p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Raz sa stalo, že jeden muž sa kúpal vo veľkom jazere. Cítil, že už nedokáže doplávať späť k brehu. Volal teda: „Bože, zachráň ma!“ Zakrátko sa pri ňom objavil čln, no muž pomoc odmietol. – Vraj ho zachráni Boh – a modlil sa ďalej. Za moment sa v nešťastníkovej blízkosti zjavila jachta. Chlapíkovi hodili záchranné koleso. No on opäť odmietol pomoc s tým, že ho zachráni Boh. – A ďalej k nemu volal o pomoc. Vzápätí nad mužom zakrúžil vrtuľník a spustil mu záchranné lano. Muž opätovne odmietol a… onedlho sa utopil. Na druhom svete vyčítal Bohu: „Toľko som Ťa volal a Ty si ma nechal si zomrieť; nepomohol si mi.“ Pán Boh mu odvetil: „Ako to, že nie? Poslal som ti čln, jachtu aj vrtuľník a tebe to nestačilo… – Čo si ešte čakal?“ Tento trpko – úsmevný príbeh má tragický koniec, no jeho posolstvo je zrozumiteľné. Daný muž nerozpoznal Božiu pomoc v záchrane, ktorá sa mu naskytla. Nepochopil, že sám Pán Boh mu podáva pomocnú ruku. Udalosť, ktorú si dnes pripomíname, je z Božej strany zn

„Hlas volajúceho na púšti“. Hlas Jána Krstiteľa, určite nebol príjemným počúvaním, pre tých ktorých kritizoval. Keď hovoril o „haďom plemene“, „stromoch, ktoré neprinášajú ovocie“, „plevách“ (Mt 3, 1 – 12), to všetko boli veľmi presné narážky, ktoré mali svojich adresátov, ktorí im aj veľmi dobre rozumeli. Napriek tomu, že si týmto spôsobom Ján Krstiteľ, urobil mocných nepriateľov, sa nebál. Dokonca dovolil si karhať Herodesa pre manželku jeho brata, a za všetko zlé, čo porobil.  Nebál sa povedať pravdu komukoľvek, neprekážalo mu ani postavenie človeka. Rovnako nebál sa karhať mocných vtedajšieho sveta ako aj jednoduchých obyčajných ľudí. Nebál sa preto, lebo vedel, že jeho priateľom je ten Najvýznamnejší, ktorý je nad všetkými ostatnými, že ním je Boh a ten, ktorého poslal, Ježiša Krista. Na zemi bola a je stála potreba mať takých odvážnych kazateľov, ako bol Ján Krstiteľ. Aj dnes treba  hovoriť Pravdu zo všetkou odvahou a nebáť sa napomínať ľudí, ktorí žijú v hriechoch.

Kdesi som čítal nasledovný recept na nový rok pre kresťanov: „chceš byť šťastný? Začni rok s menom Ježiš. To je najlepší recept na požehnaný nový rok“. Čo znamená začínať rok v mene Ježiša? Najprv si povedzme, čo meno Ježiš znamená. V čase Ježišovho narodenia to bolo dosť bežné meno. Jeho hebrejská forma znie Jozua (Boh vyslobodzuje). Myslí sa na vyslobodenie z hriechov. Začínať a prežívať rok v mene Ježiša značí neskladať svoju nádej v mocných tohto sveta, ale v Ježiša Krista. Ak sa tí, ktorým je prepožičaná moc budú držať Ježiša Krista, ak im bude jeho pravda svätou, tým lepšie pre svet, tým lepšie pre nás. Našu nádej však skladajme v Krista. Prvé minúty začínajúceho dňa nás často rozhodujúco nasmerujú k tomu, aký bude celý deň. Posledné minúty dňa zas určujú, do akej „postele“ uložíme našu dušu. Aby boli naše dni v novom roku požehnané, nedajme si zobrať čas s Bohom. Majme denne chvíľu na modlitbu. Urobme si „rande“ so sebou – uvažujme o svojom živote, jeho smerovaní, o tom,

