okolo roku 620 Peržania napadli Svätú Zem, zrúcali všetky kostoly a odniesli so sebou uctievané drevo Kríža. Celý kresťanský svet bol pohrúžený do smútku a horlivo sa modlil o návrat tejto relikvie. Stará tradícia hovorí, že krátko potom – vďaka víťazstvu cisára Heraklia nad kráľom Peržanov – obklopený veľkou úctou sa Svätý Kríž znovu stal vlastníctvom kresťanov. Sám cisár sa rozhodol zaniesť ho na Kalváriu na vlastných ramenách. Nemohol ho však žiadnym spôsobom zodvihnúť. Vtedy mu biskup Jeruzalema poradil, aby Kríž niesol podobne ako ho niesol Kristus – bosý, v mlčaní, v kajúcom postoji. Bremeno sa skutočne ukázalo menšie a cisár ho doniesol až na Golgotu. Na pamiatku tejto udalosti Cirkev každý rok v septembri slávi sviatok Povýšenia Kríža. V tento deň zvlášť pozorne pozeráme na Kríž, pričom často pamätáme na prípady jeho znesvätenia či pokusy o odstránenie. V 30-tych rokoch XX. storočia v meste San Francisco na hore Davidson, ktorá je

Veľmi nábožná staršia pani v Amerike, menila náboženstvá a vyznania ako príslovečné rukavičky. Bohužiaľ v každom ďalšom náboženstve bola nespokojná a nakoniec založila svoje vlastné náboženstvo. Jedného dňa sa u nej objavil reportér miestneho denníka a pokúšal sa dozvedieť, aké jej súčasné náboženstvo, preto jej položil otázku: – Pani, skutočne si myslíte – ako sa tu všeobecne usudzuje – že do neba nikto nevojde, okrem vás a vašej slúžky? Žena sa hlboko zamyslela, a po chvíli odpovedala: – Ja určite pôjdem do neba, ale čo sa týka slúžky… nie som si taká istá. „Ani Boh, ani Pán, ani sám Kristus ho nepotopí“ – takéto rúhavé slová bolo vidieť na lodi „Titanik“, ktorá napriek tomu v roku 1912 sa potopila v Atlantiku počas svojej prvej plavby. To sú príklady ľudskej pýchy, ktorých by sme mohli uviesť tisíce. V dnešnom Evanjeliu Ježiš pranieruje pýchu, ktorá sa najviac protiví Bohu i ľuďom. Keď Ježiš pozeral na to, ako farizeji zaujímali prvé miesta, využil príleži

Bratia a sestry, myslíte si, že neexistujú nešťastní bohatí ľudia? Že neexistujú roztrpčení a sklamaní boháči, ktorí sú presvedčení o tom, že svoj život premrhali? Znie to možno neuveriteľne, ale je ich oveľa viac, než by sme vôbec považovali za možné. Tieto skutočnosti sa však v médiách priveľmi nešíria. Uvediem iba jeden príklad: Vo veku 80 rokov našli milionárku pani Walkerovú mŕtvu v jej luxusnom dome. Žiaľ, sama si vzala život. Prečo? Vedľa jej tela našli lístok s týmito slovami: „Mám všetko bohatstvo, všetko pohodlie, ale nemám deti, ani radosti na svete. Mám stále okolo seba len ľudí, ktorí chcú po mne dediť, ktorí chcú odo mňa niečo vymaniť vo svoj prospech, mám okolo seba neúprimných pochlebovačov, ktorí ohovárajú jeden druhého. Všetci sú falošní, zlí, život nemá pre mňa význam, neviem čo je šťastie….“ Dnešné evanjelium nám rozpráva o stretnutí istého mladíka s Ježišom, ktorý sa úprimne zaujímal o spásu. Túžil po večnom živote – po večnom šťastí  (por.

