p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Bratia a sestry, keď sa dopočujeme, že sa niekomu narodilo dieťa, často sa pýtame, či sú mamička a dieťatko v poriadku, koľko bábätko meria, váži a podobne. To sú obvyklé otázky. Radujeme sa z nového života, ale čo nás po čase zaujíma ešte viacej, je rozvoj dieťatka. Ako bábätko ďalej rastie, ako sa mu vodí, ako sa učí atď. Vianočné sviatky, sú takpovediac za nami. Tešili sme sa z Ježišovho narodenia, hoci na to, či je dieťa v poriadku, sme sa nepýtali. Začínať život v maštali, jaskyni, byť položený do žľabu pre dobytok – to nie je práve príťažlivá predstava. Naše vianočné piesne o dieťati v jasličkách sú síce pekné, nežné, ale od reality majú ďaleko. Biblisti vo svojich komentároch uvádzajú, že jasle o akých v piesňach spievame, alebo – ako ich zobrazujeme my – pozbíjané z drevených latiek, v Izraeli nepoznali. Miesto, kam Mária položila maličkého Ježiša, bol žľab pre dobytok, aký býva v chlievoch. To je realita! – Boží Syn v chlieve, v žľabe pre dobytok!

Bratia a sestry, slávnosť, ktorú dnes v Cirkvi slávime, nás privádza k diakonovi Štefanovi, prvému mučeníkovi, ktorý si zachoval vieru a nezaprel Krista, i keď ho to stálo život. Dnešný sviatok je sviatkom spomienky na muža, a vytrvalosti vo viere. Štefan, ako ho opisuje kniha Skutkov bol diakonom, ktorý sa mal starať o potreby vdov a chudobných. Sv. Štefana, ktorého dnes oslavujeme, mi dosť často pripomína Gedeón zo starého zákona. O Gedeónovi čítame v knihe sudcov, že sa stal vodcom Izraela krásnym spôsobom. Zjavil sa mu anjel, ktorý ho povzbudil do služby a povedal mu: Pán je s tebou, silný hrdina. Choď s touto svojou silou a vysloboď Izrael z rúk Midjáncov. Po týchto slovách sa Gedeón postavil za Pánovu vec a začal medzi Izraelcami „upratovať“. Zbúral oltár, ktorý postavili pohanskému bohu Bálovy a len s tromi stovkami mužov porazil tábor Midjáncov. Azda v tomto bode by sme mohli nájsť spojenie medzi ním a sv. Štefanom. Tak, ako Gedeón „upratoval“ v

Bratia a sestry, určite mi dáte mi za pravdu ak poviem, že Vianoce sú sviatkami rodiny. Stretávame sa ako rodina – možno po dlhom čase… Pre mnohé rodiny sú Vianoce azda jediným časom, kedy sa spolu stretávajú. Každý z nás žije vo svojej rodine a niekedy to v rodine nie je až také ľahké. Musíme pripustiť, že naše rodiny nie sú ideálne. Majú svoje “neduhy” – chyby, poklesky, hriechy. Aká je pre nás ideálna rodina? Ideálna rodina je rodina, ktorá je funkčná. Nehovorím dokonalá. Dokonalú rodinu mi vytvoriť nedokážeme. Rozdiel medzi dokonalým a funkčným pochopíme, keď sa pozrieme napríklad na auto. Auto môže mať potrhané poťahy, môže byť špinavé, nemoderné, aj hrdzavé, ale ak má dobrý  spoľahlivý motor, potom je funkčné. Funkčné auto je auto, ktoré spĺňa funkciu, pre ktorú bolo vytvorené – spoľahlivo nás dopraví tam, kam potrebujeme. Čo je funkciou rodiny? Funkciou rodiny je vychovať zrelého človeka, ktorý má jasný zmysel života, vie čo chce a kým je – pozná samého

