p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

V istom severskom meste, kde bývajú veľké mrazy a ľudia tam majú všetko zapojené na elektrický prúd, poškodila jedného dňa snehová víchrica elektrické vedenie. Samozrejme, vznikla veľká panika. Vo všetkých príbytkoch klesla teplota pod bod mrazu. V meste sa prerušila práca, zatvorili úrady, obchody, školy i ostatné pracoviská. Každý si chránil svoj holý život ako vedel, veď bolo prerušené spojenie, od ktorého doslova závisela ich existencia. Život v prírode bez slnka, ktoré je zdrojom svetla a tepla, je nemožný. Človek potrebuje prirodzené svetlo pre svoj telesný život a ako kresťan potrebuje aj duchovné svetlo, aby mohol žiť svoj duchovný život. Tým pravým a životodarným svetlom potrebným pre náš duchovný život je sám Ježiš. Evanjelista Matúš píše: „Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru, za Jordánom, Galilea pohanov! Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti” (Mt 4,15-16). Ježiš, ktorého

Bratia a sestry, L. Evely kladie takúto otázku kresťanom: „Keby ste sa náhle dozvedeli, že ste neboli pokrstení, alebo že váš krst bol neplatný, či by ste hneď v nasledujúci deň neprosili o krst?“ Zdá sa, že by sa našlo mnoho takých, ktorí by dlho odkladali túto prosbu. A nejeden by možno povedal, že mu je dobre na svete i bez krstu. Ale to  by sme predsa neboli deťmi Božími a nemali by sme v sebe nadprirodzený život… Rýchlosť rozhodnutia pre krst by bola dôkazom, ako si ceníme túto sviatosť a náš kresťanský život v Cirkvi. Kardinál Július Bevilacqua si tak cenil dar Božieho detinstva, ktoré dostal pri sv. krste, že keď už ležal  na smrteľnej posteli, prosil miestneho farára, ktorý ho navštívil, aby po návrate do  v mesta, kde sa narodil (Isola della Scala blízko Verony), pobozkal v jeho mene krstiteľnicu, pri ktorej pred 80. rokmi dostal život milosti. Dnes, keď uvažujeme o krste Pána Ježiša, skrze ktorý On dal krstnej vode silu očistiť nás od hriechu a uro

Často počúvam nariekanie na nedostatok času. Ľudia sa stále ospravedlňujú nedostatkom času – že sa nemajú kedy modliť, že sa nemajú kedy venovať rodine, že nemajú čas na odpočinok… Ide o príliš dôležité veci – modlitba, rodina, blížni, vlasť, vlastné zdravie, a predsa krátka výhovorka: „nemám čas“ – vo vlastných i cudzích očiach ospravedlňuje nedostatok starostlivosti o tieto hodnoty. Či takéto svedectvo ospravedlňuje v očiach Božích? A čia je to vina, že nemáme čas? Skutočne Boh stvoril deň príliš krátky? Veriaci človek vie, že takto postavená otázka nemá zmysel. Máme dosť času, aby sme vykonali – a to dôkladne všetko, čo od nás očakáva Boh. On vyznačil úlohy, on pozná naše možnosti a On nám dáva všetok čas ktorý potrebujeme. U Neho je všetko  ideálne vypočítané. Ak nám chýba čas, nie je to vina Boha, ale naša. Je očividné, že nedokážeme urobiť všetko, čo by sme my chceli urobiť, dokonca ani keby sme pracovali dvadsaťštyri hodín denne. Čím viac budeme pracovať