Milí bratia a sestry! Corrie ten Boom pochádzala z Holandska a bola s celou rodinou odvlečená do Osvienčimu, lebo ukrývala Židov. V tábore znenávidela strážcu, ktorý sa na ne vždy pozeral, keď išli pod sprchu. Jeho tvár sa jej navždy vryla do pamäti. Prežila hrôzu koncentráku, ale bola rozhodnutá nikdy sa nevrátiť do Nemecka. Po určitom čase ju pozvali ju do Nemecka, aby tam mala prednášku, ktorá sa týkala problému odpustenia ako ponuky Božieho milosrdenstva. Po skončení prednášky tam na svoje zhrozenie zbadala spomínaného strážcu z tábora. On ju nespoznal. Bol celkom zmenený. Jeho tvár žiarila. Corrie vedela, že by ho spoznala všade. Taká bola jej nenávisť voči nemu. Zaumienila si, že musí ihneď opustiť prednáškovú sálu, ale čo sa nestalo. Ten človek sa k nej priblížil. Nespoznal ju. Povedal jej:  „Ako je dobre, že všetky naše hriechy sú pochované na dne mora.“  Pociťovala mocnú nenávisť voči nemu. Podával jej ruku. V tom momente však počula slová, ktoré jej P

Bratia a sestry, v dnešnom evanjeliu sme počuli Ježišovu odpoveď a zároveň narážku na slabú vieru apoštolov.  „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ On im povedal: „Pre svoju malú vieru…“  Dobre vieme, že viera je dar a nikto nemôže pokladať tento dar za niečo automaticky pridelené. Pre neveriacich je naša viera mnohokrát terčom posmechu a veľa ľudí si dokonca myslí, že nás oberá o radosť v živote a my si ho nevieme “vychutnávať” naplno. Ale toto tvrdenie nie je založené na pravde. Ktosi raz povedal, že veriaci a neveriaci kráčajú životom ruka v ruke po tej istej ceste. Ibaže keď neveriaci povie: „Ja som už došiel!“, veriaci mu na to povie: „Ja ešte pokračujem ďalej!“ Áno, životom kráčame spolu, veriaci aj neveriaci. Dokážeme “vychutnávať” život rovnako, no keď život pre neveriaceho podľa jeho presvedčenia končí, pre nás veriacich v podstate nanovo začína. Pravdepodobne apoštoli mali po Ježišovej odpovedí o svojej viere pochybnosti. Aj my sa mnohokrát pýtame: sú pochybn

V roku 1925 na uliciach Dublina zomrel Matej Talbot. Bol notorickým alkoholikom. Málokedy prichádzal domov triezvy. Stávalo sa, že ak chcel mať vodku, predal dokonca topánky a vrátil sa domov bosý. Zúfalá matka nevedela ako mu pomôcť, ale neprestávala sa modliť za svojho syna. Konečne prišiel zodpovedný čas milosti pre Talbota. Zmenil sa na nepoznanie. Prestal piť, rozišiel sa s kamarátmi, poradil si so všetkými slabosťami. Po tomto obrátení mu však nestačil priemerný, nijaký život. Každý deň vykonáva rôzne práce v kostole. Okrem toho sa zúčastňoval denne na Svätej Omši a prijímal Najsvätejšiu Sviatosť. Chcel robiť pokánie za dovtedajší premárnený život, začal spávať na holých doskách, ostnatým drôtom opasoval svoje telo. Až do smrti vytrval verne pri svojich predsavzatiach. Po smrti našli vo vrecku jeho robotníckej blúzy knižočku s pobožnosťami, a v nej kartičku, ktorá prezradila tajomstvo jeho obrátenia a svätosti. Boli na nej napísané Kristove slová, ktoré p

