p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Drahé prvoprijímajúce deti, milí rodičia, starí rodičia, priatelia, bratia a sestry! Na začiatku by som sa Vás chcel opýtať – keď si tak predstavíte svoj domov, čo je pre vás v ňom najcennejšie? Asi pre každého z vás je to niečo iné. A teraz sa opýtam Vás deti, čo je pre Vás najcennejšie? Poviem Vám príbeh o dvoch bratoch. Jeden bol chudobný, ale druhý bol veľmi bohatý a stále kupoval a predával veci. Ten chudobný mal veľmi peknú rodinu a deti milovali svojich rodičov aj napriek tomu, že nemali počítač, tablet, mobil… Boli šťastní a aj tí, ktorí ich poznali ich mali radi. Bohatý brat bol sám, nemal ani rodinu ani priateľov. Nikoho nemal rád a ľudia nemali radi jeho pre lakomosť a sebectvo. Nikdy nikomu nepomohol a nezaujímal sa ani o svojho brata a jeho rodinu. Áno, mal skutočne všetko, čo len chcel. DOKIAĽ… Jedného dňa išiel do mesta a vo výklade videl peknú bielu perlu. Stála viac peňazí, než mal uložené v trezore. Ale on veľmi zatúžil práve po tejto vzác

Biblické čítania zo slávnosti Najsvätejšieho Srdca Pána Ježiša majú spoločnú tému: láska Ježiša Krista k ľuďom. Nie lásku Božiu všeobecne, ktorú nachádzame u prorokov, ale lásku Božiu, ktorá sa stala telom. Srdce Ježiša je najhlbším miestom v Jeho človečenstve, miestom, kde sa celé Jeho človečenstvo sústreďuje a stretáva s Božstvom, pričom týmto spôsobom realizuje veľké tajomstvo Boha, ktorý sa stal človekom; ono je svadobnou miestnosťou, kde sa konajú zásnuby kráľovského syna s telom narodeným z Márie Panny a vďaka Nej s celou Cirkvou (por. Mt 22, 2; Ef 5, 32). Ak celé človečenstvo Ježiša je prameňom sviatosti spásy, tak Jeho srdce je ním zvláštnym spôsobom. Obraz Ježiša Krista so srdcom na dlani alebo zvonku na hrudi nám nenapomohlo k zbožnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, pretože Srdce nosíme v hrudi, a nie vonku, či na ruke. Jeho charakteristickým znakom je to, že pohybuje všetko, hoci zostáva skryté a pokorné. Musí byť dôvod, pre ktorý nám vlastne Cirkev odp

Bratia a sestry, dnešné evanjelium a téma o ktorej sme čítali, je pre nás veľmi známa. Povolanie… Všetci sa raz musíme rozhodnúť. Povolanie na manželstvo, alebo život v zasvätení… Treba si ale uvedomiť, že v skutočnosti neexistuje rozdiel medzi jednotlivými povolaniami. Povolanie je iba jedno, a to je povolanie k láske. Z tejto zásady vyplýva základná rovnocennosť všetkých povolaní. Je úplným nezmyslom hovoriť o tom, že niektoré povolanie je dôležitejšie ako druhé. Takisto je nezmyslom hovoriť o zrade povolania, pretože my nemáme právo súdiť rozhodnutia druhých ľudí, nakoľko nevidíme do ich srdca. Boh povolanie nikomu nevnucuje – ponúka ho človeku a človek ho buď slobodne prijme, alebo slobodne odmietne. Ak človek povolanie od Boha slobodne odmietne, Boh má vždy dostatok možností, aby mu aj napriek všetkému dožičil šťastie v inom povolaní. Človek je v prvom rade zodpovedný voči Bohu a voči svojmu svedomiu. Boh vo svojich plánoch počíta aj s ľudskou slabosť