Bratia a sestry, provinciál Rakúsko – nemeckej provincie Andreas Steiner, spolubratia, sestry, laici MSC, priatelia. Keď som sa dozvedel správu o tom, že budem novým predstaveným misionárov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho na Slovensku,  zašiel som za svojím dobrým známym – kňazom a informoval som ho o tejto skutočnosti. On mi veľmi stručne a jasne povedal tieto slová: „budeš musieť čítať Kristov list, ktorý má pre teba…“ Tieto slová, ktoré mi povedal veľmi utkveli v mojej pamäti. Uvedomil som si, že je v nich zhrnutá celá moja služba, ktorú mám pred sebou. To najdôležitejšie, čo budem robiť, nebude dokončenie stavby nového domu, či materiálne zabezpečenie domu pre študentov, ktorí sa pripravujú na kňazstvo, alebo v duchovnom centre na Lukovom Dvore, ale najdôležitejšie je čítať Kristov list. Ďalšia vec, ktorú som si uvedomil pri týchto slovách je, že tento list nebudem čítať sám. V komunite nie som sám. Tento list budeme čítať všetci spoločne – všetci, s k

Bratia a sestry! Dobrá správa nás dokáže povzbudiť, vie nám dodať nádej, dokáže vyčarovať na našej tvári úsmev, dokáže nás naplniť pocitom istoty a radosti… Takúto radosť a nádej priniesla aj nám vianočná zvesť, ktorú zvestoval anjel. Iba nedávno sme počuli: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán.“ (Lk. 2, 10 – 11) Táto správa je plná radosti. Radosti z Božej lásky, ktorú nám Boh dáva, ktorá sa dotýka ľudských sŕdc a ktorá mení ľudské životy. Naopak, ak sa dozvieme nejakú nepríjemnú správu, sme nešťastní, sklamaní, vystrašení… náš život sa zmení – stratíme istotu, radosť… Takúto správu sme počuli v dnešnom evanjelium. Anjel, ktorý prednedávnom zvestoval radostnú zvesť, teraz zvestuje správu, ktorá naplnila strachom a neistotou Jozefa i Máriu, tých, ktorí sa starali o dieťatko – o Ježiša. Anjel Jozefovi vo sne zvestoval: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matk

Pred viac ako 100 rokmi, Filip Books (Bruks) putoval do Betlehema počas sviatkov Božieho Narodenia. O niekoľko dní neskôr mal príležitosť pozerať na Betlehem z pahorku vzdialeného päť kilometrov na juh od tohto mestečka. V tom momente si uvedomil, že Kristus je prítomný nielen na tom mieste, kde sa narodil, ale vo všetkých spoločenstvách, v ktorých sa zhromažďujú Jeho vyznavači, ba dokonca v srdciach všetkých tých ľudí, ktorí ich pre Neho otvoria. Inšpirovaný touto univerzálnou myšlienkou skomponoval prekrásnu koledu, ktorej slová vo voľnom preklade znejú: „Ó, malé mestečko Betlehem, tvoje temné ulice osvecuje večné Svetlo…“. Drahí bratia a sestry, v tento deň naše domy i rodiny sa stávajú malým Betlehemom. Niet miesta príliš malého, príliš temného a života tak zamotaného, kam by Kristus nemohol prísť. To je jedna z najvážnejších právd o Božom Narodení. V noci Božieho Narodenia našli v Betleheme miesto v domoch i hostincoch všetci. Výhodne sa mohli ubytovať

Bratia a sestry! Svoj príhovor by som dnes začal praktickou otázkou: Prečo je potrebné pripomínať si aj po dvoch tisícročiach Ježišovo narodenie? Načo je potrebné pripomínať si sčítanie ľudu počas panovania rímskeho cisára Augusta a Herodesa? Načo je dobré pripomínať si zjavenie anjelov pastierom na betlehemských poliach, či narodenie dieťatka v maštali, nakoľko v žiadnej betlehemskej domácnosti pre Neho nebolo miesto? Snáď preto je dobré pripomenúť si to aj po dvoch tisícročiach, lebo Ježiš sa nielen narodil, ale On aj žije. Nik z tých, ktorí sa narodili pred dvoma tisícročiami, už nežije. Ani cisár Augustus, ani kráľ Herodes, ani pastieri, ktorí uverili radostnej zvesti anjelov. Dokonca ani mudrci z východu, ktorí Ježišovi priniesli vzácne dary… Ježiš však žije, vládne, panuje v nebi a prihovára sa u svojho nebeského Otca za každého jedného z nás. Toto by sme mali mať dnes na pamäti! Nepripomíname si narodeniny niekoho, kto sa narodil veľmi dávno a veľmi dáv