Bratia a sestry, hoci je príbeh utíšenia búrky na mori veľmi populárny, neznamená to automaticky, že ho všetci berú vážne. Sú ľudia, ktorí ho vnímajú ako rozprávku a tomuto príbehu neveria. Ale sú aj ľudia, ktorí podľa neho žijú. Z evanjelia vieme, že Ježiš rozpustil zástup a odišiel sa  na vrch modliť. Nadránom sa Ježiš po mori blížil k loďke a je úplne prirodzené, že sa apoštoli báli (por: 14, 22-26). Musím povedať, že táto udalosť mala pre skúsených rybárov  aj symbolický rozmer. More totiž znamenalo v židovstve opozíciu voči božskej moci – more a búrka boli v tých dobách považované za symbol zla a temných síl. V učeníkoch teda nebol iba strach o holý život, ale i strach z toho, že ich premôžu temné sily. Aj v našom modernom európskom chápaní symbolizujú búrka a more zápas… zápas cirkvi alebo zápas bežného človeka s nepochopením, odmietaním, nešťastím, chorobami, nezamestnanosťou, depresiami… Tak ako sa na mori strieda obdobie príjemného vánku, jasného s

Bratia a sestry, dnes by som sa chcel spolu s vami zamyslieť nad evanjeliom, ktoré sme práve počuli a pokúsiť sa v ňom nájsť výzvu, ktorou sa na nás Boh prostredníctvom tohto príbehu obracia. Nikto z nás nevydrží dlho bez jedla. Aby sme mohli žiť a spávne fungovať, musíme stále niečo prijímať. Chlieb a ryby boli v Ježišovej dobe najbežnejším jedlom. Ježiš nečaká, čo od neho budú ľudia žiadať. Sám od seba im ponúka to, čo potrebujú všetci bez rozdielu. Jedlo. To znamená, že Boha nepotrebujú iba tí, čo sú v nejakej núdzi a biede. V Kristovi dostávame od Boha niečo tak základného a potrebného ako je chlieb. Viera v Ježiša nie je niečo naviac. Nie je len pre chorých a slabých. Ježiš je tu pre všetkých. Dáva nám silu k životu – taktiež ako nám ju dáva naše každodenné jedlo. Aj keď Ježiš vedel, čo chce urobiť, najprv povedal apoštolom „…vy im dajte jesť!“ a apoštoli mu odpovedali, „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.“ Ježiš tento dar rozmnožil pre všetkých. J

„Keď vstúpil do domu, slepci pristúpili k nemu a Ježiš sa ich spýtal: Veríte, že to môžem urobiť? Odpovedali mu: Áno, Pane. Nato sa dotkol ich očí a povedal: Nech sa vám stane podľa vašej viery. Oči sa im otvorili…“ (Mt 9, 28-30) Bratia a sestry, je zrejmé, že Ježiš netúžil po žiadnej “sláve”. Oboch mužov žiada, aby o svojom uzdravení nerozprávali. Nevrátil im zrak preto, aby sa stal ešte populárnejším. Len odpovedá na ich vieru. V príbehu ma zaujala Ježišova otázka: „Veríte, že to môžem urobiť?“ Keď odpovedali, že veria, počujú: „Nech sa vám stane podľa vašej viery.“ Občas dostávam otázku: Prečo Boh neodpovedá na moju modlitbu? Prečo nesplní to, o čo ho žiadam? Jedna z možností nevypočutia našich prosieb je odhalená práve v tomto príbehu. Je celkom možné, že prosím za niečo, čomu sám neverím. Alebo nemám istotu, či je moja prosba správna. Podobný problém opisuje vo svojom evanjeliu aj Marek. Učeníci chcú uzdraviť chlapca, ktorý je posadnutý zlým duchom, ale n