V jednom meste žili dvaja bratia nie práve najlepšej povesti. Boli v spojení s mafiánskymi rodinami a zastrašovaním, vydieraním a podvodmi nadobudli za krátky čas veľké majetky. A tak, keď starší z bratov náhle zomrel, takmer nik za ním nesmútil. Napriek tomu chcel jeho mladší brat usporiadať veľkolepý pohreb. Avšak ani jeden z kňazov, či už katolíckych, protestantských či ortodoxných ho nechcel pochovať. Vedeli ako žil a že nikdy v živote neprekročil prah žiadneho kostola. Naviac mladší brat požadoval, aby kňaz v pohrebnej kázni prehlásil, že jeho brat bol svätý. Za splnenie tejto podmienky dokonca ponúkol ako odmenu 50 000 dolárov. Jeden kňaz z veľmi chudobnej farnosti, ktorému sa priam rozpadal kostol napokon vyslúženie pohrebu aj s podmienkou prijal. Akurát žiadal,  aby boli peniaze vyplatené už pred pohrebom. Nastal deň pohrebu a v kostole na okraji mesta sa tlačilo množstvo ľudí. Nie preto, žeby chceli vzdať poslednú poctu človeku, ktorý mnohým

Bratia a sestry, v dnešný deň oslavujeme Svätú Trojicu. Oslavujeme jedného Boha v troch Osobách. Nechcem špekulovať a rozmýšľať nad tým ako je to možné, pretože túto pravdu, ktorú učí kresťanstvo, musíme prijať s vierou. Ako potom vysvetliť sv. Trojicu? Svätý, Svätý, Svätý Boh – to je základ. Tento trojitý princíp je vlastný pre celý duchovný svet. Pozrime sa na obraz rodiny: otec, matka a dieťa. To je odraz a obraz svätej Trojice. Alebo, ako je stvorený človek? Má telo, dušu a ducha. Aj v nás je odraz svätej Trojice. Vyznávame jedného Boha. My vieme, že to nie sú traja bohovia, ale jeden Boh, ten istý, ktorý stvoril svet. Ten istý Boh, ktorého Otec poslal na svet – Kristus, aby zachránil ľudstvo a ten istý Boh, o ktorom Kristus povedal, že musí ísť naspäť k Otcovi, aby Boh Otec mohol poslať Ducha pravdy. A On ho poslal. Sväté písmo hovorí: To je vždy ten istý Boh v troch prejavov. Boh sa dokonale prejavil ako Stvoriteľ. Ako Spasiteľ. A dokonale sa prejavil ak

Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi… Bratia a sestry, takto to vyznávame v Nicejsko–carihradskom vyznaní viery pri každej liturgii. V dnešný deň premýšľame nad vyliatím Svätého Ducha, ktorého Zmŕtvychvstalý Kristus dáva svojej Cirkvi. Čo sa však v ten deň stalo? Svätý Lukáš nám ponúka odpoveď v úryvku Skutkov apoštolov, ktorý sme počuli v čítaní (Sk 2,1-11). Evanjelista nás privádza do Jeruzalema, na horné poschodie domu, kde sú zhromaždení apoštoli. Prvý moment, ktorý upútava našu pozornosť je hukot, ktorý znenazdajky prichádza z neba „ako keď sa ženie prudký vietor“ a napĺňa celý dom. Potom sú to „akoby ohnivé jazyky“, ktoré sa rozdeľujú a na každom z apoštolov spočinul jeden. Hukot a ohnivé jazyky sú konkrétne znaky, ktoré sa dotýkajú apoštolov nielen navonok, ale aj ich vnútra: myšlienok a srdca. Dôsledkom je, že „všetkých naplnil Duch Svätý“, ktorý uvoľňuj

Bratia a sestry, človek keď končí svoju životnú púť a má tú možnosť,  skoro vždy povie svojim najbližším posledné slová, alebo napíše závet. Chce im povedať čo je dôležité a dať im odporúčania, ktoré majú pomáhať lepšie žiť. Dnes sme počuli aj z úst Ježiša takéto slová. Odzneli niekoľko hodín pred Ježišovým utrpením a smrťou. Keď už Ježiš ustanovil všetko, čo bolo potrebné, obrátil sa k svojmu Otcovi. Otcovi patrili posledné slová, no prosil v nich za nás. Obsahom týchto slov – tejto modlitby – nie sú nasporené peniaze či iné hmotné statky. Je to duchovný odkaz Ježiša, ktorý sa veľmi odlišuje od tých našich testamentov, s ktorými sa obvykle stretávame. To je prvý veľký rozdiel. S tým súvisí aj druhý rozdiel. S pozemskými testamentmi sú často spojené spory o dedičstvo, ktoré niekedy vedú aj k trvalým hádkam, hnevom a nepriateľstvám. O dedičstvo, ktoré nám vo svojom testamente zanechal Pán Ježiš, nie sú žiadne spory, lebo z tohto dedičstva si každý môže vziať, koľko len