Bratia a sestry, dnešný evanjeliový text by som nazval príbehom o ceste k Vianociam, o tom, ako Boh pripravoval svoj zámer poslať na našu zem svojho milovaného syna. Abrahám, Izák a Jakub predstavujú tri generácie, ktorými sa začína Božie zjavenie človeku. Dvanásť Jakubových synov sa stalo praotcami dvanástich izraelských kmeňov. Môžeme si spomenúť na príbeh  Jozefa Egyptského, ktorý zavolal svojich bratov a staručkého Otca Jakuba do Egypta. Vtedy to bola veľká rodina, ktorá mala 72 členov.  Počas nasledujúcich asi 400 rokov sa z tejto rodiny stal veľký, takmer miliónový národ. Z dvanástich Jakubových synov sa stal nositeľom Božieho prisľúbenia najstarší z nich – Júda. Rodokmeň presne sleduje líniu, aby sa jasne ukázalo, že tu ide o Boží plán. Nejde tu o náhodu, že sa niekde v zasľúbenej zemi a niekomu z vyvoleného národa narodil syn a bol to Mesiáš. Ide tu o Boží zámer, o Boží plán. V každom z tých mien, ktoré sú spomenuté v úvode Matúšovho evanjelia sa od

Drahá smútiaca rodina, priatelia, „kolegovia“ z pohrebných služieb, bratia a sestry! Všetkých nás, ktorý sme sa tu dnes zišli, zasiahla správa o smrti vášho príbuzného a nášho priateľa Martina. Všetci sme prekvapení a preniknutí bolesťou nad jeho náhlym odchodom, ktorý nečakal nikto z nás. V 39 rokoch odchádza človek plný života, nápadov a humoru. Jeho náhly skon nás núti uvedomiť si, že smrť sa dotýka aj nás, ktorí sa s ňou stretávame prakticky každý deň na pohrebných obradoch. Keď som sa dozvedel o smrti Martina hneď ma napadlo, koľkokrát som sa s Martinom stretol na cintorínoch, alebo aj tu v krematóriu… veľmi som si na ňom vážil, že nikdy neprešiel okolo mňa, žeby sa nepozdravil, neusmial, poprípade nezažartoval a dosť často mi naozaj zdvihol náladu. Bol otvorený, priamy – jedným slovom bol ľudský. Náš Martin ďaleko predbehol tých, ktorým chýba otvorené srdce a láska voči tým druhým. On ju mal. Bol jednoduchý, ale verím, že ak sme mali otvorené oči, vi

„Poďte, lebo už je všetko hotové!“. Tieto slová z dnešného evanjelia sú napísané nad vstupnou bránou do jedného kostola v Nemecku. To je veľmi pekné pozvanie, ale odvtedy, ako Ježiš povedal tieto slová, uplynuli už dve tisícročia. To je v ľudských dejinách dlhý čas. Medzitým sa odohralo a zmenilo veľa vecí. Iba jediná vec sa nezmenila. Tak ako sa ľudia vyhovárali za čias Ježišovej doby, tak sa vyhovárajú aj dnes, a to nie iba slovami z podobenstva: „Pole som kúpil… Päť párov volov som kúpil…. Oženil som sa“… ale pridali sme k nim mnoho moderných výhovoriek: „nemám čas…mám zaplatenú dovolenku… tlačia ma termíny… nechce sa mi…. ja verím v Boha, ale“… atď, atď. Máme uznať tieto výhovorky? Povedať: Čo sa dá robiť, taká je moderná doba? Mohli by sme, keby sme si mysleli, že ľudia, ktorí veria v Boha zaspali dobu. „Poďte, lebo už je všetko hotové!“. Toto je výzva dnes pre nás všetkých. Treba sa len odhodlať a prísť. Záleží len na nás ako sa zachováme, či ako pozvaní z dnešn

