p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Známeho francúzskeho spisovateľa François´ Mauriaca, ktorý získal Nobelovu cenu za literatúru. sa kedysi istý novinár ironicky spýtal: – Pán Mauriac, vážim si vás ako vzdelaného a múdreho človeka. Máte pevné zásady. Ale jedno nemôžem pochopiť: že ste katolíkom. Ako môžete veriť v život po smrti? Ako si to predstavujete? Ako podľa vás vyzerá Boh? Laureát odpovedal: Ja si vôbec nič nepredstavujem. Ponechávam túto vec na Pána Boha a nemiešam sa do toho, aké prekvapenie pripravil pre svojich vyvolených. Udivujúce prekvapenie pripravil aj Pán Ježiš v dnešnom Evanjeliu obyvateľom Naimu. V bránach tohto mestečka stretáva Kristus pohrebný sprievod. Niesli do hrobu chlapca, jediného syna istej vdovy. Ťažko si možno predstaviť smútok a bolesť, ktorý napĺňal srdce úbohej matky. Smrť syna bola pre ňu koncom sveta. Strácajúc jediného syna, stratila všetko. Spolu s ním ukladala do hrobu celú svoju budúcnosť, lásku, šťastie i nádeje. Určite všetci smútili s biednou matkou, aj

Bratia a sestry, veľmi ma zaujal jeden  príbeh z Albánska, ktoré v roku 1967 uzavrelo všetky cirkevné inštitúcie a vyhlásilo „čisto“ ateistický štát. Táto „marxistická“ krajina veľmi tvrdo prenasledovala a trestala kresťanov. Aj v Albánsku došlo k prevratu a teraz je aj tam možné vyznávať vieru v Ježa Krista.  Meno ženy v príbehu, ktorý ma zaujal, nebolo uvedené, ale to nie je podstatné. Píše sa o nej, že je skutočným zázrakom Božej milosti a lásky. Jej otec patril v starom režime k najhorším prenasledovateľom kresťanov. Keď však zomieral, povedal svojej dcére toto:  „Môj život sa končí. Chcel by som ti povedať ešte jedno. Kresťania  majú pravdu. Hoci som ich prenasledoval, milujú svojich nepriateľov, sú na strane pravdy. Prosím ťa, vyhľadaj ich a uč sa od nich“. Dnešné krátke evanjelium, ktoré sme pred chvíľkou počuli nám chce povedať nie len to, ako máme odpúšťať, ale aj od koho sa máme v živote učiť. Najväčší príklad odpustenia nám dal sám Kristus a chc

Bratia a sestry, z evanjelia sa dozvedáme, že Peter si uvedomoval svoju hriešnosť. Dobre vedel, kto sedí v jeho loďke, ale nemohol pochopiť, prečo vlastne Kristus napĺňa rybami práve jeho siete. Určite neočakával príchod Krista uprostred pracovného nasadenia. Peter akoby nevedel pochopiť, že stretnutie s Bohom sa uskutočňuje v obyčajnej realite života a tak dokonca prosí Ježiša: Odíď odo mňa, Pane, lebo som hriešny človek… Ježiš však neodišiel a Peter – taký aký bol, hriešny, s chybami a slabosťami – sa Ho rozhodol nasledovať. A vytrval. Myslím si, že každý človek v živote žije v napätí, ktoré jestvuje medzi tým, čo „je“, a tým, ako to „má byť“. Inak povedané: ideál je jedno a realita je druhé. Treba si zapamätať, že na našej životnej ceste jestvujú dve nebezpečenstvá. Jedno spočíva v tom, že sa zastavíme výlučne na tom, čo „je“, a úplne prestaneme myslieť na to, „ako to má byť“. Druhým nebezpečenstvom je naopak – zavrhnutie toho, čo „je“, a žiť výlučne v p

Bratia a sestry,   v dejinách Boh často skúša vieru človeka. Vieme, že v starom zákone mal Abrahám obetovať svojho syna Izáka. Ľudia starého zákona akosi viac prijímali, že Boh má právo skúšať vieru človeka. Takisto, aj Kristus ako Boží Syn, má právo skúšať vieru kohokoľvek. Ak chceme porozumieť tomu, čo evanjelista Matúš popisuje v dnešnom evanjeliu, všimnime si záverečné slova: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš“ (Mt, 15, 28). Kristus neobdivuje v prvom rade materinskú lásku ženy. Materinská láska je prirodzená. Matky, ktorým ochorie dieťa sa snažia zo všetkých síl nájsť pre dieťa pomoc. Nepozerajú na čas a prostriedky ktoré musia vynaložiť. Robia to z lásky. Milujú svoje deti… Ježiš ale oceňuje vieru v neho. Mnoho ľudí – niekedy aj my sami – považujeme zdravie za samozrejmosť. Niekedy si myslíme, že vyplýva iba zo správneho životného štýlu, stravovania či odpočinku. Zdravie nevnímame ako Boží dar a preto zaň často nie sme Bohu vďačn

