p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

V nedávnej minulosti  uviedli v televíznych novinách reportáž o žene, ktorá na námestí v jednom našom meste protestovala niekoľko dní proti rozhodnutiu súdu. Súdila sa o časť majetku, ktorý jej evidentne patrí. Musí však zaplatiť súdne poplatky, ktoré sú odvodené od hodnoty  majetku. Keďže nemá z čoho zaplatiť, nemá ani rozhodnutie súdu, ktoré by jej umožnilo sa k tomuto majetku dostať. Paradoxné! Zákon je však zákon! A ak za ním nestojí dobré a chápajúce ľudské srdce, stáva sa, že je neľútostnou a nespravodlivou pascou, z ktorej niet úniku. Nedostatok lásky vidno aj na správaní predstaveného synagógy, ktorý sa hneval, že Ježiš uzdravoval v sobotu, inak povedané nedodržal zákon. Predstavený synagógy pokladal pokoj v sobotu za viac dôležitý než vyslobodenie človeka z choroby. Sústredil sa na úzkostlivé dodržiavanie “litery zákona” a unikol mu Boží pohľad. Tak sa stalo, že v jeho srdci chýbala láska k blížnemu. Dnešný deň si musíme uvedomiť, že najväčším zákonom nášho náboženstva

Milí bratia a sestry! Mať dobrú, spravodlivú vládu, alebo kráľa je túžbou obyvateľov zrejme každej krajiny. Musíme však konštatovať, že táto túžba zostáva spravidla nenaplnená. Sviatok Krista Kráľa nám chce zvestovať dobrú správu: Ježiš je najlepší vládca. Môžeme si byť istí, že nejde o vládu kohosi, kto sa snaží oklamať nás polopravdami, zavádzať nás nejakými medovými rečami ako to často býva v prípade politikov – hlavne pred voľbami. Sviatok Krista Kráľa je radostným sviatkom oslavy dobrého Vladára. Ak chceme mať z Kristovej dobrej vlády úžitok, dbajme, aby prosba, ktorá často vychádza z našich úst: „príď kráľovstvo tvoje!“, nebola len formálna veta. Protestantský teológ Bohren hovorí: Vieme, čo vravíme, keď sa modlíme: „príď kráľovstvo tvoje“? Tu predovšetkým prosíme, aby sa pominulo moje kráľovstvo. Každý z nás má svoje kráľovstvo. Žena v domácnosti si myslí: To je moje kráľovstvo! Robotník, ktorý kráča k svojmu stroju si myslí: To je moje kráľovstvo! A tak by sme mohli po

Bratia a sestry! „ Kto je môj blížny ?“ Zákonníci a farizeji tvrdili, že ich blížnymi sú iba ľudia spravodliví, ktorí zachovávajú Boží zákon. Podľa Židov si pohania a Samaritáni zasluhovali iba opovrhovanie a  nenávisť. Obzvlášť Samaritáni pre nich boli veľkí bludári – hriešnici. V dnešnom príbehu nám Ježiš ukázal, že blížny je každý človek. Nielen ten, ktorý je rovnakého náboženstva, rovnakých názorov, rovnakej národnosti, rovnakej rasy a podobne. Blížny je aj ten človek, ktorého nemám rád a voči ktorému mám tisíce výhrad. Možno sa pri počúvaní tohto príbehu  budeme čudovať, prečo Židia takto opovrhovali Samaritánmi? Možno ich za to aj odsúdime. Ale hneď zistíme, že aj nám robí problém zákonníkova otázka: „Kto je môj blížny?“ Skúste si do tohto príbehu vložiť človeka, ktorého nemáte radi. Môže to byť nepríjemný sused, kolega s ktorým sa neznášate, človek tmavšej pleti… ktokoľvek, koho blízkosť Vám bytostne prekáža. Ak si ho premietneme namiesto toho Samaritána, hneď dostane Jež

Bratia a sestry, pred niekoľkými týždňami som si prečítal knihu „život napriek mojej vôli“. Autorka knihy opisuje, ako sa v mladom veku rozhodla, že už viac nechce zápasiť s emocionálnou bolesťou, ktorá ju dusila. Ľahla si na chladné koľajnice a čakala, že smrť pod kolesami nákladného vlaku jej prinesie pokoj… a dostane sa do neba. Len zázrakom sa však na tomto mieste jej príbeh nekončí. V knihe mladá žena hovorí o zázraku svojho prežitia, o mučivých dôsledkoch neúspešného pokusu o samovraždu a o nádeji, ktorá úplne zmenila jej život a dala mu zmysluplný a dôležitý cieľ. Tento dojímavý príbeh nám pripomína, že život je dar, ktorý si treba ceniť. Aj muž z dnešného evanjelia si bol vedomý, že život jeho dcéry bol dar, ale napriek tomu Jairus prosí Ježiša, aby jej vrátil život. Za normálnych okolností sa život vrátiť nedá. Keď raz zomrieme, už sa nevrátime naspäť k svojej rodine. To, čo urobil Ježiš bola veľká milosť pre Jairusa a jeho rodinu. Aj dievča z úvodného príbehu dostalo