Mt 25, 14-30

Drahí bratia a sestry, dnešný text je známym Ježišovým podobenstvom „o talentoch“. Ježiš v ňom hovorí ako to bude s jeho služobníkmi od Jeho odchodu k Otcovi do neba až po jeho druhý príchod.

V podobenstve sme služobníkmi my všetci. My všetci sme sa v krste stali Božími synmi a dcérami a zároveň aj Božími služobníkmi, od ktorých sa očakáva zodpovednosť a vernosť. Aj nám od Boha boli dané rôzne schopnosti, dary, či charizmy, s ktorými máme počas života hospodáriť a zveľaďovať ich. To je naša úloha. Istým spôsobom je to skúška. Ako Ježišovi učeníci sa máme po Kristovom odchode zo sveta osvedčiť ako jeho pokračovatelia. Máme povinnosť nie len  zachovávať, ale aj rozmnožovať to, čo nám bolo zverené. A preto by sme mali mať na pamäti aj výstrahu pred zanedbávaním zverených darov. Nikdy by sme nemali zabudnúť na to, že sa bude od nás požadovať vyúčtovanie. Boh, “talenty“ nielen rozdáva, ale raz ich bude aj zbierať. Je dobré si neustále pripomínať, že nie je dôležité koľko sme od Boha dostali. Dôležitejšie je, ako sme s tým naložili.

Podobenstvo tiež poukazuje na dvojaké konanie: verné a neverné. Prví dvaja sluhovia využili zverené talenty a svojou prácou a šikovnosťou ich zdvojnásobili. Splnili, čo od nich Pán očakával. Tretí sluha sa zachoval inak. Bol lenivý. Malý dar sa pre neho stal pokušením práve k lenivosti. Pán Ježiš tak na tomto mieste naznačuje postoj ľudí, ktorí sa radi vyhovárajú, že príliš málo dostali, že majú málo od Boha dané a že preto nemôžu… v skutočnosti ani nechcú, nič dokázať. Podobenstvo je zakončené návratom pána, ktorý na istý čas odišiel, a ktorý počínanie prvých dvoch sluhov odmeňuje uznaním.

Bratia a sestry, v živote kresťana nejde len o to, koľkých sme obrátili na vieru, koľko milodarov sme dali, či ako sme pomáhali pri stavbách našich chrámov… Je to síce dôležité, ale to všetko  má potvrdiť niečo vyššie – lásku a vernosť k Bohu. Ak sa z nás toto vytratí, potom môžeme očakávať údel posledného sluhu, ktorý je v podobenstve označený ako neverný a lenivý sluha,  ktorý vrátil iba to, čo dostal. Jeho postoj predstavuje ľudí, ktorí premrhali čas na zveľaďovanie zvereného talentu. Uvedomujú si vlastnú chybu, ale popritom sa pokúšajú zvaliť vinu na svojho pána. Nehovoria pravdu, nesnažia sa priznať nevernosť, či lenivosť. Namiesto toho obviňujú Boha, že požaduje to, na čo vlastne nemá nárok. Ale to nie je pravda, veď aj k tomu jedinému talentu, ktorý tretí sluha dostal od pána, bol pridaný dostatočný čas, aby mohol rásť.

V tomto duchu jasne vidíme, že sa nestačí uspokojiť iba tým, že som členom cirkvi.  Musíme si uvedomiť, že Ježiš od nás nežiada nič ťažkého. Len chce, aby sme nezakrývali svetlo, ktoré v nás On sám rozsvietil. Položme si dnes otázku: čo je to, čo Boh zveruje nám – jeho verným? Boží dar nemožno prijať ako niečo nehybného. Nehybný znamená mŕtvy! To bol prístup tretieho služobníka – mŕtve veci je najlepšie zakopať… Ale náš Boh je predsa Bohom dynamickým! Jeho dary sú živé a je treba na nich ďalej pracovať a rozhojňovať ich. V evanjeliu o tom hovorí aj samotný Kristus: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ A preto aj od nás božích služobníkov sa požaduje táto dynamika. Boh chce, aby sme aj my pracovali. A tam kde je človek ochotný pracovať, tam sa uplatní aj Božie zasľúbenie: „kto má, ešte sa pridá a bude mať hojne“ Naproti tomu, kto sa ani nepohne: „tomu sa vezme aj to, čo má“.

Bratia a sestry, zamysleli sme sa dnes nad Ježišovým podobenstvom o talentoch. Každý z nás má zverené dary a s nimi aj poslanie, úlohu, ktorú má verne plniť. Z toho vyplýva, že všetci sme pred Pánom Bohom zodpovední za svoj život viery. Neplatí žiadna výhovorka. Boh požaduje celého človeka. Za spôsob, akým budeme Božie dary používať, sa pred Bohom bude musieť každý osobne zodpovedať. Je jasné, že o našej budúcnosti vo večnosti sa rozhoduje už tu, v živote na zemi. Rozhodujeme o nej sami. Ako sa rozhodneme?