p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Drahí bratia a sestry! Každodenné starosti života – jedenie, pitie, oblečenie, bývanie, živobytie, práca… Kto by to nepoznal? Dnes ešte intenzívnejšie ako v minulosti, kedy  predsa len sociálne istoty obyvateľov boli na inej úrovni ako dnes. Človek mal istotu, že v prípade problémov neostane na ulici, alebo bez práce. Po zmene systému a ekonomiky na “kapitalizmus“ sa zrazu objavuje fenomén chudoby. Máme bezdomovcov, i multimilionárov, nezamestnaných i zamestnaných bez vyplatenej mzdy a tiež ľudí, ktorí dokážu veľmi šikovne celý mechanizmus zneužívať, či využívať…  A väčšina radšej ani nechce myslieť na to, čo by bolo, keby stratili prácu. Sú vystresovaní z toho, čo by sa stalo, ak by ochoreli. Kto by za nich platil úver, hypotéku, pôžičku? Kto by sa o nich postaral? A tak, i keď by sa nám malo žiť jednoduchšie, resp. ľahšie, skôr opak je pravdou a tí, čo prežili jedno i druhé, mi asi dajú za pravdu. Ak by sa nám témy niektorých nedieľ, ktoré v rámci cirkevného

Bratia a sestry, všetci dobre poznáme rôzne inzeráty, ktoré ponúkajú úžasné pracovné príležitosti. Často tieto letáky nachádzame aj v našich poštových schránkach. Takéto ponuky ale zväčša sľubujú výhody, ktoré sa nikdy neuskutočnia. V dnešnom evanjeliu sme počuli, ako Pán Ježiš hľadal svojich spolupracovníkov. Nebola tam však žiadna zmienka o podmienkach, či sľuboch. V Evanjeliu zaznela iba jediná veta: „Poďte za mnou a ja z vás urobím rybárov ľudí!” Možno si povieme – ako je to možné, že jedno oslovenie stačilo niekomu na zmenu celého života? Áno, je to niečo nezvyčajné, čo nás vedie k zamysleniu. Vysvetlenie je iba jedno. V Ježišovom hlase bolo silné Božie volanie a obyčajní rybári boli schopní toto volanie počuť. Boží hlas, ktorý tak silno oslovil apoštolov, nás volá aj dnes. Aj dnes sú potrební spolupracovníci, ktorí budú žiť a hlásať Krista. Dnešné slová: „ Poďte za mnou “, sa vzťahujú na všetkých kresťanov – veď sme povolaní k večnému životu! To je na

Slávny taliansky spisovateľ Alessandro Manzoni denne chodieval na svätú liturgiu. Keď bol starší, dostal silnú astmu. Bola práve nedeľa a veľmi zlé počasie. Manželka ho prehovorila, aby nešiel do chrámu na svätú liturgiu, aby sa jeho zdravotný stav nezhoršil. Bol však celý deň nepokojný. Čosi mu chýbalo. Keď ho popoludní navštívil priateľ, vycítil jeho nespokojnosť a spýtal sa na príčinu. On mu všetko vyrozprával a povedal, že ho veľmi mrzí, že nebol na svätej liturgii. Priateľ ho začal upokojovať, vraj to bol oprávnený dôvod, lebo jeho zdravie je skutočne chatrné. Vtedy mu Manzoni povedal: „Predstav si, že by lós, ktorý som zakúpil, vyhral milión eur. Dnes by bol posledný deň, keď sa dá nahlásiť výhra, a musím to urobiť osobne. Do piatej hodiny sa to musí nahlásiť, ináč výhra prepadne. No počasie by bolo zlé a môj zdravotný stav vážny. Mám nechať prepadnúť výhru? Nebola by to škoda? Moja žena a ty by ste ma rovnako  nahovárali, aby som nešiel? Zaiste by ste mi po

Bratia a sestry.  Keď hovoríme o nasledovaní svätých, prichádza mi na myseľ anekdota G. Bernanosa z diela jeho esejí  Les grands cimitiérs sous la lune . V nej hovorí o kresťanoch takto: „Podobáte sa žoldnierom, ktorí čakali na príkaz do útoku. Náhle plukovník dvíha šabľu, preskakuje zátarasy a začína sa prebíjať cez obranný oheň nepriateľa, pričom volá: Napred! Napred! Jeho ľudia ukrytí hlboko v zákopoch, zelektrizovaní takou mužnosťou a hrdinstvom tlieskajú a plačú od vzrušenia, nadšene kričia: Bravo, bravo, bravo... ale boja sa ísť za ním!“ Podobný je náš vzťah, hovorí Bernanos, aj k sv. Františkovi z Assisi a jeho propagande chudoby... A my by sme ešte mohli dodať: aj ku všetkým iným svätým. Obdivovať ich a nadchýnať sa nimi – áno, ale nasledovať ich... málo je tých, čo chcú o tom čo i len počuť. Sú známe pokusy o odôvodnenie takéhoto postoja. Moderný človek - zvlášť mladý, tvrdí, že musí byť človekom autentickým, originálnym a musí byť sám sebou. Nasledovanie iných