V nemocnici zomieral na rakovinu jedenásťročný chlapec. Okolo nemocničného lôžka bola zhromaždená celá rodina. V istom momente medzi chlapcom a jeho neveriacim otcom začal nasledujúci rozhovor. – Netráp sa drahý – hovoril otec, keď chcel potešiť syna. – Uvidíš, všetko sa skončí dobre. Znovu budeš chodiť do školy a hrať futbal s kolegami. Vtedy chlapec odpovedal: – Otec, ja viem, že zomriem. Nakoniec ja tu nechcem dlhšie byť. Ja verím, že po smrti odídem do neba, kde uvidím Ježiša a veľmi sa na to teším. Tieto slová otriasli týmto neveriacim otcom. Spýtal sa teda so slzami v očiach. – Synku a si si istý, že tam Ježiš bude? – Samozrejme – odpovedalo dieťa. – Lebo kde je Pán Ježiš, tam je nebo. Bratia a sestry, podobne ako tento statočný chlapec, aj my hlboko veríme v túto radostnú pravdu, ktorú dnes na slávnosť Nanebovstúpenia Pána Ježiša slávime. Kristus vystúpil do neba a v nebi očakáva každého z nás. Nanebovstúpenie je chvíľou najväčšieho triumfu Krista. Vystúp

Bratia a sestry! Nevidiaceho človeka – slepca, o ktorom dnes rozpráva evanjelium, ľudia vídali dennodenne. Poznali aj jeho rodinu a všetci dobre vedeli, že je slepým od narodenia. Slepý človek – uzdravený Kristom sa pre farizejov stal odrazu problémom. Všetci, ktorí tento zázrak videli totiž očakávali, že sa farizeji ako vodcovia, musia k zázračnému uzdraveniu vyjadriť… očakávali “ohodnotenie”. A “hodnotenie” popredných židov bolo priam odsudzujúce, pretože uzdravenie sa udialo v sobotu. Celý dnešný text sa stále točil okolo zraku, ale nakoniec to vôbec o slepote očí nebolo. Bolo to o tom, či človek verí v Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, alebo nie. Je to teda viac o duchovnom zraku, o duchovnej slepote a duchovnom videní. Vysvetlil by som to na hre šachu. Niektorí si myslíme, že hrať šach nie je ťažké, že stačí len vedieť, ako sa po šachovnici figúrky pohybujú. Ako chodí pešiak, kráľovná, strelec, veža… Keď sa to naučíme, môžeme si sadnúť k šachovnici a hra

Drahí bratia a sestry, po prečítaní dnešného evanjelia o Samaritánke ma napadla otázka: aký by bol náš rozhovor s Ježišom? Alebo, čo by nám povedal, vytkol, či pochválil? Príbeh, ktorý sme si dnes vypočuli, sa nenachádza v žiadnom inom evanjeliu. Je o Ježišovom stretnutí so ženou, obyvateľkou oblasti Samárie. Hlavnou témou je predovšetkým Ježišovo sebazjavenie Samaritánke a Samaritánom. V evanjeliových slovách dobre vidieť, ako narastá viera ženy v Ježiša. Veľmi pekne to pozorovať na tituloch, ktoré dáva Ježišovi počas rozhovoru. Pre ženu bol Ježiš najprv iba „ Žid “ (Por: Jn 4, 9). Neskôr „väčší než náš otec Jakub“ (Por.:  Jn 4, 12). Postupne prejde k označeniu „prorok“ (Por.: Jn 4, 19) a samotné finále patrí titulu „ Mesiáš “ ( Por.: Jn 4, 25). A na konci celej tejto periskopy sa dokonca objavuje univerzálny titul „Spasiteľ sveta“ (Por.: 4, 42). Ježiš cez pocit smädu a potrebu vody ponúka samaritánke živú vodu (Jn 4, 10). Neponúka jej obyčajnú – prirodzenú vo

