p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

V predvojnovom čase všetci poznali meno pani Žofie Kodrasovej. Zvláštne dejiny jej života sa začali, keď začala pracovať ako učiteľka v židovskej rodine. Žid, otec rodiny, sa spýtal pani Žofie v úvodnom rozhovore na jej osobné údaje. Spýtal sa tiež na vyznanie. – Som katolíčka – odpovedala pani Žofia. Žid sa zamyslel a po chvíli povedal: „Dobre, budete učiteľkou mojich detí, ale pod jednou podmienkou: zapamätajte si, že nesmiete ani jedným slovom mojim deťom spomenúť Krista“. Keďže nemala inú možnosť práce, pani Žofia súhlasila s touto podmienkou. Začala teda pracovať ako učiteľka. Svojou dobrotou, láskou a čestnosťou si Žofia rýchlo podmanila srdcia nielen detí, ktoré učila, ale i celej židovskej rodiny. Brali ju teda, ako najlepšiu priateľku, ba dokonca ako jednu z členov rodiny. Týmto zvláštnym spôsobom podala dôkaz svojej lásky a oddanosti počas ťažkej choroby židovských detí. Obetavosť a starosť o iných, nakoniec nahlodali jej chatrné zdravie. Vzali ju do nem

Drahí bratia a sestry! Keď sa dnes zhromažďujeme v chráme, aby sme vzdali úctu a slávu Svätej Trojici, musíme najprv potvrdiť, že pravda o Svätej Trojici je veľkým tajomstvom viery. Tajomstvo, ktoré my ľudia nikdy nedokážeme celkom pochopiť ani vysvetliť. Veríme v túto pravdu a prijímame ju vzhľadom na Krista, ktorý nás poučil o Svätej Trojici. Najznámejšie slová Ježiša o Trojici sú slová, ktoré povedal svojim učeníkom pred svojim nanebovstúpením: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Mt 28, 19). Najznámejšie zjavenie sa Svätej Trojice je to, ktoré opísal sv. Lukáš v scéne Ježišovho krstu: „Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Svätý Duch v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: «Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie»“ (Lk 3, 21-22). Pravda o Svätej Trojici je pre nás ľudí mimoriadne ťažká na pochopenie, avšak vždy môžeme h

Milí bratia a sestry! Sväté písmo hovorí o Svätom Duchu často v obrazoch. Prirovnáva ho k vetru, ktorý slobodne veje, kam chce (por. Jn 3,8). Prirovnáva Ho k holubici (por. Mt 3,16) – teda k nežnému bytiu, ktorému je ľahké zlomiť krídla. Sväté Písmo prirovnáva Ducha i k ohňu.  Za obrazom ohňa je ukryté mnohé.  Oheň ničí – oheň Svätého Ducha chce zničiť modly, ku ktorým sa klamne utiekame.  Oheň tiež očisťuje – i Svätý Duch očisťuje našu vieru, charakter, aby sme žili podľa príkladu Ježiša Krista.  Oheň aj rozmrazuje – podobne Svätý Duch rozmrazuje chladné ľudské srdcia. Oheň i zohrieva – v spoločenstve cirkvi by mal každý zažiť, pocítiť kus Božieho tepla, tepla Ježišovej lásky. Prirovnanie Svätého Ducha k ohňu obsahuje ešte jednu dôležitú skutočnosť. O oheň sa treba starať. Oheň, ak má ničiť zlé – ničiť modly, ak má očisťovať, rozmrazovať, hriať či svietiť, musí byť trvalo udržiavaný.  Aj v nás – v krste zapálil Boh oheň svojho Ducha. “ Ale tento oh

V súčasnej psychológii a filozofii sa rozlišuje medzi dvoma príbuznými pojmami, medzi „strachom“ a „úzkosťou“.   Pod „strachom“ sa rozumie konkrétny strach, keď človek celkom presne vie, čoho sa bojí. Žiak môže mať strach pred skúškou, rodič môže mať strach o svoje deti, môžeme mať strach zo straty peňazí, strach, že sa nám stane nehoda a podobne. V týchto a podobných prípadoch vieme presne opísať predmet svojho strachu. Pod úzkosťou rozumieme taký strach, ktorý síce pociťujeme, neraz veľmi silne, ale nevieme celkom jasne určiť, čoho sa konkrétne bojíme. Toto rozlišovanie medzi strachom a úzkosťou nebolo umelo vyšpekulované, ale je odvodené zo skúsenosti, ktorú má človek sám so sebou. My budeme dnes podrobnejšie uvažovať o úzkosti a o tom, ako je možné prekonať ju. I keď pri úzkosti nemôžeme hovoriť o jej predmete tak konkrétne ako pri strachu, tak predsa aj úzkosť má určitý obsah. Štúdiom literatúry a filozofie z celého priebehu ľudských dejín sa došlo k

