p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Drahí bratia a sestry! V poslednom období sme mohli dosť často zachytiť správy v médiách o odstraňovaní krížov z našej spoločnosti. Spomeniem len niekoľko. – Čínske úrady odstránili kríž z kostola v dedine na východe krajiny po tom, čo kresťanskí protestujúci ukončili svoju mesiac trvajúcu “okupačnú“ akciu na streche. – Jeden z najslávnejších futbalových klubov sveta Real Madrid po apelovaní islamského sponzora odstrániť zo svojho loga kresťanský kríž. Podobne urobili aj iné futbalové    kluby.   Argument, že nový dizajn bude stále fungovať len v arabských krajinách, tentoraz fanúšikov neumlčal. Mnohí neskrývali rozpaky a hnev. – Francúzske súdy nariadili odstránenie sochy svätého Jána Pavla II., ktorý bol v roku 2006 inštalovaný na námestí v bretónskom mestečku Ploërmel. Podľa rozhodnutia súdu, to nie je socha sv. Jána Pavla II. ktorá prekáža, ale kríž, ktorý sa nachádza na vrchu pamätníka. Tento kríž má porušovať sekulárny charakter štátu a článok 28 zákona o oddelení medzi

Nie je mojím zámerom prezentovať pastoračnú štúdiu, ale jednoducho ponúknuť návrh, ktorý bol užitočný aj pre mňa. Od spovede som sa posunul k niečomu, čo by som nazval kajúcim dialógom. Zdá sa mi, že je to predovšetkým dialóg s bratom, ktorý reprezentuje Cirkev: teda kňaz, v ktorom rozpoznávam bezprostredného Božieho zástupcu; dialóg vykonávaný v spoločnej modlitbe, počas ktorej som predložil to, čo som v tom okamihu v sebe cítil: Pred Cirkvou a pred Bohom predstavím sám seba takého, aký som. Rozpoznanie toho, čo prináša radosť. Podľa môjho názoru tento dialóg zahŕňa dve základné časti: prvá, ktorú nazývam „confessio laudis“. To je spoveď v pôvodnom zmysle slova. Ak je to také ťažké a nepohodlné zakaždým hovoriť svoje hriechy, prečo nezačať s dobrými skutkami? Sám sv. Ignác ako prvý bod odporúča v „Exercíciách“  vzdávanie vďaky: Pane, chcem Ti v prvom rade poďakovať za pomoc, pretože taká a taká vec sa stala, pretože som bol schopný začať komunikovať s tým a tým človekom, pretože

Starší ľudia si kedysi – viac ako my dnes uvedomovali, že život a zdravie sú v prvom rade Božím darom. Hoci tiež uznávali lekárov a považovali ich za akýchsi „Božích vyslancov“, ktorí mohli prinavracať zdravie, verili v prvom rade viac Božiemu, než lekárskemu zásahu. Sväté Písmo napomína ľudí, ktorí sa viac spoliehajú na lekárov než na Boha, napr. v 1 Krn 16,12 máme zmienku o izraelskom kráľovi Asovi, ktorý v starobe ochorel na nohy. „Jeho choroba bola veľmi ťažká, ale ani vo svojej chorobe nevyhľadával Pána, ale lekárov“ a preto zakrátko zomrel. Toto je jasný dôkaz správnosti príslovia, ktoré hovorí: „Lekár lieči, ale len Pán Boh uzdravuje“. Na inom mieste Písmo chváli lekárov a ich službu ľuďom. O lekároch hovorí dokonca celá 38. kapitola Sirachovcovej knihy, ktorá začína takto: „ Maj vo vážnosti lekára, lebo ho potrebuješ, veď ho stvoril Najvyšší na pomoc iným “. Ako vieme, Ježiš prišiel na svet, aby uzdravil celého človeka. Človek je jednota tela, ducha a duše. Preto u Ježiša má

“Poď za mnou!” (Jn 1, 43). Tieto tri slová zmenili celý život nie len Filipovi, a mnohým nemenovaným nasledovníkov Ježiša Krista ale v konečnom dôsledku aj nám. „Poď za mnou“ Ježiš adresuje nám všetkým. Nie preto, že sme mimoriadne dobrí, talentovaní či svätí. Ani apoštoli neboli žiadna elita. Peter zradil, Jakub a Ján túžili po “lukratívnych“ miestach, Tomáš nechcel veriť ničomu, čo by neuvidel na vlastné oči… Každý z učeníkov mal s niečím ťažkosti, no Ježiš ich povolal. A rovnako povoláva aj nás. „Poď za mnou“ je výzva pre úplne každého. Žiť ako Ježiš, ohlasovať Božie kráľovstvo a predovšetkým byť živým svedkom Ježišovej lásky. Aby aj o nás mohli platiť Filipove slová z Evanjelia: Poď a uvidíš! Poď a uvidíš život kresťana, jeho skutky, jeho dobrotu, lásku a ochotu k službe. Áno, aj dnes je našťastie veľa kresťanov, ktorí si zaslúžia našu úctu. Každý, kto robí “čo treba“ – matky, otcovia, snaha každého človeka – aj nepatrná…  Jedným slovom sú to ľudia, ktorí  počuli Kristove

“Lebo ak vy odpustíte ľudom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí”  Mt 6, 14 Keď sa pred pár rokmi pýtali  jedného zadržaného mladíka z Belfastu,  čo ho viedlo k hádzaniu granátov,  bez prípravy povedal: je to odplata za zverstvá, ktorých sa na nás  v sedemnástom storočí dopustil Oliver Cromwell. Je to postoj, ktorý si nevytvoril on sám, ale prijal a zdedil ho od predošlej generácie. Pomsta  a neodpustenie je druh bláznovstva. Je to čakanie  na niečo, čo mi ten druhý nie je ochotný dať. Ak v konflikte očakávame zadosťučinenie od druhej strany, spôsobujeme  zbytočnú bolesť hlavne sebe.  V situácii, keď nám niekto ukrivdí alebo ublíži a my mu nie sme  ochotní odpustiť, sme k nemu pripútaní nevideteľným putom odplaty.  Túžime, aby zažil to, čo my alebo aspoň priznal svoju vinu a ospravedlnil sa. Takáto, mnohokrát nereálna túžba len trápi naše srdce. Toto nás zväzuje. Odpustenie po konflikte je jediná možná cesta. Samotné “odpustiť” obsahuje koreň slova “pustiť“ – prepustiť