Jedna zdravotná sestra rozprávala o tom, že už dlhší čas chodieva k nim do zdravotníckeho strediska každý deň, istá staršia pani. Okrem toho, že si posedí a oddýchne, necháva si previazať členok. Vždy sa jej potom uľavilo, keď jej ho niektorá zo sestier previazala. Robil jej dobre ľudský dotyk a vedomie, že nie je na svete až tak sama. Raz prišla táto starká aj s ťažkým nákupom a sadla si. Po hodnej chvíľke hovorí: „Ja už nevládzem. Ja sama domov nedôjdem!“ Oslovila aj pár okoloidúcich, či by jej nepomohli dôjsť domov. Niektorí by aj boli ochotní, ale mali iné povinnosti. „Nemám nikoho, kto by mi pomohol!“ zanariekala bezradne. Bratia a sestry, tieto slová sme počuli aj v dnešnom evanjeliu. Vyslovil ich chorý z Jánovho evanjelia: „Pane, nemám človeka, čo by ma priviedol do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa tam sám dostanem, iný ma predíde.“  Evanjelista Ján píše, že tento človek bol 38 rokov chorý. To bola dlhá doba a uzdravenie neprišlo. Je možné, že sa na zač

Bratia a sestry, pred niekoľkými rokmi sa v jednej dedine na Slovensku odohrala dosť nezvyčajná príhoda. Istý človek cestoval z práce domov a v autobuse si vypočul rozhovor spolucestujúcich o smrti muža, ktorého meno sa zhodovalo s menom jeho švagra. Úplne ho to vzalo, a tak sa ponáhľal so smutnou správou domou. Manželke oznámil, že jej zomrel brat. Rýchlo cestou kúpili smútočnú kyticu a ponáhľali sa na večerné modlenie pri zosnulom, ako bolo zvykom v tejto oblasti. Celí zronení prišli k domu dotyčného a zazvonili pri dverách. Boli úplne v šoku, keď im domnelý nebožtík otvoril dvere a veselo ich privítal… Vieme si celkom dobre predstaviť, ako nepríjemne sa cítili pri tomto stretnutí – veď určite sa už každému z nás v živote stalo  niečo nepríjemné. Takáto, na prvý pohľad „nemilá“ situácia, sa stala aj v dnešnom evanjeliu. Je Veľkonočné ráno a ženy prichádzajú ku hrobu pomazať telo Ježiša Krista. S úžasom zisťujú, že Ježiša tam niet. Museli byť šokované, keď z ús

Bratia a sestry, dnešná nedeľa sa nazýva Nedeľa sv. Tomáša. On je hlavnou postavou dnešného Evanjelia. Sv. Ján mu dáva prívlastok „Dydymus“. V populárnom jazyku sa jeho meno označovalo ako „neveriaci“. Nechcel totiž uveriť svedectvu iných apoštolov, ktorí tvrdili, že Ježiš vstal z hrobu a je živý. Nevieme, prečo Tomáš nebol s ostatnými, keď sa im Ježiš prvýkrát ukázal. Tomáš bol odvážnym človekom. Svedčí o tom fakt, že keď iní apoštolovi odmietali ísť s Ježišom do Jeruzalema, on povedal: Poďme aj my, aby sme zomreli spolu s Ním (Jn 11, 16). Neveru a pochybnosti vidíme aj u ostatných apoštolov, avšak nie tak silno ako u sv. Tomáša. Skôr, ako uverili v Zmŕtvychvstanie, všetci chceli vidieť svojho Majstra na vlastné oči. Žiaden však nešiel v požiadavkách tak ďaleko, ako Tomáš. Iba on povedal: Ak len… nevložím prst do jeho rán po klincoch a ruku do Jeho boku, neuverím (Jn 20, 25). V tejto Tomášovej požiadavke je viditeľný postoj súčasných  prírodovedcov, ktorí nechc