„Keď vstúpil do domu, slepci pristúpili k nemu a Ježiš sa ich spýtal: Veríte, že to môžem urobiť? Odpovedali mu: Áno, Pane. Nato sa dotkol ich očí a povedal: Nech sa vám stane podľa vašej viery. Oči sa im otvorili….“ (Mat 9,28-30) Bratia a sestry, je zrejmé, že Ježiš netúžil po žiadnej “sláve”. Oboch mužov žiada, aby o svojom uzdravení nerozprávali. Nevrátil im zrak preto, aby sa stal ešte populárnejším. Len odpovedá na ich vieru. V príbehu ma zaujala Ježišova otázka: „Veríte, že to môžem urobiť?“ Keď odpovedali, že veria, počujú: „Nech sa vám stane podľa vašej viery.“ Občas dostávam otázku: Prečo Boh neodpovedá na moju modlitbu? Prečo nesplní to, o čo ho žiadam? Jedna z možností nevypočutia našich prosieb je odhalená práve v tomto príbehu. Je celkom možné, že prosím za niečo, čomu sám neverím. Alebo nemám istotu, či je moja prosba správna. Podobný problém opisuje vo svojom evanjeliu aj Marek. Učeníci chcú uzdraviť chlapca, ktorý je posadnutý zlým duchom,

Bratia a sestry, Básnik Oscar Wilde bol pre mravné priestupky odsúdený do väzenia. Keď ho viedli do väzenia, musel čakať na stanici so svojím strážcom v trestaneckom obleku a s ostrihanou hlavou. Jeden cestujúci ho spoznal a nahlas povedal: „Ľudia, to je Oscar Wilde!“ Potom pristúpil k nemu a napľul mu do tváre. Oscar nepovedal ani slovo… Svätý Bernard hovorí: „Klesne oslica a nájde sa, kto jej pomôže vstať. Klesne ľudská duša a nikto ju nepozdvihne“ Bratia a sestry, tak súdia hriešnika ľudia! Nepodobajme sa farizejom, ktorí odsúdili Krista za odpustenie hriechov. Neberme si od nich príklad, ale buďme ako Ježiš, ktorý povedal: „Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mt 9, 3). Dnes by sme si mali lepšie uvedomiť, čo znamená odsúdenie druhých. Žijeme v dobe, keď tolerancia, jednota a „láska“ väčšinou znamená, že máme byť prakticky “slepí” – benevolentní ku všetkému a všetkým… nikoho a nič nekritizovať a hlavne mlčať, keď je pravda nepríjemná. Niektorí ľudia sú

Bratia a sestry, témou dnešného evanjelia je oslobodenie od zlého. Nerád rozprávam o zlom duchu – diablovi. Evanjelium, ktoré sme práve počuli, hovorí o posadnutí dvoch ľudí v Gadarskom kraji. Z čítania vieme, že posadnutí žili v hroboch, boli zúriví,  kričali na Ježiša a nakoniec ho prosili aby ich poslal do čriedy svíň. Nedozvedáme sa ich mená, ani identitu ľudí, ktorých posadli, ani kedy sa to stalo a za akých okolností… Úplne prvé, čo nám evanjelium potvrdzuje je to, že diabol existuje a môže posadnúť človeka. Ježiš prišiel práve preto, aby bojoval proti diablovi a aby nad ním zvíťazil. Diabol dobre vie, že bojuje bitku, ktorú už prehral a že sám o sebe nemá nad nami žiadnu moc. Má iba toľko moci, koľko mu my dáme. Pokiaľ mu nedáme žiadnu moc, tak nad nami žiadnu moc nemá. Mnohokrát sa ľudia pýtajú: nemáš strach z diabla? Naša odpoveď by mala byť veľmi zreteľná: Nie, to diabol sa bojí mňa, pretože ja som kresťan, som pokrstený a nosím pečať Svätého Ducha. A 

Roku 1971 v americkom meste Boston sa stala otrasná vražda. Pred sudom stali traja mládenci, ktorí zavraždili svojho dobrého priateľa. Sudca im položil otázku: „Prečo ste to urobili?“ Odpovedali: „Svojho priateľa sme zavraždili na rozkaz nadzemskej sily.“ Sudca si žiadal vysvetlenie a jeden z nich začal: „Sme členmi novej cirkvi. Našim bohom je diabol, ktorému sa klaniame a slúžime. Postavili sme mu aj chrám, kde prinášame obety. Raz je to sliepka, inokedy zajac, ovca alebo nejaké iné zviera. Ale vtedy nás diabol požiadal, aby sme ako obetu priniesli svojho najlepšieho priateľa, vraj ho v pekle veľmi potrebujú. Vtedy sa sudca zamyslel a prehlásil: „Toto môžu dokázať iba ľudia, ktorí sú úplné oddaní diablovi.“ Bratia a sestry! Nástrahám diabla – satana sme vystavení všetci, hlavné kresťania, ktorí sme v Cirkvi. Diabol pracuje proti našej spáse, preto sa snaží dostať každého človeka do svojej moci. Dnes sa veľmi zriedka stretávame s klasickou posadnutosťou, ak

„Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli“ Mt 8, 10. Bratia a sestry, v románe s názvom „Bratia Karamazovci“, Fiodor Dostojevský opisuje okrem iného život istej ženy. Ako roky plynuli, zhoršovalo sa nielen jej fyzické zdravie, ale táto žena s údivom tvrdila, že začína strácať aj svoju vieru. Jedného dňa sa rozhodla, že pôjde a porozpráva sa o svojich problémoch s bohabojným mníchom, otcom Zosimom. Počas rozhovoru hovorí Zosimovi o svojich pochybnostiach a pýta sa: “Jestvuje Boh, a stará sa o nás? Jestvuje život po smrti?” Otec Zosim trpezlivo vypočul všetky jej pochybnosti a hovorí: „Dokázať tu nemožno nič, možno sa iba presvedčiť. – Ako? Akým spôsobom? – skúsenosťou činnej lásky. Usilujte sa milovať blížnych aktívne bez prestania. S mierou, s akou budete robiť pokroky, budete sa súčasne utvrdzovať vo viere v Boha a v nesmrteľnosť svojej duše. Keď dospejete k úplnému obetovaniu sa v láske k blížnym, vtedy určite uveríte a už nebude mať prístup do vašej duše ži

Bratia a sestry, dnešné evanjelium hovorí o ustarostenosti a nás okamžite napadnú veci, ktoré nás trápia, zaťažujú alebo najviac zamestnávajú. Pravda je taká, že každý z nás má problémy. Jedni riešia problémy existenčné, iní sa trápia s chorobou, ďalší majú ťažkosti vo vzťahoch. Mladí majú svoje problémy v školách, starší v rodinách a na pracoviskách… Niekedy si myslíme, že keď sa nám podarí vyriešiť to, z čoho sme ustarostení, budeme mať už konečne život aký si predstavujeme. Ale sami dobre vieme, že mnohokrát jeden problém vyriešime a hneď príde ďalší. A tak sa všetko krúti iba okolo našich problémov. Stačí sa len opýtať ľudí na ich starosti a oni sa začnú chytať za hlavu, koľko ich majú. Nakoniec – ak by ste niekomu povedali, že nemáte starosti, tak by sa vám určite neveril. Plnohodnotne žiť dnes totiž znamená mať množstvo starostí. Nakoniec sa nimi aj chválime, keď vysvetľujeme, akí sme strašne zaneprázdnení. Mať starosti je vlastne moderné – a pritom by sme

Bratia a sestry, povoláva nás Boh k zasvätenému životu, alebo k životu v manželstve, či v slobodnom stave? Toto je otázka, nad odpoveďou ktorej každý z nás už uvažoval, alebo ju má ešte stále otvorenú. Otázka povolania skôr či neskôr napadne každému človeku, ktorý sa usiluje žiť autenticky svoju vieru. A je to tak dobre. Každý z nás by si mal prejsť etapou premýšľania a rozlišovania toho, kam chce vo svojom živote smerovať a čo od neho žiada Boh. Odpovedať si na túto otázku je niekedy nesmierne ťažké a zložité. V prvom rade je dôležité povedať, že povolanie je dar.  „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ spomína evanjelista Ján, (Jn 15, 16). V dnešnom evanjeliu, ktoré sme práve počuli, si Ježiš vyberá prvých štyroch apoštolov. Prečo práve týchto? Na túto otázku je ťažké nájsť jednoznačnú odpoveď. Poďme sa však dnes zamyslieť nad otázkou povolania ako takého. Čo od nás Boh požaduje, keď nás povoláva?   Povolanie v prvom rade nie je o tom, že ja

