Príspevky

Zobrazujú sa príspevky z dátumu apríl, 2015

Jn 5, 1-15 (2)

Nemecký filozof Schoppenhauer kedysi povedal, že mnohí ľudia sú ako stolári, ktorí, keď prechádzajú cez krásny, hustý les s rôznymi druhmi stromov, nemyslia na iné len na to, ako a na čo by sa dalo využiť ich drevo: Koľko kubíkov dreva by bolo z toho či onoho kmeňa? Koľko dosák z tamtoho smreka? Koľko skríň by sa dalo vyrobiť? Každý strom je pre nich iba budúcim kusom nábytku. Každý les len prostriedkom na získanie bohatstva. A tak tí chudáci prechádzajú lesom bez toho, že by si všimli a uvedomili jeho krásu. Nevidia stromy a slnečné lúče, myslia len na zisk. Vidina peňazí a bohatstva ich robí slepými voči všetkému ostatnému.  Naša cesta životom sa veľmi podobá na cestu ľudí, ktorí sú ako stolári. Dnešné evanjelium poukazuje priamo na dnešnú dobu, v ktorej žijeme.  Počas tridsiatich ôsmich rokov sa nenašiel nikto, kto by podal pomocnú ruku chorému človeku. Možno sa zarazíme, ako je to možné, že sa za Ježišových čias diali takéto veci. Avšak, to isté sa stáva aj dne

Mk 15, 43-16, 8 (2)

Keď pozorne sledujeme život okolo seba, vidíme, že mnohým dnešným ľuďom nič nechýba, všetkého majú dostatok. Sú obklopení kultúrou, majú všetky vymoženosti dnešnej techniky, pohodlne bývajú a sú aj takí, ktorým nechýbajú ani peniaze. Domnievali by sme sa, že títo ľudia majú najväčšie predpoklady k tomu, aby boli na tomto svete šťastní.  Na druhej strane je pravdou, že práve takíto ľudia nie sú šťastní. Vynára sa nám otázka, prečo nie sú šťastní, keď všetko majú. Predstavme si chorého človeka, ktorý je pripútaný na lôžko, a opýtajme sa ho, akú radosť má z pekných šiat, ktoré visia v jeho skrini, alebo akú radosť má zo svojho moderne zariadeného bytu, zo svojho nového auta, ktoré stoji v garáži a zo svojich vkladných knižiek. A viete, čo vám chorý človek povie? „Z toho všetkého nemám žiadnu radosť, lebo neviem, ako to so mnou skončí.“  Čosi podobné je aj s mnohými dnešnými ľuďmi. Všetko majú, ale žijú v neistote, lebo nevedia, dokedy toto všetko im bude patriť, nev

Mk 15, 43-16, 8

Bratia a sestry! Možno ste už niekedy v živote zažili, že isté udalosti, ktoré sa sprvoti javili ako beznádejné, nakoniec až také hrozné neboli. Sú veci, ktoré sa nám ráno, na začiatku dňa, javia ako bezvýchodiskové a zúfalé, no večer tohto istého dňa sa na ne už pozeráme úplne ináč. Vskutku, počas jedného dňa sa toho v živote človeka môže zmeniť naozaj veľa – k dobrému, ale aj k zlému. Dnešné evanjelium hovorí o ženách, ktoré nasledovali Ježiša a zároveň boli aj svedkami Kristovho uloženia do hrobu. Skoro ráno po sobote, prichádzajú k hrobu. Sú smutné. Nečudo! Veď Ten, ktorého milovali, tu už nie je. Ukrižovali Ho.  Deň týchto žien naozaj nezačal pekne a pozitívne. Nedá sa tu hovoriť o nejakých dobrých zmenách. Veď prichádzajú na cintorín. Prichádzajú k mŕtvemu. Čo sa tam dá ešte očakávať? Ale aj napriek tomu ich to neodradí. A výsledok? Kameň je preč. Vchod do hrobu je voľný. Toto je paradox Paschy. Nenechať sa odradiť. Žiaden „kameň“, ktorý ma oddeľuje od

Veľkonočná nedeľa 2015 - príhovor

V Španielsku vyšla po 2. svetovej vojne kniha s názvom  „Mŕtvy s mojim menom“. Autor v nej rozpráva svoj príbeh z druhej svetovej vojny. O tom, ako sa dostal do koncentračného tábora a o tom, ako bol zachránený. Spomína ako v jedno ráno počul  dôstojníkov pri dozorcoch vysloviť jeho meno. Pochopil, že jeho život sa pravdepodobne chýli ku koncu. Ak totižto dôstojníci v tábore zisťovali identitu určitého človeka, bolo to z dôvodu, že ho chcú zlikvidovať. Jeden zo strážnikov mu povedal, že na druhý deň sa chystá poprava viacerých politicky nepohodlných osôb v tábore a okrem iných aj jeho. V strachu  a v očakávaní najhoršieho čakal nový deň. Na druhý deň sa však nič neudialo. Iba jedného mŕtveho vyniesli z ich miestnosti. V ten deň mu strážnik, s ktorým sa už bližšie poznal všetko vysvetlil. Svojim nadriadeným totiž povedal, že  muž s menom Chavéz (čo bol on) cez noc podľahol chorobe a zomrel, a mŕtveho už netreba usmrtiť. Strážnik, aby Chavéza zachránil, dal jeho ide

Veľký piatok 2015 príhovor

Bratia a sestry! Pri ukrižovaní Ježiša Krista sa na Golgote stretlo mnoho ľudí. Vojaci, ľud, úradní predstavitelia, zločinci a mnohí ďalší. Uprostred nich Ježiš, pribitý na kríž, sa modlí: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia." Za koho sa modlí? Za všetkých.  Prosbu o odpustenie odôvodňuje slovami: "Nevedia, čo robia." To je veľmi smutné konštatovanie: Človek robí niečo, vkladá do toho svoj rozum, emócie, vášne, ale nevie, čo v skutočnosti robí. Akoby bol figúrkou, ktorú na šachovnici potíska cudzia ruka. Oni sú presvedčení, že robia niečo správne, ale Ježiš jasne vidí, ako veľmi sa títo ľudia mýlia. Ľudí, ktorí nevedia, čo robia, vždy bolo, je aj bude  mnoho, a Pán Ježiš na kríži sa i za každého modlí: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia." A kedykoľvek aj o nás platí, že nevieme, čo robíme, modlí sa túto modlitbu aj za nás. Ježiš sa modlí o odpustenie preto, aby sa všetkým otvorili oči, aby si jasne uvedomili, čo robia, a