Bratia a sestry, Christos Voskrese! Možno ste si už niekedy všimli, že naše dva významné sviatky v sebe nesú niečo iracionálne, rozumom nepochopiteľné, nevysvetliteľné, jednoducho niečo,  čo človek môže akceptovať jedine vierou. Pri Vianociach sme konfrontovaní s posolstvom, že panna počala a porodila syna. Ježišovo splodenie bolo, je a zostane ukryté ľudskému rozumu. Nakoľko sa to racionálne nedá vysvetliť. Pri Veľkej noci sa zas musíme vyrovnať so zvesťou o Ježišovom vzkriesení. Mŕtvy po troch dňoch ožil a opustil svoj hrob. Nakoľko aj toto je racionálne neprijateľné, vznikli rôzne poňatia a vysvetlenia toho, čo sa stalo v čase medzi Golgotským krížom a Veľkonočným ránom. Niektorí tvrdili, že Ježiš nezomrel, len zamdlel. Pochovali teda nie mŕtveho človeka, len človeka v bezvedomí. Ježiš sa následkom chladu v hrobe prebral a opustil hrob. No toto je historicky absolútne neprijateľné. Rímski vojaci vlastným životom zodpovedali za to, že z kríža bude sňatý len

Bratia a sestry, každý jeden deň sa človek dostáva do kontaktu s nejakými novými informáciami. Niekedy sú to len krátke správy typu – čo sa za posledných 24 hodín udialo, inokedy sú to senzácie, ktoré nás majú šokovať, či upútať našu pozornosť. Občas sú to doslova “kačice” – fámy, ktoré nie sú pravdivé. A my všetky tieto informácie prijímame, triedime, selektujeme, na dôležitejšie, či menej dôležité. Je ťažké posúdiť, ktoré informácie sú zmysluplné – pravdivé a ktoré sú povrchné a pravda sa v nich určite neskrýva. Informácia o Vzkriesení Ježiša Krista je ohromnou správou. A tiež sa pri nej môžete opýtať, či je dôveryhodná. Nie je to nejaká novinárska kačica? Odkiaľ sa táto informácia vzala? Preveril niekto zdroje tejto informácie? Opýtal sa niekto svedkov? Pravdou je, že od vzkriesenia Ježiša Krista to už nikto iný nedokázal. V dejinách ľudstva sa niečo také už nikdy viac nezopakovalo. Nedá sa to napodobiť… Tak ako si overiť túto informáciu, ako ju potvrdiť? Máme

Bratia a sestry, určite sme si dobre všimli v prečítanom texte, že rímska čata ostáva pod krížom a sleduje všetko, čo sa odohráva, keď Ježiš visí pribitý na kríži. Ostáva tam jednak z bezpečnostných dôvodov – aby kontrolovala situáciu – a aj preto, aby garantovala smrť odsúdeného. Rimania pozorujú Ježišových nepriateľov, ktorí sa Mu posmievajú a ešte aj v posledných chvíľach Ho pokúšajú. Stále ešte požadujú nejaký dôkaz, ktorý by preukázal, že on bol Božím Synom. Drahí veriaci, človek ani po mnohých rokoch od týchto udalostí a ani po rokoch čítania o ukrižovaní Ježiša Krista, neprestáva žasnúť nad ľudskou hlúposťou. Nikto z tých posmešníkov pod krížom si totiž neuvedomuje, že skutočný problém v danej chvíli nemá Ukrižovaný, ale oni. Nie Ukrižovaný potrebuje pomoc, zásah a intervenciu z výsosti, ale oni. Nie Jeho treba ľutovať – áno, zomrie, ale o tri dni bude Vzkriesený. No oni, pokiaľ so svojim životom niečo zásadné nespravia, nemôžu počítať s nádejou večnosti.

Drahí bratia a sestry! Sviatok Paschy, ktorý Pán Ježiš slávil so svojimi učeníkmi večer pred svojou smrťou, nebol žiadnym radostným sviatkom. Tento sviatok Paschy, ktorý sa doteraz slávi v každej židovskej rodine bol v podstate oslavou Božej pomoci a ochrany pred mocnou smrťou. To, čo v Egypte zaručovalo ochranu pre ľud, bola krv bezchybného baránka, ktorou sa mali potrieť zárubne dverí na príbytkoch Izraelitov. Božia ochrana pred smrťou ani vtedy nefungovala automaticky. Boh človeku oznámil, čo ho pred smrťou ochráni. Avšak aj človek musel niečo pre záchranu urobiť. Minimálne to, že musel Bohu uveriť. Je pritom zaujímavé, ako Ježiš udalosť z dávnej izraelskej minulosti aktualizuje a svojim spôsobom ju „upgraduje“ pre prítomnosť a celú budúcnosť. To, čo odteraz bude zaručovať ochranu pre všetkých ľudí už nebude viac krv bezchybného baránka – zvieratka, ale krv Jeho samotného. Kristova krv bude vyliata za každý hriech i hriešnika. Tak to Boh naplánoval. Preto poč