Bratia a sestry! Čo z toho budeme mať? Takto sa zvykneme pýtať predtým, ako sa do niečoho pustíme. Veď kto z nás sa v živote už takto nepýtal? A to aj vo vzťahu k Bohu… V dnešnom evanjeliovom texte sa učeník Peter tiež pýta: Čo z toho teda budeme mať?  Táto Petrova otázka Ježiša nijako neurazila. Ježiš vo svojej reakcii pokojne vysvetľuje, ako to s odmenou bude. Ako to v týchto “Božích veciach” chodí. Možno sa nad otázkou, ktorú Peter položil Ježišovi, pohoršujeme, ale skúsme v celom príbehu vidieť samých seba. Nespoznávame sa v Petrovej otázke aj my sami? Nepýtame sa mnohokrát podobne Boha ako Peter? Možno, že tie otázky v našom životnom kontexte znejú trochu inak, možno, že aj: Čo mám z toho, že som kňaz? Čo mám z toho, že som kresťan? Čo mám z toho, že chodím do chrámu? Čo mám z toho, že podporujem Cirkev? Čo mám z toho, že upratujem chrám? Čo mám z toho, že som kantor? Tých otázok môže byť skutočne veľa… Aj nám Ježiš chce povedať: „každý, kto pre moje

Bratia a sestry, stretávame sa dnes v tomto chráme, aby sme oslávili sviatok Svätého Ducha. Ide o sviatok tretej osoby Svätej Trojice – teda Boha Svätého Ducha. Je fakt, že dnešný človek svoju existenciu a vieru v nejednom prípade zredukoval len na to, čo vidí, čo má pred očami, čoho sa môže dotknúť, čo môže vlastniť a podobne. Veriť v neviditeľný – duchovný svet modernému človeku príde ako niečo absolútne zastarané a prekonané. Vplyvom osvietenstva, sme sa začali viac zameriavať na logické myslenie, čo je iste chvályhodné, pretože to viedlo k významným objavom vo vede a technike, ktoré nám dodnes uľahčujú život. No súčasne sme duchovné veci potlačili do úzadia ako prežitok, ako niečo nepotrebné. Pravda je však taká, že existencia duchovného sveta nekončí len preto, že my sme v ňu prestali veriť. Duchovno tu je a obklopuje nás, či už to my prijímame a veríme tomu, alebo nie. Tak to napokon ako kresťania vyznávame aj vo vierovyznaní: „Verím v jedného Boha, Otca

Bratia a sestry, človek keď končí svoju životnú púť a má tú možnosť,  skoro vždy povie svojim najbližším posledné slová, alebo napíše závet. Chce im povedať čo je dôležité a dať im odporúčania, ktoré majú pomáhať lepšie žiť. Dnes sme počuli aj z úst Ježiša takéto slová. Odzneli niekoľko hodín pred Ježišovým utrpením a smrťou. Keď už Ježiš ustanovil všetko, čo bolo potrebné, obrátil sa k svojmu Otcovi. Otcovi patrili posledné slová, no prosil v nich za nás. Obsahom týchto slov – tejto modlitby – nie sú nasporené peniaze či iné hmotné statky. Je to duchovný odkaz Ježiša, ktorý sa veľmi odlišuje od tých našich testamentov, s ktorými sa obvykle stretávame. To je prvý veľký rozdiel. S tým súvisí aj druhý rozdiel. S pozemskými testamentmi sú často spojené spory o dedičstvo, ktoré niekedy vedú aj k trvalým hádkam, hnevom a nepriateľstvám. O dedičstvo, ktoré nám vo svojom testamente zanechal Pán Ježiš, nie sú žiadne spory, lebo z tohto dedičstva si každý môže vziať, koľko le