Bratia a sestry! Častokrát, keď máme pred sebou ťažkú životnú skúšku, alebo nám na niečom veľmi záleží, prosíme svoju rodinu, priateľov a známych, aby sa za nás modlili. “Pomodli sa za mňa!” Je úžasné, ak sa za nás niekto modlí. Niekedy to človek až bytostne cíti, že sa niekto za  neho prihovára. Každému z nás istotne dobre padne, ak sa nájde blízky, ktorý na neho myslí, vníma  jeho potreby a volá za neho k Bohu. Niekedy vnímame modlitbu ako jedinú cestu k pomoci, pretože ani nevieme,  ani nedokážeme pomáhať blížnym inak. Dnešné Jánovho evanjelium je pre nás veľkým povzbudením. Hovorí o tom, že sa Boh modlí. Zvláštne. Prečo by sa mal Boh modliť? Za koho? Modlí sa  za nás.  Boh sa modlí za mňa, za teba... Ježiš, ktorému ubližujem svojimi hriechmi myslí v modlitbe na mňa. Pán, ktorého neposlúcham a som mu neverný... On na mňa pamätá stále a nič Ho neodradí od toho, aby sa za mňa prihováral. On nie je náš žalobca, On je náš obhajca. Za čo sa modlí Pán Ježiš? Pros

Dnešný sviatok nám ukazuje cieľ nášho života na zemi. Dovoľuje odpovedať na otázku: načo žijem, načo sa namáham, prečo musím pracovať na svojom charaktere, starať sa o dobro, keď svet zaplavuje potok zla. Ježiš, vtelený Boží Syn, ktorý svojim životom, umučením, smrťou i zmŕtvychvstaním nás zmieril s Otcom, ukazuje nám cieľ nášho pozemského putovania. Ježiš vstupuje do neba ako prvý spomedzi obyvateľov zeme a preto, sestra a brat, i ty môžeš rátať s nebom, ale pod podmienkou, že budeš svedkom Ježiša, že budeš „skrytým pokladom“ a „soľou zeme“ . Čo mám teda robiť? Pán Ježiš počas svojej činnosti nielen nám ukázal nebo ako cieľ života, ale aj vyznačil cestu, ktorá vedie do neba – a nad tým sa treba zamyslieť. „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16, 16) – učil Kristus. Všetci sme pokrstení, a kde je viera? Predsa verím! Dobre, ale ako vyzerá tvoja viera? Boh dal zjavenie – a to je Božia výzva. Máš na ňu odpovedať tak, ako sv. Pavol, ktorý predtým p

Bratia a sestry! Nevidiaceho človeka - slepca, o ktorom dnes rozpráva evanjelium, ľudia vídali dennodenne. Poznali ho, aj jeho rodinu a všetci dobre vedeli, že je slepým od narodenia. Slepý človek – uzdravený Kristom sa pre farizejov stal odrazu problémom. Všetci, ktorí tento zázrak videli totiž očakávali, že sa ako vodcovia musia k zázračnému uzdraveniu vyjadriť... očakávali “ohodnotenie”. A hodnotenie popredných židov bolo priam odsudzujúce, pretože uzdravenie sa udialo v sobotu. Celý dnešný text sa stále točil okolo zraku, a  nakoniec to vôbec o slepote očí nebolo. Bolo to o tom, či človek verí v Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, alebo nie. Je to teda viac o duchovnom zraku, o duchovnej slepote a duchovnom videní. Vysvetlil by som to na hre šachu. Niektorí si myslíme, že hrať šach nie je ťažké, že stačí len vedieť, ako sa po šachovnici figúrky pohybujú. Ako chodí pešiak, kráľovná, strelec, veža... Keď sa to naučíme, môžeme si sadnúť k šachovnici a hrať.

Bratia a sestry! Nemecký filozof Arthur Schopenhauer vo svojom diele „Umenie urážať“ napísal: „Priatelia nám obyčajne tvrdia, že sú k nám úprimní, ale v skutočnosti sú úprimnými naši nepriatelia.“ V jeho tvrdení je kus pravdy, o ktorej sa môžeme presvedčiť aj my osobne. Keď totiž kriticky pozrieme do vlastnej minulosti, ľahko zistíme, že nie vždy sme boli voči našim priateľom úprimní. -          Niekedy mlčíme z úcty k nim. -          Inokedy im nepovieme pravdu, aby sme ich nestratili. -          A stáva sa, že nie sme úprimní z čírej vypočítavosti a sebeckých záujmov. Kvôli láske k pravde je potrebné, aby sme našim priateľom povedali, čo si o nich naozaj myslíme, aby sme sa voči nim nesprávali ako pokrytci. Dnešné evanjelium, ktoré sme práve prečítali nám chce povedať niečo podobné. Ako vieme, židia a samaritáni sa nestretali, pretože samaritáni zachovávali veľa pohanských zvykov. A práve s takým človekom sa Ježiš rozpráva – so ženou, samaritánkou - a