p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Stará legenda hovorí o bohatom rytierovi, ktorý býval v krásnom zámku. Tento rytier bol mimoriadne lakomý a pre chudobných nemal ani trošku srdca. Raz na bránu zámku zaklopal chudobný pútnik s prosbou, či by mohol prenocovať. - Tento zámok nie je hotelom - zamrmlal nezdvorilo rytier. - Dovoľ, prosím - naliehal pútnik - aby som ti položil iba tri otázky a hneď pôjdem. Rytier nakoniec súhlasil, aby mu položil tieto otázky. - Kto tu býval pred tebou? - Môj dedo. - Kto bude bývať v tomto zámku po tebe? - Ak Boh dovolí, môj syn. - Vidíš - pokračoval ďalej neznámy pútnik - každý tu býva iba nejaký čas, a potom prenecháva miesto druhému. Či aj ty nie si tu hosťom? Tento zámok je skutočne hotelom, načo teda toľko investovať na zariadenie domu, v ktorom bývame iba prechodne. Radšej rob dobre chudobným, a postavíš si týmto spôsobom príbytok v nebi. Rytier si vzal tieto slová k srdcu, prenocoval pútnika a od toho času sa stal dobrodincom chudobných. Bratia a sestry! Včera sm

Myslím, že podobenstvo ani netreba veľmi vysvetľovať, a je jasné každému bystrému poslucháčovi. Krstom sme boli všetci pozvaní na nebeskú hostinu. Ale ako málo je tých, ktorí berú vážne Božie volanie. Mnohí povedia: nechcem s Bohom a cirkvou nič mať. To je nuda. Majú toľko výhovoriek! Preto sa nečudujme, že Boh pozve do svojho kráľovstva tých, ktorých dnes odsudzujeme, ktorými pohŕdame, ktorí naozaj stoja na uliciach, ktorí sa dnes možno vôbec neprejavujú ako veriaci. Lenže raz môžu vziať vážne Božie volanie. A tým, ktorí neprídu, odkáže: Ani jeden z tých, čo som pozval, a neprišiel, neokúsi moju večeru (porov.: Lk 14, 24). Pozvanie platí bez podmienok. Pre všetkých. Aj pre nás, hoci máme aj svoje temné stránky, slabosti. Pozvaní sú všetci. No nie všetci na pozvanie rovnako odpovedajú. Sv. Ignác z Loyoly rozlišuje tri triedy kresťanov podľa toho, ako sú ochotní nasledovať Pána. Do prvej triedy patria tí, ktorí by radi odovzdali celý svoj život Bohu, avšak nikdy to

v roku 1967 vtedajší generálny sekretár OSN, U´Thant, žil vo svojej rodnej krajine, Barme. Navštívil vtedy 84-ročnú matku, ktorá bývala v Rangúne. Podľa starého barmského zvyku U´Thant sa priblížil k svojej matke na kolenách, pričom zložil ruky na gesto uvítania. Úcta k tej, ktorá mu odovzdala život, bola prvou učiteľkou a vychovávateľkou ako aj spoločníčkou celého detstva, je v mnohých kultúrach sveta jednou z najväčších povinností. V prípade Márie, Ježišovej Matky, je veľmi mnoho dôvodov k tomu, aby sme jej vzdávali úctu a aby sme na ňu spomínali s úctou. Cirkev to robí počas roka mnohokrát, na každý mariánsky sviatok. Prameňom týchto sviatkov je jej prítomnosť v živote Ježiša, a potom materinská misia voči všetkým ľuďom. Ona mala a naďalej má účasť na formovaní tváre sveta. Jean Gitton napísal: „Osud každej matky sa podobá osudu Mojžiša. Ona nevstupuje do zasľúbenej zeme. Pripravuje svet, ktorý sama neuvidí“. Matka, keď sa stará o dieťa, o jeho výchovu a zdravie,

Jon Robin Baitz napísal hru s troma dejstvami s názvom Tri hotely. Každé dejstvo sa odohráva v rôznom čase a v inom hoteli. Prvý ukazuje riaditeľa spoločnosti, ktorý získal obrovský úspech, keď predal africkým ženám jedlo pre ich deti. On vie o tom, že toto jedlo je škodlivé pre zdravie detí, avšak zatvára oči pred týmto faktom, len aby sa obohatil. Druhé dejstvo ukazuje jeho ženu, zatrpknutú a duchovne zdeptanú tým, čo jej nečestný a nesvedomitý muž robí. Posledné dejstvo sa odohráva o mnoho rokov neskôr. Človek, ktorý sa obohatil na krivde detí sedí sám, preniknutý úžasom zla, ktoré si teraz uvedomuje, a ktoré spôsobil nevinným ľuďom. Stratil všetko: svoje manželstvo, svoju prácu, úctu k sebe samému i svoju dušu. Dráma nečestného človeka obohacujúceho sa za cenu straty rodiny, svojho svedomia i svojej duše dobre nás uvádza do ducha dnešného čítania o boháčovi. Bohatý človek vedie monológ so sebou samým, pričom vyjadruje v ňom svoj životný ideál: „bohatstvo a živ

Každý človek sa počas svojho života formuje, a to nielen v detstve, a v mladosti, ale počas celého života. Aby človek vedel svoj život správne usmerňovať, potrebuje dobrého učiteľa – ak ho nemá, jeho formovanie je veľmi ťažké. My ľudia sme niekedy veľmi   zaujímaví. Často berieme veľmi vážne úplné maličkosti, no dôležité veci si nevšímame. Keď sa nám niečo pokazí, hneď hľadáme odborníka. A vždy ideme za odborníkom, nespoliehame sa na hocikoho – pokazí sa nám napríklad auto, ideme za automechanikom (a stále chceme toho najlepšieho). Máme ťažkosti so svojím zdravím? Ideme za lekárom. Tak to v bežnom živote robieva každý normálny človek. Mnohí sa však už správajú inak, ak ide o dôležitejšie veci – ak ide o našu dušu, o naše šťastie. Tu sa nám už ponúka hocikto – hocikto nás chce „dávať rozum“. A my ho pokojne prijímame. Niekedy to však môže dopadnúť veľmi zle. Aby sme však lepšie odhalili falošných prorokov, musíme si všimnúť ich heslá. Typické heslo falošných prorokov vy