p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Bratia a sestry. Nie je ľahké sa aspoň minimálne podeliť o svoj majetok s blížnymi  – a už vôbec nie tak štedro, ako to urobil Zachej. Ilustruje to anekdota, ktorú povedal Haering talianskej reportérke z „Famiglia Cristiana“. V Indii istý muž zaangažovaný v spoločenskej práci sa pýta svojho priateľa: „Keby si mal dva domy, čo by si urobil?“. „Jeden by som si nechal pre seba, a druhý by som dal chudobným“. „A keby si mal dve kravy, čo by si s nimi urobil?“ – pýta sa ďalej svojho priateľa. Nasledovala identická odpoveď: „Jedna by bola pre mňa, druhú by som dal chudobným“. „A keby si mal dve sliepky?“ – zaznela tretia otázka. „Obidve by som si nechal pre seba“ – dostal odpoveď. „A prečo?“. „Lebo tie dve sliepky skutočne mám “… My sa asi tiež viac podobáme tomuto Indovi s dvoma sliepkami, než Zachejovi, ktorý neváhal rozdať polovicu svojho majetku  a i keď sa vždy neobohacoval iba pomocou nečestných prostriedkov, po stretnutí  s Kristom, sa rozhodol radikálne

Čo chceš, aby som ti urobil?  (Lk. 10, 41). Bratia a sestry. V našich mestách často vidíme – či už pred kostolom, na stanici, pri obchodných domoch… žobrákov. Títo ľudia majú iba jedno želanie, dostať pár drobných alebo kúsok jedla. O nič viac im nejde. Žobrák z dnešného evanjelia, ktorý sedel pri ceste, si taktiež želal dostať pár drobných halierov. Žobraním si zarábal na živobytie, keďže – ako nevidiaci, žiadnu prácu nezohnal. Tento žobrák, ktorému evanjelista neuvádza ani meno, mal vo svojom vnútri ešte jednu túžbu, tú vyslovuje po Ježišovej otázke: Čo chceš, aby som ti urobil? Nevidiaci mohol svoje vrúcne želanie “vylepšiť“, mohol len využiť Ježišovu popularitu medzi ľuďmi a povedať: Vieš Pane, zriedkakedy sa stáva, že tadiaľto prechádza takto veľa ľudí, dovoľ mi teraz vyberať peniaze a…. mohol by si ich ešte povzbudiť aby dávali viac, ako len haliere, veľmi by si mi tým pomohol. Bolo by to veľmi praktické a reálne želanie… Ale tento žobrák vyslovuje svoju ozajst

Milí farníci, priatelia, bratia a sestry,  nikdy som nebol fanúšikom veľkých osláv. Mnohí radi oslavujú životné jubileá, alebo sa zúčastňujú na rôznych oslavných akciách. Náš život, či to už chceme alebo nie,   je lemovaný výročiami, ktorých sa dožívame - či už ako jednotlivé osoby, alebo ako spoločnosť. Tak sú aj výročia vo farnosti – v cirkvi - určitou príležitosťou na vhodnú oslavu a tiež   na zastavenie sa a zamyslenie.  V roku 2017 slávime v Cirkvi viaceré výročia. Okrem iných si pripomíname aj 100. výročie zjavení Panny Márie vo Fatime. Naša farnosť si v tomto roku 1. marca pripomína 20. výročie jej založenia. Nie je to až taká dlhá doba, ale aj za tento čas chceme ďakovať Bohu.  V gréckom jazyku existujú dva výrazy pre vyjadrenie slova «čas»: καιρος a χρονος. Druhý znamená čas, ktorý plynie, ktorý sa dá merať hodinami, ktorý rozdeľujeme v kalendári. Potom však je čas, ktorý je príležitosťou, darom, ktorý je nám daný. Niekedy sa povie: Teraz je môj čas. Teraz j

„čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Bratia a sestry, túto otázku položil Ježišovi istý mládenec . Podľa evanjelistu Lukáša bol tento mladík úspešný a bohatý človek. ktorý zároveň nadovšetko zachovával Božie prikázania a usiloval sa o večný život. Mohli by sme povedať, že to bol priam ideálny človek – takých by sme v cirkvi potrebovali! A predsa cítil, že mu ešte niečo chýba. Ježiš presne vedel, kde je jeho problém. Pre tohto človeka mal poklad v nebi nižšiu cenu, ako jeho majetok na zemi. Takú istú otázku si chceme položiť aj my dnes v chráme. Ježišu, čo máme robiť, aby sme boli dedičmi večného života? Bude stačiť pre večný život, že chodíme do chrámu? Alebo sa pomodlime ruženec, akatist, utiereň, večiereň, ideme na púť… poprípade prispejeme na Cirkev, chrám, dieťa v ústave, zašleme peniaze na misie? Nasledovať Ježiša nemusí  znamenať zriecť sa peňazí, majetku. Ide o to, či vieme, kde je náš poklad. Ak bude Boh na prvom mieste, potom bude na