Jn 9, 1 - 38

Bratia a sestry! Nevidiaceho človeka - slepca, o ktorom dnes rozpráva evanjelium, ľudia vídali dennodenne. Poznali ho, aj jeho rodinu a všetci dobre vedeli, že je slepým od narodenia. Slepý človek – uzdravený Kristom sa pre farizejov stal odrazu problémom. Všetci, ktorí tento zázrak videli totiž očakávali, že sa ako vodcovia musia k zázračnému uzdraveniu vyjadriť... očakávali “ohodnotenie”. A hodnotenie popredných židov bolo priam odsudzujúce, pretože uzdravenie sa udialo v sobotu.

Celý dnešný text sa stále točil okolo zraku, a  nakoniec to vôbec o slepote očí nebolo. Bolo to o tom, či človek verí v Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, alebo nie. Je to teda viac o duchovnom zraku, o duchovnej slepote a duchovnom videní.

Vysvetlil by som to na hre šachu. Niektorí si myslíme, že hrať šach nie je ťažké, že stačí len vedieť, ako sa po šachovnici figúrky pohybujú. Ako chodí pešiak, kráľovná, strelec, veža... Keď sa to naučíme, môžeme si sadnúť k šachovnici a hrať. Ale zabudnime na presvedčenie, že sme už dobrý hráč. Lepší hráč totiž vidí vždy niekoľko ťahov dopredu. Vie predpokladať, čo urobí jeho protivník. Počíta s niekoľkými možnými ťahmi a kombináciami pohybu napred. Nereaguje iba na konkrétny ťah, ale myslí na to, aký bude ďalší a ďalší krok. 

Viem ako hrať šach, ale mám „šachovú slepotu“, neviem myslieť niekoľko ťahov dopredu. Neviem predpokladať, čo protivník urobí, počítať s tým, či pripraviť sa na to. A kvôli tomu nie som dobrý šachista.

Ak si tento príklad prenesiem do ľudského života, mám pocit, že je tej slepoty vo svete priveľa. Akoby dnes ľudia vôbec nechceli myslieť dopredu na to, čo príde a čo ich čaká. Aspoň pár ťahov dopredu... Žijú a konajú bez toho, aby ich zaujímali dôsledky, nemyslia na to, čo všetko im život dáva, a čo oni majú dať životu. 

Je to slepota, keď sa celý čas za niečim ženieme, celých nás to pohltí, a na konci zistíme, že nám to neprinieslo žiadne uspokojenie.

Je to slepota,keď sa naháňame za kariérou, stále niekde postupujeme a žijeme len pre naplnenie svojich túžob, ale keď to dosiahne, uspokojenie a úľava neprichádza.

Je to slepota,keď žijeme len pre zábavu, a chceme si len užívať. 

Všetko to môže znieť príťažlivo, ale nič z toho nenaplní život človeka, aj keď logika tohto sveta hovorí, že toto je to, čo by nás malo robiť šťastnými.

Takých prípadov je nespočetne veľa. Je to ako hrať šach a nemyslieť dopredu. Nemyslieť na to, že život ubehne rýchlo, a na konci ostane len pocit, že to bolo celé akési zbytočné, a že všetko to naháňanie nemalo zmysel.

Naopak, mali by sme sa vždy pýtať: Prečo robím to čo robím? Mám vo svojom živote niečo čo je skutočnou hodnotou? Uspokojuje ma to? Čo mi prináša ozajstnú radosť a pokoj?

Slepec z evanjelia dostal viac vtedy, keď sa ho Ježiš opýtal či verí v Syna človeka, ako keď mu vrátil zrak.Veriť v Ježiša Krista, ako v svojho Spasiteľa je oveľa viac, ako byť zdravý a mať sa dobre.

Všetci, čo sme tu veríme v Ježiša Krista?Ak áno, tak nie sme slepí. Ježiš prišiel preto, aby sa nám otvoril náš duchovný zrak, a aby sme pochopili, že ho potrebujeme.

Medzi veriť v Ježiša Krista a neveriť v Ježiša Krista je presne taký rozdiel, ako vidieť, alebo byť slepý. Slepota ten obraz vystihuje. Slepý človek nevie kadiaľ má ísť, nevie nájsť cestu. Bez pomoci len blúdi a tápe.  A to je presný obraz mnohých dnešných ľudí. Hľadajú, ale nevedia čo, chodia a túžia po niečom, o čom nevedia, či to ich naplní. A pritom je to také jednoduché, stačí veriť.

Farizeji boli zbožní ľudia, ale nedokázali prijať Ježiša, pretože uzdravil človeka v sobotu. V ich zbožnosti to bolo najväčšie porušenie prikázania.  

Možno sme niekedy aj my taký príliš “zákonnícky”, a chýba nám milosrdenstvo. Sme príliš prísni a veľa vyžadujeme, až sa môže stať, že sme suroví a bezohľadní.

Takýchto nás Pán Ježiš mať nechce.Myslime na to, aby sme sa vo svojej zbožnosti nestali tými, ktorí majú oči, ale už nevidia.