p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

„Christos Voskrese!“ – tak dnes spievajú plné kostoly sveta. „Christos Voskrese!“ – to je radosť sŕdc miliónov kresťanov na celom svete. Túto radosť podávajú zvony a znejú mocným, dôstojným echom. Touto radosťou je opanovaný celý svet, celá príroda prebúdzajúca sa k životu. Zmŕtvychvstanie Krista to je srdce Evanjelia, to je najdôležitejšia udalosť pre nás kresťanov, lebo – ako poznamenal J.C. Barreau – „byť kresťanom, to znamená veriť v Krista nielen ako najväčšieho človeka minulosti, ale aj kohosi, kto vždy žije uprostred nás. Keby Ježiš žil vždy, Jeho príchod pred 21 storočiami by nám bol ľahostajný… On by nás nezaujímal viac ako Napoleón či Július Cézar. V tom vlastne spočíva kresťanstvo, že je vierou v Ježiša Krista ako Pána vždy žijúceho a zmŕtvychvstalého. L. Evely hovorí, že súčasní kresťania dokážu prežívať iba umučenie Krista a s ním spojený smútok. Je toľko obrazov a piesní, ktoré predstavujú umučenie Krista, umenie spojené so zmŕtvychvstaním je oveľa chudobnejšie. Ta

Veľký filmový režisér Ingmar Bergman nakrútil kedysi film s názvom „Siedma pečať“. On ukazuje dvoch ľudí spiacich na morskom brehu. Svitá. Vlny ľahko rozbúreného mora narážajú na skalnatý breh. Jeden z nich je rytier, druhý zbrojnoš. Obaja sa vracajú z ďalekej Palestíny, kde počas križiackej výpravy bojovali za obranu Kristovho Hrobu. Rytier sa prebúdza a vidí divnú postavu tesne pokrytú čiernym plášťom: „Kto si“ – pýta sa rytier – „Ja som smrť“ – počuje odpoveď. „Zakrátko prídem pre teba i tvojho zbrojnoša“. Rytier sa nevzdáva, navrhuje smrti partiu šachu, ak vyhrá, bude žiť bez konca – večne. Začala sa dlhá a mučivá veľká hra o život. Bohužiaľ, nadišiel taký moment, v ktorom rytier pochopil, že nevyhrá so smrťou. Plný zúfalstva prerušuje hru, rozhádže figúrky na šachovnici a hovorí smrti takto: „prečo si ma klamala, mohla si mi hneď povedať, že s tebou nevyhrám“. Žiaden z ľudí nevyhrá so smrťou. Bol však ktosi, kto vyhral so smrťou. Vlastne dnes naša matka Cirkev nám slávnostne

Milí bratia a sestry! Viaceré dni v tomto týždni majú svoje mená. Piatok nazývame Veľkým, sobotu Bielou, štvrtok Zeleným, alebo veľký. No nie len dni, ale aj ľudia majú svoje mená. V našich končinách sa značnej obľube tešia biblické mená. Veď koľkože len poznáme Jakubov, Samuelov, Lukášov, Jánov, Michalov, Petrov či Pavlov? A koľkéže Márie, Anny, Zuzany či Sáry žijú medzi nami? Predsa, nech lovíme v mysli koľko chceme, sotva by sa nám v pamäti vybavil nejaký súčasník zvaný Judáš. Takto – menom Judáš, dnešní rodičia svojich synov nepomenúvajú. Meno Judáš sa totiž zmenilo priam na nadávku. A to napriek tomu, že jeho význam je veľmi pekný. Judáš značí vyznávač. Tento pôvodný význam mena upadol do zabudnutia. Keď sa povie Judáš, nik si na pojem vyznávač ani len nespomenie. Zato našim ušiam znie meno Judáš ako synonymum pre výrazy zradca, zapredanec, odpadlík. Preto nás môže prekvapiť, priam zaskočiť, že Pán Ježiš dáva Judášovi celkom iný prívlastok. Nepriamo i priamo nazýva Judáša pri