Milí bratia a sestry, Dnes by som sa chcel s vami zamyslieť nad dvoma postavami z evanjelia. Ide o Judáša, ktorý “držal kasu” učeníkov a Máriu, ktorá „vzala libru pravého vzácneho nardového oleja a pomazala ním Ježišove nohy“. Judáš je nechválne známa biblická postava. Patril k najbližším učeníkom a bol zodpovedný za peniaze, ktoré rozdávali chudobným. Vieme, že Judáš nasledoval Ježiša  tri roky a videl všetko, čo robil a učil. Bol prítomný pri Jeho zázrakoch, keď uzdravoval nevyliečiteľne chorých, kriesil mŕtvych, sýtil hladujúcich, či utíšil búrku na mori. Počúval Ježišove podobenstvá a kázne. Judáš videl a počul Ježiša, povedané modernou rečou, online – naživo, a to sa ho muselo bytostne dotýkať. Všetko to malo vyvrátiť pochybnosti v jeho mysli i srdci ohľadom osoby Ježiša Nazaretského. A napriek tomu si v tejto chvíli musíme položiť otázku: “Ako je to možné, že Judáš, ktorý prežil s Ježišom intenzívne tri roky, začína o Ňom pochybovať?  Prečo bol Ježišom čor

Bratia a sestry, čo je to šťastie? V jednej slovenskej piesni sa spieva: Každý si hľadá to, čo mu chýba. Každý chce niekde šťastie nájsť. Jednému vezme, inému pridá. To naše šťastie raz potopí nás. Áno, každý si hľadá to, čo mu chýba, ale prinesie mu to šťastie? Čo je to šťastie? Myslím si, že túžba po šťastí je samozrejmá. Ale na to, čo šťastím skutočne je, existuje veľa názorov. Keby sme sa tisíc ľudí spýtali, čo ich robí šťastnými, dostali by sme tisíc odpovedí. K jeho chápaniu sa mnohí ľudia chcú dopracovať na základe toho, čo sa im zdá, že je šťastím bez toho, aby sa kriticky zamysleli. Alebo si svoju predstavu šťastia vytvoria na základe toho, čo zaň pokladá väčšina ľudí. V evanjeliu, ktoré sme v dnešnú nedeľu čítali, sú zapísané Ježišove slová, z ktorých môžeme čerpať poznanie o tom, čo je skutočné šťastie. Predovšetkým sú to blahoslavenstvá. Začínajú sa slovom „blahoslavený…“ Slovo „blahoslavený“ znamená to isté, čo slovo „šťastný“, ale pri preklade je sl

Bratia a sestry! Prečo sa nestane zázrak? Táto otázka, už určite ležala na srdci nám všetkým. Vynorí sa vtedy,  keď sa náš pokojný rodinný život obráti naruby, keď čelíme bezmocnosti a nevidíme východisko. Po zázraku túžime aj vtedy, keď sa naši najdrahší, naše deti, vybrali nesprávnou cestou v živote. V týchto a mnohých iných situáciách sa vždy nanovo pýtame: Prečo sa nestane zázrak? Aj zúfalého otca z dnešného príbehu ženie túžba po zázraku. Hľadá pomoc pre syna, nevzdáva sa, nie je znechutený. Možno si tiež kládol otázku: Prečo Pán toto dopustí? Prečo ja? Prečo môj syn? Prečo sa iným darí tak dobre? Tešia sa, že deti rastú a rozvíjajú sa, hľadajú vo svete svoje miesto… A čo my? Nepodobáme sa aj my na toho otca v našom hľadaní? Otázka: prečo sa nestane zázrak? nemusí znieť do prázdna. Je len potrebné, aby sme ju neformulovali ako výčitku, ale otázku, na ktorú očakávame odpoveď. Jediná modlitba, ktorej sme vo svojich  krížoch, krízach a smútkoch schopní, je n