Bratia a sestry, v rozhlase vysielali anketu s deťmi. Otázka znela: čo by urobili, keby našli v betlehemskej maštali plačúce Dieťa Ježiša. Jedno Mu prialo pekný panelák, iné ochrancov pred Jeho nepriateľmi, atď. Zaujali ma odpovede dvoch detí. Jedno dievčatko Mu chcelo dať celú svoju lásku a chlapček by Ho tíšil slovami: Neplač, veď Ty si najväčší Kráľ. Akú odpoveď by sme dali my, dospelí? Ako vnímame to betlehemské dieťa? Je skutočne pre nás Vykupiteľom, Láskou, ktorú nám doniesol? Ak poviem, že Vianoce sú zvlášť o láske, tak sa nebudem mýliť. Lenže aká je skutočnosť? Miesto radosti vidíme všade roztrieštenosť – v nás, aj vo svete. Ľudia si nedôverujú, stráca sa medzi nami úcta a láska. Cítime to na uliciach, v obchodoch, na športových podujatiach, v rodinách, na pracoviskách, v susedských vzťahoch, v cirkvi… Pýtame sa, kde je príčina roztrieštenosti? V egoizme! Keď vidíme iba seba, svoje záujmy, svoje víťazstvá, svoju pravdu, svoju slobodu, svoje brucho…

Bratia a sestry, dnes začíname sláviť najradostnejšie sviatky. Všetci – či mladí, či starí, deti, či rodičia, všetci sa na ne tešíme. Tešíme sa, že sme spolu, že môžeme obdarovať našich blízkych… Radujeme sa však aj z najkrajšieho daru, ktorým sme obdarovaní my všetci. Je to dar, ktorý k nám na svet prišiel od Boha. Vypočuli sme si evanjelium, ktoré opisuje najkrajšiu udalosť v dejinách. Môžeme na ňu pozerať rôznymi  spôsobmi. Dalo by sa hovoriť o tom, že Ježiš sa pre nás narodil v špinavej maštali. Môžeme sa sústrediť na to, že do svojho vlastného prišiel a Jeho vlastní ho neprijali. Mohli by sme uvažovať nad udalosťami v čase jeho narodenia… No nie o tom chcem hovoriť. Dnešný večer by som sa chcel sústrediť na dve postavy, ktoré sa v tomto príbehu objavujú a nad rozdielom, ktorý v sebe reprezentujú. Jednou z nich je rímsky cisár Augustus a druhou je Ježiš. Vieme, že Augustus bol rímsky cisár, vládca vtedajšieho sveta, za vlády ktorého sa narodil iný Vlá

Bratia a sestry, filipovka – advent je prípravné obdobie pred narodením Ježiša Krista. Počas tohto obdobia dosť často počúvame starozákonné proroctvá o príchode Mesiáša. A aj dnešné slová sú nám svedectvom o tom, že Ježiš pochádza z Abrahámovho rodu. Evanjelista Matúš nám v rodokmeni ukazuje, že Ježiš Kristus podľa zasľúbení, ktoré dal Boh Abrahámovi a Dávidovi, skutočne pochádza z Abrahámových potomkov a z Dávidovho rodu. Samotný rodokmeň má tri časti, ktoré sú oddelené. Prvý odsek obsahuje mená praotcov od Abraháma až po kráľa Dávida. Druhá časť siaha od doby vlády kráľa Šalamúna až po zánik Izraelského kráľovstva, teda po babylonské zajatie. Tretí odsek zahŕňa zoznam mien z čias babylonského zajatia až po narodenie Ježiša Krista. V každom odseku je uvedených 14 mien a nie je to žiadna náhoda. Každé hebrejské písmeno označuje aj číselnú hodnotu. Podobne je to aj v latinčine kde napríklad písmeno X znamená číselnú hodnotu 10, písmeno V číselnú hodnotu 5 a

Bratia a sestry, po prečítaní dnešného evanjelia, by sme mohli nazvať dnešnú nedeľu “pozvanie na večeru”. A musím pripomenúť, že každá svätá liturgia je pre nás pozvaním. Pozvaním, ktoré nám chce dať istotu, že Boh o nás má záujem, a zároveň chce, aby sme zažili niečo skutočné, radostné. Stačí len prísť. Potrebné je prijať pozvanie na hostinu a priviesť tam aj ďalších. V evanjeliu sme počuli, že večera bola pripravená. Všetko bolo hotové. Pozvánky boli rozposlané. Každý tam mal svoje miesto. Aké ideálne! A popritom to všetko zlyhalo. Prečo? Pre výhovorky pozvaných. Zachovali sa k hostiteľovi pohŕdavo a neúctivo. Prečo bolo také ťažké prijať pozvanie na večeru? Tam, kde bolo všetko “zdarma“. Stačilo prísť, sadnúť si a začať hodovať. Pozvaní urobili opak – vyhovárali sa. Aké je to pre nás nepochopiteľné… Možno sa čudujeme ako sa pozvaní zachovali, ale treba si uvedomiť, že pozvánka na hostinu platí aj pre nás. Božie Kráľovstvo je pripravené aj pre