Vianočné sviatky  sú sviatok rodiny, keď sa každý, kto len môže, usiluje byť doma, v kruhu svojich najbližších. Je to sviatok darčekov, sviatok detí, sviatok svetla, vianočných kolied, vianočných piesní, aj pradávnych zvykov. Toto všetko môžeme a mali by sme prežívať vo vzájomnej láske. Uvedomujeme si zároveň, že podstata Vianoc je hlbšie než všetko toto. Všetky uvedené znaky Vianoc získavajú svoje opravdivé bohatstvo až vtedy, keď sú preniknuté tým podstatným. O tomto podstatnom chceme dnes hovoriť. To podstatné a rozhodujúce, to je to dieťa v Betleheme, ktoré prišlo na tento svet. Ježiš vstúpil do sveta, v ktorom boli prejavy dobra, ale aj zla. A aj dnes je tomu tak. Pekne nám to podáva dnešné evanjelium. (porov.:  Mt. 2, 13-23 ) Keď uprostred zlého sveta nachádzal prejavy čistej lásky, radoval sa z nich a takých ľudí označil za šťastných. Aj dnes má zo všetkých takýchto ľudí radosť. Sú to ľudia, ktorí nasledujú jeho život. V ľudských srdciach sa nachádzajú prejavy dobra, lásky,

Je niekoľko vecí, ktoré sú pre Vianoce také typické, že by sme si bez nich sotva vedeli predstaviť tieto sviatky. Jednou z týchto zložiek vianočnej atmosféry sú darčeky pod vianočným stromčekom. Hlavne deti sa na ne veľmi tešia. Darčeky tešia človeka aj pre svoju vecnú hodnotu, aj pre prekvapenie, a tešia hlavne vtedy, keď sa dá vycítiť, že sú prejavom lásky. I keď sú darčeky dôležitou súčasťou vianočnej atmosféry, nie sú najdôležitejšou časťou Vianoc.  Nie iba darčeky pod stromčekom robia Vianoce Vianocami, ale predovšetkým duchovné hodnoty, ktoré cez Vianoce získame. Hlavnou vecou, bez ktorej by Vianoce absolútne neboli Vianocami, je vstup Ježiša Krista do sveta. On, nám priniesol duchovné dary. Sú veľmi cenné. Kristus ponúka každému duchovné dary, ktoré priniesol do nášho sveta.  Najchudobnejšiemu ponúka presne to isté ako najbohatšiemu. Pri duchovných daroch je rozdiel v inom. Ponúknuté dary treba prijať, rozbaliť, treba ich uplatniť, treba ich urobiť súčasťou vlastného života.

Občas som rozmýšľal, čo by som asi urobil, keby ma Boh osobne poveril organizovaním udalosti Ježišovho narodenia a keby mi k tomu dal patričnú kompetenciu, moc a prostriedky. Nuž, prvé, čo by som urobil, by bolo, že by som celkom iste priviedol do Betlehema tím najlepších gynekológov z celého sveta. Iste by som tam vybudoval tú najlepšiu pôrodnú kliniku, s tým najlepším zariadením, ktorá by sa podobala palácu. Iste by som tam urobil najlepšie tlačové stredisko, kde by sa zhromaždili novinári tých najlepších novín z celého sveta, aby sa čo najviac ľudí dozvedelo o udalosti. Jednoducho bolo by mi jasné, že narodenie Božieho Syna je udalosť, ktorá sa môže udiať iba raz, a tak ju treba patrične spropagovať tak, aby sa na ňu pamätalo naveky. Avšak Boh, ktorý plánoval narodenie svojho Syna s celou svojou múdrosťou a mocou, zariadil, aby sa jeho Syn narodil v chudobnej maštali. Táto maštaľ bola špinavá, zapáchajúca a vlhká jaskyňa. Boh nezabezpečil pre svojho Syna miesto ani v hostinci.