Bratia a sestry, turisti v mestách ako sú Rím, Paríž či Bagdad majú možnosť vidieť okrem iných architektonických pamiatok aj tzv. víťazné oblúky. Takým je aj významný Titov oblúk v Ríme. Titus vošiel do dejín tým, že dobyl a zničil Jeruzalem. Kruto potlačil židovské povstanie. Na jeho víťaznom oblúku je možné vidieť zotročených Židov i úlovok z Jeruzalemského chrámu – zlatý stôl a svietnik. Takýchto pamätníkov víťazných bitiek bolo v dejinách postavených veľa, ale najviac „víťazných oblúkov“ má po celom svete postavených Kristus, Víťaz nad smrťou. Znakom Ježiša Krista zostal navždy kríž. Niekedy sú kríže jednoduché, inokedy honosné ale vždy hlásajú jedno –  Ježiš je Víťaz! Víťazstvo života nad smrťou. Kríž je teda znakom záchrany – vyslobodenia. Je „víťazným oblúkom“ Krista. Kríž, ktorý mal byť symbolom porážky, stal sa znakom víťazstva. Uctievať kríž a zároveň žiť s Kristom, znamená nielen to, že formálne postavíme víťazný oblúk Ježišovi!  Že máme kostol s

Drahí bratia a sestry, dnešný text je známym Ježišovým podobenstvom „o talentoch“. Ježiš v ňom hovorí ako to bude s jeho služobníkmi od Jeho odchodu k Otcovi do neba až po jeho druhý príchod. V podobenstve sme služobníkmi my všetci. My všetci sme sa v krste stali Božími synmi a dcérami a zároveň aj Božími služobníkmi, od ktorých sa očakáva zodpovednosť a vernosť. Aj nám od Boha boli dané rôzne schopnosti, dary, či charizmy, s ktorými máme počas života hospodáriť a zveľaďovať ich. To je naša úloha. Istým spôsobom je to skúška. Ako Ježišovi učeníci sa máme po Kristovom odchode zo sveta osvedčiť ako jeho pokračovatelia. Máme povinnosť nie len  zachovávať, ale aj rozmnožovať to, čo nám bolo zverené. A preto by sme mali mať na pamäti aj výstrahu pred zanedbávaním zverených darov. Nikdy by sme nemali zabudnúť na to, že sa bude od nás požadovať vyúčtovanie. Boh, “talenty“ nielen rozdáva, ale raz ich bude aj zbierať. Je dobré si neustále pripomínať, že nie je dôležité

Milí bratia a sestry, dnešné evanjelium nás vracia k samotným koreňom kresťanstva, k jeho podstate. Myslím si, že každý veľa počul o Božej láske. Mnoho ľudí v histórii sa touto Láskou nechalo “naplno” zasiahnuť, ale taktiež mnohí túto Lásku odmietli. Milovať Boha a blížneho, by malo byť pre nás úplne prirodzené – žiaľ, nie je – hoci to patri k našej podstate. Milovať Boha a druhých ľudí je mnohokrát veľmi ťažké. Dnešné Ježišove slová, nie sú ničím novým – ani pre Jeho súčasníkov, ani pre nás. Počuli sme ich už veľakrát, a predsa –  v milovaní Boha a blížneho pravidelne zlyhávame. Minule som počul takúto otázku: „Čo je to za chorého Boha, v ktorého vy, kresťania, veríte? Najprv vymyslel prikázania, ktoré nedokážeme nikdy úplne dodržať a keď, pravdaže, zlyháme, tak sa urazí a chce všetkých poslať do pekla.” Áno, veľa ľudí a aj samotných kresťanov si myslí, že kresťanstvo je len o striktnom dodržiavaní prikázaní. Nie je to pravda. Naše náboženstvo nie je o pr

Bratia a sestry, určite si spomeniete na chvíle, keď vám niečo dôležité prekĺzlo pomedzi prsty a už nikdy sa to nevrátilo späť. Nejeden z nás by neviem čo dal za to, aby sa znova zopakovala tá istá, alebo podobná príležitosť. Lenže v živote je to tak, že človek musí byť na využitie  príležitosti pripravený. Športoví fanúšikovia o tom tiež vedia svoje. Niekedy čakajú aj celý zápas – a márne – hráči nie a nie dať vytúžený gól a pritom mali nespočetne veľa šancí… Niekedy stačí jediná šanca, ale ak sa naplno využije, znamená víťazstvo a  radosť. Naopak, premárnené príležitosti a nevyužité šance vždy mrzia. V lepšom prípade si len  povzdychneme, v horšom sme nazlostení. Koľko stratených príležitostí v živote už bolo a ešte bude… Ale človek je už taký, často sa mýli a robí chyby. Záleží len od nás, či  sa poučíme a ďalej už rovnaké chyby opakovať nechceme. Boh stále  dáva nové príležitosti, vytvára nové možnosti a šance. Tých príležitostí je požehnane pre všetkých ľu

Či Mária, keď sa raduje zo šťastia večného videnia Boha, prestala sa zaujímať o svet a ľudí? Teológia, a ešte viac zjavenia Márie, zvlášť v Lourdes a vo Fatime, hovoria, že vôbec nie sme jej ľahostajní, že nie je iba našou dobrodinkou spred dvetisíc rokov. Keďže je Matkou Ježiša Krista i Cirkvi, je Matkou každého z nás. A či matke môže byť ľahostajné ktorékoľvek dieťa, dokonca nevydarené? Matke, ktorá spolu trpela pod krížom so svojim Synom za náš všetkých? Mária, keď prebývala na zemi, bola obmedzená na kontakty iba s malou skupinou kresťanov, ktorých potreby poznala a za ktoré sa modlila. V nebi už nepozná toto obmedzenie. V Bohu, skrze Boha a vďaka Bohu poznáva duchovným spôsobom potreby všetkých členov Cirkvi a stará sa o nich. Naše prosby o orodovanie často prednášame Márii v „Zdravasoch“ našej rannej i večernej modlitby, ako i v ruženci a iných modlitbách tak súkromných ako i verejných. Kresťania ich najradšej prednášajú vo svätyniach, ktoré sú zasvätené