Milí bratia a sestry! V rozhovoroch mi niekedy starší ľudia povedia: Modlím sa za pokojnú a tichú smrť. Niekoľkí dokonca prezradili, že už majú pripravené aj šaty, v ktorých chcú byť pochovaní a prichystané miesto na cintoríne. Hoci sa s takouto prípravou stretávam, nikdy som ju nevnímal ako rezignáciu – únik zo sveta, ale ako vážne počítanie so smrťou. Popri spomínaných prípravách je často i želanie, aby nezomierali sami, v cudzom prostredí. Priali by si, aby pri nich boli ich najbližší, tí, ktorých milujú. Určite nemožno nič namietať proti takýmto túžbam. Sú prirodzené, ľudské. Ako odlišne však zomieral Ježiš… Potupený, zbičovaný, opľutý, nahý, popravený na kríži. Jeho údelom bola smrť, aká patrila v tej dobe len otrokom a politickým vzbúrencom. Celkom odlišne od prirodzených ľudských túžob zomieral Ježiš… V akej spoločnosti!… Medzi dvomi lotrami. Poslednú spoločnosť pred smrťou mu robili dvaja odsúdení – pravdepodobne za lúpež či vraždu. Jeden z nich sa Mu dokonca otvorene vy

Bratia a sestry, mnoho ľudí sa v dnešnom svete túži presláviť, stať sa známym, získať vplyvné postavenie. Stať sa „celebritou“ dnes nie je ťažké a ľudia si často volia spôsoby, pri ktorých len pokrútime hlavou. Sláva na päť minút. Potlesk utíchne, obdiv sa vytratí, novinári  stratia záujem a objavia novú „rádoby celebritu“. Evanjelium nám predstavuje osobu, ktorá je známa v celom svete aj dnes, po dvoch tisícročiach – Ježiša Krista. Nikto nebol, nie je a nebude taký ako Ježiš! On je jedinečný a výnimočný! Isaac Newton o Ježišovi napísal: –          Ako dieťa znepokojil kráľa, ako muž otriasol celým národom. –          Nenapísal ani jednu knihu, ale knihy napísané o Ňom by sa nevošli do knižníc sveta. –          Nezložil ani jednu pieseň, ale svojou láskou rozozvučal ľudské srdcia. –          Nezaložil náboženskú školu,  ale po celom svete má nespočetne množstvo žiakov. –          Nezriadil lekársku ordináciu, ale uzdravil viac chorých duší ako tisíce lekárov. –    

„Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých.“ (Mk 10, 43-44) Bratia a sestry, prečítam jedno vyjadrenie, ktoré koluje v médiách. „ Ja som veriaci človek a člen katolíckej cirkvi, no niekedy sa musím sám hanbiť za prejavy niektorých cirkevných predstaviteľov. Tí, čo vedú cirkev, majú byť predovšetkým sluhami tých, ktorí sú im zverení. Biskup, kňaz má byť sluhom tých ľudí, ktorých má vo svojej diecéze, farnosti. Mal by im vysluhovať ich duchovné požiadavky: sv. omšu, spovedať, krstiť. Kňaz, ako Boží služobník a služobník pre ľudí, taký obraz mal na mysli aj Ježiš, keď vysielal apoštolov do sveta. Aký obraz vidíme niekedy my? Biskup, kňaz je pán vo svojej diecéze, farnosti. Čo chce on, to aj dosiahne. Nie on slúži ľuďom, ale ľud slúži jemu. Je ako malý „bôžik“. Nechcem uraziť žiadneho biskupa, kňaza, lebo ja poznám mnoho vynikajúcich biskupov a kňazov. Žiaľ, poznáme aj z

Drahí bratia a sestry! Sú posadnutia skutočné? Hoci sa zdá, že zlí duchovia, ktorí posadnú telo bezmocného človeka existujú len v horrorových filmoch, poprípade sme ochotní  akceptovať ich pôsobenie v dobe Ježiša Krista, zmienky o nich sa vyskytujú aj dnes. Spomeniem niekoľko prípadov, kedy ľudí démoni naozaj posadli. Michael Taylor –  Michael Taylor a jeho žena Christine žili v malom britskom mestečku Ossett. Boli veľmi pobožní a stali sa členmi kresťanskej modlitebnej skupiny, ktorú viedla istá Marie Robinsonová. Počas jedného zo stretnutí odrazu Christine obvinila svojho muža z toho, že má s vedúcou skupiny pomer. Ten zrazu začal chrliť nadávky a napádať ľudí. Jeho agresívne správanie trvalo celé mesiace, až kým jeho žena neprivolala kňaza, ktorý vykonal exorcizmus. Vyhnal z Michaelovho tela 40 démonov, no ten najzákernejší v ňom ostal. Keď kňaz odišiel, Michael brutálne zavraždil svoju ženu a psa a policajti ho našli potulovať sa ulicami Ossettu, pričom bol pokrytý krvou. Súd