p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

„ Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde .“ Bratia a sestry, to boli dôležité slová nielen pre Piláta, ale rovnako dôležité sú aj pre nás. Ježiš počas svojho pôsobenia zdôrazňoval, že hlásanie pravdy, je obsahom a zmyslom jeho života. Oddané svedectvo o pravde ho nakoniec priviedlo na kríž. Lebo v mnohých ohľadoch sa jeho pravda odlišovala, alebo bola dokonca v rozpore s tým, ako pravdu chápali predstavitelia spoločenstva, uprostred ktorého žil a pôsobil. Okrem toho, jeho pravda ktorú vyslovoval o ľuďoch bola často kritická a na kritickú pravdu ľudia často odpovedajú nepriateľstvom. Najdôležitejšiu pravdu, ktorú hlásal, bola pravda o odpúšťajúcom Bohu, ktorého potrebujeme všetci. Túto pravdu Ježiš nielen vyjadroval rečou podobenstiev, ale on sám ju uskutočňoval, keď navštevoval ľudí, čo si hriechmi pokazili vlastný život. Sedával za jedným stolom s hriešnikmi, mýtnikmi, pohanmi – nie aby schvaľoval ich hriechy, ale aby im dal

Milí bratia a sestry. „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“  To je otázka, ktorú by v súčasnosti možno položil Ježišovi nejaký nemenovaný znalec zákona, alebo doktor teológie. Podľa niektorých prekladov bolo motívom tejto otázky pokúšanie Ježiša. Iní tvrdia, že dotyčný chcel Ježiša vyskúšať. Akékoľvek motívy mal tento znalec zákona, nie v nich je pointa. Pointa je v samotnej otázke. Pravdou v živote je, že každý dospelý človek počíta, kalkuluje, ráta s nejakým výhľadom do budúcnosti. Rozumný človek sa nerozhoduje len podľa toho, čo platí dnes. Vždy sa pýta, či to bude platiť aj zajtra, pozajtra... zaujíma sa aj o dlhodobú perspektívu. Zrejme len bezstarostné malé deti zaujíma iba prítomnosť. Každý zodpovedne zmýšľajúci človek však smeruje svoj život s výhľadom k tomu, čo bude zajtra, pozajtra – vo večnosti. Takáto je aj podstata zákonníkovej otázky: Čo mám robiť, ako mám žiť, aby som mal budúcnosť a nestratil ju? Odpoveď, ktorú mu Ježiš da

Počas nedávneho stretnutia sv. otca Františka s rodinami sa stala jedna príhoda, kedy asi päťročný chlapec neobsedel na svojom mieste a vybral sa priamo k sv. otcovi. Poobzeral si jeho kríž, porozprával sa s ním, sadol si na jeho stolec. Niektoré média to pokladali za zábavné. Zaujal ma názor jednej reakcie na túto správu, ktorá bola označená nadpisom: „Keby ticho sedel, nikto by si ho nevšimol.“ Dnešné evanjelium, ktoré sme práve čítali, hovorí o dvoch ženách. O Jairovej dcére, ktorá zomierala ako dvanásťročná a druhej žene, ktorá bola dvanásť rokov chorá. Evanjelium nám neprezrádza meno ani jednej. Vieme iba to, že boli choré. V prvom prípade prosil za svoju dcéru otec, druhá žena prišla za Ježišom sama. Neprosila, iba sa Ježiša dotkla. Verila, že dotykom ozdravie. Jej viera bola naozaj veľká. Ak by Jairus a žena chorá na krvotok ticho ostali sedieť doma, nikto by si ich nebol všimol. Neudialo by sa žiadne uzdravenie. Uzdravenie z dnešného evanjelia je vzorom toho, ako