V roku 1991 pred Kongresom Spojených štátov amerických počúvali kandidáta na predsedu Najvyššieho Súdu v tejto krajine. Je to spoločenská funkcia, ktorá je odovzdávaná najšľachetnejšej osobe. Hľadanie človeka, v rukách ktorého má spočívať zodpovednosť za rozmer spravodlivosti, to je ťažká i dôležitá vec. Jedným z kandidátov na toto stanovisko bol černoch. Vo svojom vystúpení nadviazal na slová svojho starého otca z testamentu, ktoré sa stali pre neho ukazovateľom na celý život. Jeho dedko si ešte pamätal na časy otroctva. Svojmu vnukovi povedal: „Drž sa dobrých ľudí, lebo dobrí ľudia menia svet“. Dôsledné uskutočňovanie tejto zásady priviedlo vnuka k získaniu tak veľkej autority, že najmocnejší štát sveta vložil do jeho rúk zodpovednosť za rozmer spravodlivosti. Ukazovateľ sa nemýlil. Iba dobrí ľudia zmenia svet. Naproti tomu zlí ľudia ničia svet. Videl to na americkej zemi starý otrok. Nevidia to tisíce, ba dokonca milióny tých, ktorí namiesto dobrých ľudí hľa

Bratia a sestry, dnešná nedeľa sa nazýva „nedeľa Krista kráľa“. O tom, že Kristus je kráľ, nám Sväté písmo hovorí na mnohých miestach. Už v Starom zákone Boh predpovedal ustanovenie Dávidovho potomka naveky. A dobre vieme, že v Novom zákone je Kristus nazývaný kráľom. On sám v mnohých podobenstvách objasňuje princípy fungovania jeho kráľovstva. Čo to ale pre nás znamená, že Ježiš je Kráľ? Aký to má vplyv na náš každodenný život? Najprv si odpovedzme na to, čo to neznamená, že Ježiš je Kráľ. Pretože som podobne – ako väčšina z vás, vyrástol na slovenských ľudových rozprávkach, tak ma dodnes, keď počujem slovo „kráľ“, napadne ten rozprávkový, ktorý žil „za deviatimi horami a dolinami“. Rozprávkový králi a ich kráľovstvá však majú veľmi málo spoločného s Božím kráľovstvom a Kráľom Kristom. Druhá skupina kráľov ktorú si dokážem predstaviť, sú „svetskí králi“- teda hlavne tí, o ktorých som sa učil na dejepise. Títo králi využívali vojenské sily a manželské zväzky

Jon Robin Baitz napísal hru s troma dejstvami s názvom  Tri hotely.  Každé dejstvo sa odohráva v rôznom čase a v inom hoteli. Prvý ukazuje riaditeľa spoločnosti, ktorý získal obrovský úspech, keď predal africkým ženám jedlo pre ich deti. On vie o tom, že toto jedlo je škodlivé pre zdravie detí, avšak zatvára oči pred týmto faktom, len aby sa obohatil. Druhé dejstvo ukazuje jeho ženu, zatrpknutú a duchovne zdeptanú tým, čo jej nečestný a nesvedomitý muž robí. Posledné dejstvo sa odohráva o mnoho rokov neskôr. Človek, ktorý sa obohatil na krivde detí sedí sám, preniknutý úžasom zla, ktoré si teraz uvedomuje, a ktoré spôsobil nevinným ľuďom. Stratil všetko: svoje manželstvo, svoju prácu, úctu k sebe samému i svoju dušu. Dráma nečestného človeka obohacujúceho sa za cenu straty rodiny, svojho svedomia i svojej duše dobre nás uvádza do ducha dnešného čítania o boháčovi. Bohatý človek vedie monológ so sebou samým, pričom vyjadruje v ňom svoj životný ideál: „bohatstvo