p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Milí bratia a sestry, o láske sa rozpráva často a veľa. Píše sa o nej mnoho kníh. Hudobníci a básnici ju pretavili do stoviek piesní a básní. Zaoberali sa ňou odborníci z rôznych vedných odborov a samozrejme aj teológovia. O láske a dôsledkoch, ktoré z nej vyplývajú, počúvame možno každý deň. Napriek tomu zisťujeme, že lásku nie je jednoduché ani uchopiť, ani jej porozumieť. V knihe pieseň piesni, v ôsmej kapitole, šiestom verši čítame: „láska je mocná ako smrť“   Prečo také priame prirovnanie lásky k smrti? Hoci sa nám to môže zdať zvláštne, ale láska a smrť majú veľa spoločného. Smrť aj láska menia ľuďom životy. Kým smrť nás oberá o našich blízkych, láska mení človeka. Mení jeho srdce, názory na život a iných ľudí. Smrť i láska prinášajú do života emócie a pocity. Kým smrť prináša so sebou smútok, plač, hnev, strach a beznádej, láska prináša pokoj, radosť, šťastie. Smrť, ale aj láska dokážu bolieť. Smrť vtedy, keď nám berie blízkeho, láska vtedy, keď sa do nej vložíme ú

Bratia a sestry, pri poslednej večeri Ježiš umýval učeníkom nohy. Je to niečo prekvapivé a neuveriteľné. Treba nám toto posolstvo naozaj pochopiť, pretože keby sa týkalo iba Ježišových učeníkov, bolo by nám na nič a nemuseli by sme ho spomínať. Ale ono má čo povedať aj nám. V umývaní nôh sa odkrýva posolstvo o tom, ako veľmi nás Boh miluje. Tento Ježišov čin je prejav jeho lásky k nám. Až tak nás Ježiš miluje, že nám chce preukázať túto službu. To, čo Ježiš robí, nie je len prejav aktuálneho citu lásky, ale to je prejav stáleho postoja. Ba viac: Je to odovzdanie posolstva lásky jeho nebeského Otca. Ježiš názorným spôsobom ukázal, čo znamenajú slová evanjelia: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Kristus nám všetkým názorne chce ukázať a povedať: Teba Boh veľmi miluje, teba Ja veľmi milujem… Každý by sme si pre seba mali povedať: To mňa Ježiš tak veľmi miluje, že aj mne

Bratia a sestry, dnešná svätá Liturgia Kvetnej nedele je zvláštna nielen tým, že budeme požehnávať bahniatka, ale aj tým, že súčasne oslavujeme Zvestovanie našej presvätej vládkyni Bohorodičke Márii. V evanjeliu čítame o vstupe Pána Ježiša do Jeruzalema. Podľa židovského zvyku tam Pán Ježiš prichádzal minimálne jedenkrát za rok ako pútnik, aby sa zúčastnil sviatkov. Prvýkrát prišiel do Jeruzalema ako dvanásťročný a nechal sa tak zaujať tým, čo v chráme videl , až sa pozabudol a zostal tam niekoľko dní. Svätý Jozef a Panna Mária ho s bolesťou hľadali a našli ho práve v chráme zahĺbeného do rozhovoru s učiteľmi zákona. Aj počas svojho verejného účinkovania opätovne prichádzal do Jeruzalema a navštevoval chrám. V chrámovom stĺporadí učil ľudí a uzdravoval ich ale tiež “horlil” za dom Otca a vyhnal predavačov i dobytok z chrámového nádvoria. Viackrát teda vstupoval Pán Ježiš do Jeruzalema, ale v dnešnom evanjeliu bol jeho vstup odlišný, úplne iný… Ježiš vede

Nedávno som sa rozprával s jednou sestrou, ktorá mi povedala, že za prácu, ktorú vykonáva, sa jej provinciálna predstavená hanbí... Ona sa totiž - ako  sestra - stará o ženy, ktoré si zarábajú svojím telom, aby mohli uživiť rodinu. Povedala: aj tie ženy sa často hanbia za to, čo robia. Ja im pomáham nájsť si vhodnú prácu. Žiaľ, u mojich predstavených som sa stretla s nepochopením. Radšej by ma videli pracovať na významnejšom mieste - na zaujímavejšej pozícii. Ale tam kde som, skutočne slúžim... Bratia a sestry, p ozvanie k službe predstavuje jednu zvláštnosť, ktorej máme venovať pozornosť. Slúžiť znamená starať sa o tých, ktorí sú krehkí v našich rodinách, v našej spoločnosti, v našom národe. Sú to tváre trpiace, bezbranné a zarmútené, ktoré Ježiš navrhuje všímať si. Ježiš hovorí: «Ak niekto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých» (Mk 9,35). Nehovorí: Ak tvoj blížny túži byť prvý, nech slúži...   Je nepekné, keď v cirkevných inštitúciách, v d