Bratia a sestry, náš pozemský život by sme mohli v jeho nádejach označiť ako púť do Betlehema. Samozrejme nie priamo do mesta Betlehema, ležiaceho vo Svätej Zemi, ale do symbolického Betlehema, ktorý znamená priblíženie sa Boha k ľuďom. Túžbu po tejto betlehemskej vízii pripomína Cirkev každý rok počas filipovky – Adventu. Dlhá a ťažká je cesta do tohto symbolického Betlehema, a preto nám Cirkev dáva na tejto ceste Presvätú Bohorodičku. Dnes slávime jej sviatok. Je to jediný sviatok počas Filipovky – Adventu. Sviatok našej Sprievodkyne k Bohu, k Ježišovi –  ku šťastiu. Každý sprievodca má schopnosti, chýbajúce pútnikovi, ktorého sprevádza. Dobre vieme, že ak niekto chce stáť na čele skupiny, ktorá sa vyberá napríklad na ťažkú túru alebo vysokohorský výstup, musí sa lepšie orientovať v horských podmienkach ako tí, ktorých povedie. Teda musí dôkladne poznať trasu, aby nepoblúdil, vyhol sa nebezpečným miestam a nezišiel na nesprávne chodníky. Musí byť vytrval

Katolícka Cirkev a majetok, peniaze, bohatstvo… Áno, na túto tému počúvame mnohokrát veľa negatívnych reakcii. Je to téma, ktorá vyvoláva mnoho otáznikov. My ľudia dosť často máme v podvedomí zakódované, že kresťan by nemal byť bohatý. Nemal by to byť „zazobanec“, ktorý nevie kde má „strop“. Nemal by sa voziť na drahom aute a ani by nemal bývať v honosnom dome. Veď ani Kristus sa nevozil, ale chodil pešo a podobne… Sami si dobre uvedomujeme, že majetok či bohatstvo narobili v cirkvi mnoho zlého. Hlavne v stredoveku, kedy bohatstvo viedlo k úpadku celej cirkvi. Tento úpadok je dodnes tŕňom v oku pre mnohých nekresťanov, ale aj mnohým veriacim. Tak či tak, má si kresťan dovoliť drahšiu dovolenku, lepšie auto, atď.? Správne odpovedať na túto otázku je trocha komplikovanejšie ako sa na prvý pohľad zdá. Aký postoj k peniazom, majetku, jednoducho k hmotným dobrám máme zaujať? Musíme si priznať, že nebezpečenstvo “prepadnutiu” bohatstvu tu naozaj existuje. Aj

Bratia a sestry, čo je to pravda? Filozofia hovorí o dvoch druhoch právd, o absolútnej a relatívnej. Podľa Tomáša Akvinského pravda je zhoda veci a rozumu. Podľa neho môže byť pravda iba jedna, pretože pochádza od Boha. V dnešnom evanjeliovom texte, ktorý sme si práve vypočuli, Ježiš hovorí, že sa narodil, a na to prišiel na svet, aby vydal svedectvo o pravde. Ďalej hovorí, že každý kto je z pravdy, počúva jeho hlas (porov.: Jn 18, 37). Ak sa teda niekto opýta, prečo prišiel Kristus na tento svet, môžeme smelo odpovedať že aj preto, aby nám ukázal, čo je pravda a zároveň nám dal príklad aby sme túto pravdu aj žili. Všetkým nám chce povedať, že musíme prijať pravdu o sebe. Dnes nie je moderné hovoriť pravdu celkovo – a o sebe už vôbec nie, ale musím povedať, že človek ,  ktorý si uvedomuje svoje chyby – priznáva svoje chyby, vyslovuje o sebe pravdu. A vysloviť o sebe pravdu predstavuje veľkú odvahu… Vieme ľahko vyslovovať pravdu o druhých, ale nie o sebe