Máte radi rodokmene? Viem si bez nich predstaviť život, ale Matúšovo evanjelium sa začína práve rodokmeňom. Prečo? Pre Žida má rodokmeň veľký význam. Je dôkazom toho, že niekto patrí k vyvolenému národu a aj k určitému pokoleniu. Keď sa pozrieme lepšie, zistíme, že ide o rodokmeň nevlastného otca Ježiša Krista. Jozef mal kráľovský pôvod. Matúš však nezabudol pripomenúť, že s týmto rodokmeňom nie je všetko v poriadku. „Júda s Tamar splodil syna Fáresa a Záru … Salmon s Rachab splodil syna Boaza, Boaz s Rút splodil Obeda, Obed splodil Jesseho, Jesse splodil kráľa Dávida. Dávid splodil s Uriášovou manželkou Šalamúna…“ (Mt 1,3.5.6) Matúš spomína štyri ženy. Zo Starého zákona však nespomína tie, ktoré by sme čakali. Nie Sáru, Rebeku, Liu a Ráchel, ale spomína ženy, ktoré boli akoby na opačnom brehu. Nie na strane veľkých žien, ale na strane hriešnych žien: Tamar, ktorá z lásky k potomstvu zviedla svojho svokra. Rachab, prostitútka, ktorá otvára cestu do Jericha a zasľúbenej zeme; Rút

Slava Isusu Christu! Bratia a sestry, ako vieme pápež František otvoril svätú bránu 8. decembra na bazilike svätého Petra v Ríme. Dnešnú nedeľu postupne otvárajú svoje brány aj ostatné chrámy vo svete. Dvere všetkých chrámov sa dnes otvorili, aby nás pozvali na nedeľňajšiu svätú liturgiu. Evanjelium dnešnej nedele nás taktiež pozýva na veľkú večeru. Božie slovo, ktoré sme práve prečítali má pre nás dve pozvania. V prvom rade nás pozýva k tomu, aby sme sa videli v pravde a priznali si, že celé to je vlastne o prioritách. Naše odmietnutie je odkazom: „Pane, ale ja mám iné priority. Mojou prioritou je moja rodina, škola, práca, ale nie Ty!“ To druhé pozvanie ku, ktorému nás vyzýva Božie slovo je zmena priority. Žiadny človek nemôže úspešne fungovať, pokiaľ ich nemá jasne stanovené. Niečo podobné platí aj o našej práci. Ak sa chvíľu venujeme tomu a chvíľu zase inému, nedostaneme sa ďaleko. Zreteľnejšie si to môžeme uvedomiť na príklade Cirkvi – farnosti. V žiadnej farnosti sa nesp

„Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde?“ (Lk 17, 17) Pred nedávnom jedna pani uverejnili na svojich stránkach veľmi smutný list, ktorý napísala matka. V tomto liste napísala: „Dvanásť rokov som bola slúžkou v dome svojho syna, inžiniera. Bývala som v kuchyni, lebo nebolo pre mňa lepšej izby. Vstávala som prvá; upratovanie, varenie, nákupy, pranie, umývanie, to všetko som robila hlboko do noci. V uplynulom roku som dovŕšila 71 rokov. Zdravie ma opustilo. Keď som sa musela uložiť na lôžko, lebo som bola chorá, syn nevchádzal do kuchyne, lebo hovoril, že nemá zvyk chodiť do kuchyne. Nevesta prichádzala do kuchyne, ale ukazovala svoju zlosť, keď búchala hrncami. Trpela som a mlčala, iba v noci som si uľavovala žiaľ horúcimi slzami. Istého dňa mi syn povedal, že mi vybavil miesto v starobinci, že musel použiť veľkú protekciu a že bude za mňa každý mesiac platiť. O niekoľko dní mi zavolal z práce, aby som si pripravila svoje veci. Odviezol ma autom do starobinca. Potom, vždy keď ma