Bratia a sestry! Prečo sa nestane zázrak? Táto otázka, už určite ležala na srdci nám všetkým. Vynorí sa vtedy,  keď sa náš pokojný rodinný život obráti naruby, keď čelíme bezmocnosti a nevidíme východisko. Po zázraku túžime aj vtedy, keď sa naši najdrahší, naše deti, vybrali nesprávnou cestou v živote. V týchto a mnohých iných situáciách sa vždy nanovo pýtame: Prečo sa nestane zázrak? Aj zúfalého otca z dnešného príbehu ženie túžba po zázraku. Hľadá pomoc pre syna, nevzdáva sa, nie je znechutený. Možno si tiež kládol otázku: Prečo Pán toto dopustí? Prečo ja? Prečo môj syn? Prečo sa iným darí tak dobre? Tešia sa, že deti rastú a rozvíjajú sa, hľadajú vo svete svoje miesto… A čo my? Nepodobáme sa aj my na toho otca v našom hľadaní? Otázka: prečo sa nestane zázrak? nemusí znieť do prázdna. Je len potrebné, aby sme ju neformulovali ako výčitku, ale otázku, na ktorú očakávame odpoveď. Jediná modlitba, ktorej sme vo svojich  krížoch, krízach a smútkoch schopní, je

“Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba…“  (Mk 8, 34) Taliansky sochár Janie Ardente chcel po sebe zanechať skvelú sochu z mramoru. Mal to byť symbol „pyšného človeka“, ktorý sa odvážne driape hore po skalách. Pri nohách tohto pyšného, do výšav vystupujúceho človeka ležal rozlámaný kríž. Keď umelec tvoril túto sochu, chcel tým akosi povedať, že človek si dá rady aj bez Krista. Keď túto sochu umiestnili v múzeu, umelec bol zvedavý, aký dojem vyvolá jeho dielo u návštevníkov. Skryl sa teda a pozoroval. Niektorí jeho dielo obdivovali, iní sa na ňom pohoršovali… Prišla istá mladá dievčina so slzami v očiach. Zomrela jej matka a vo svojej bolesti hľadala útechu. Žiaľ, nenašla ju a keď sa pozrela na sochu, odišla ešte viac rozľútostená… Uplynuli roky. Janie Ardente ťažko ochorel a potreboval opatrovateľku. Starala sa o neho istá reholná sestra. Sochár sa vtedy dozvedel, že ona bola to dievča, ktoré videl ľútostivo plakať pri svojej soche v múzeu. Skúsenosť ťažke

Milí bratia a sestry! Okolo Ježiša sa zhromaždilo toľko ľudí, že sa nepomestili do domu, v ktorom vyučoval Božie slovo. Aby nevznikali podobné situácie, aby nám nebolo okolo Ježiša tesno, postavili sme si kostoly. No často je v nich toľko voľného miesta, že nás to až zahanbuje. Áno, v mnohom zahanbujúci je pre nás tento text, ktorý začína správou, že dostať sa k Ježišovi bol vtedy problém. Zároveň je to však text veľmi povzbudzujúci. Veď zreteľne vypovedá, že ľudia, napriek tomu, že stretnúť sa s Ježišom bolo vtedy problémom, mali snahu dostať k Ježišovi seba i tých, ktorí nie sú schopní prísť k Nemu na vlastných nohách. Toto potrebujeme aj my, v dnešnej dobe. Pre túto úlohu sme tu: aby sme dostali k Ježišovi seba, aj tých, ktorí sami prísť nevládzu. Máme ich okolo seba dosť, azda v našej vlastnej rodine – ľudí telesne nehybných, no vari ešte častejšie duchovne nehybných, ktorých treba prinášať k Pánovi vo vytrvalých a vrúcnych modlitbách. Prosme za našich nemocn