p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Mnohí určite poznáte zaujímavú novelu od Sigmunda Freuda. Hovorí o jachtárovi, ktorý doplával k brehu istého ostrova v južnom Pacifiku. Keď domorodci spozorovali jeho príchod, začali ho s nadšením vítať: tlieskali, spievali, tancovali. Niesli ho na rukách do dediny a posadili na zlatý trón. Muž pomaly zisťoval, čo to znamená. Obyvatelia ostrova mali totiž zvyk zvoliť si za svojho kráľa nejakého prišelca, ale iba na jeden rok. Počas toho obdobia mohol kráľ vydávať akékoľvek príkazy a jeho podriadení ich vykonávali bez mihnutia oka. Istého dňa sa však v jachtárovom srdci zrodili pochybnosti. Začal premýšľať, čo sa stane, keď sa čas jeho panovania skončí. Správa, ktorú dostal, ho vydesila, ba priam zmrazila. Dozvedel sa, že ho vyvezú na neobývaný ostrov. Zostane bez akýchkoľvek prostriedkov na živobytie ako obeta pre bohov. Keď sa prebral zo šoku, začal si pripravovať plán. Najskôr prikázal remeselníkom postaviť flotilu malých lodí. Keď boli hotové, dal vykopať ovocné s

Bratia a sestry! Slava Isusu Christu! „Nechcem ho už ani vidieť, nech sa mi už ani neukazuje na oči“. Toto sú slová šéfa jednej firmy,   ktorý bol vedome oklamaný a to svojím najbližším spolupracovníkom. Veľmi sa ho to dotklo, zranilo. Berie list a jedným šéfovským podpisom sa z najbližšieho kolegu stáva bývalý.   Hodinová výpoveď, okamžité prepustenie. Keď po podpísaní odkladá pero, vzdychne si a v duchu si povie: s tým darebákom som skončil. Nechcem ho už ani vidieť. Toto je taký bežný ľudský spôsob uvažovania, pretože my sami skutočne netúžime byť s tými, ktorí nás podviedli, sklamali, hlboko vnútorne zranili. Nechceme a nemôžeme ich už ani len vidieť. Ale Ježiš môže. On ich môže vidieť a vidí ich. Ježiš vidí všetko. On vidí aj toho, ktorý sedí na mýtnici a ľudia ho pokladajú za gaunera, vydierača a za darebáka. Mýtnik bol ten, ktorý vyberal clo v Palestíne. A my vieme, že clo v Palestíne za Ježišových čias predstavovalo nemalé poplatky. Boli to poplatky za pohyb

V jednom časopise bol uvedený článok z názvom "Stretnutia na ceste". Bola tam reč o nešťastných ľuďoch, ktorí našli miesto uprostred nás, vďaka kresťanskému prístupu. Zvlášť hlboký je obsah výpovede jednej z týchto stratených ovečiek:  „Ja rozdeľujem ľudí na tri kategórie: do prvej rátam tých, ktorí ma zasypávali prezývkami, preklínaním, a títo ľudia vo mne vzbudzujú nenávisť. Do druhej kategórie rátam tých, ktorí ma chápali ako vzduch, boli ľahostajní dokonca vtedy, keď som ich prosila o pomoc. Mám voči nim ukrutné výčitky. Človek nikdy neprestáva byť človekom a treba sa vždy na neho dívať ako na človeka, neodmietať mu omrvinky dobroprajnosti. A nakoniec do tretej kategórie rátam všetkých tých, ktorí sa mi usilovali pomôcť, ktorí kvôli mne neľutovali čas a chápali ma ako človeka. Oni mi dali chuť dobra. Vďaka nim som sa vrátil k viere v človeka“. Hlboká a dojímavá výpoveď tohto človeka pripomína Kristovo podobenstvo o boháčovi a Lazárovi z dnešného Evanje