p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Bratia a sestry! Dnešná doba ponúka mnoho vymožeností po ktorých túžime a pre ich získanie sa každodenne namáhame. Naše ciele, ktoré chceme dosiahnuť, sny, želania a predstavy sú rôzne – ale nikdy si nezabudneme  priať byť zdraví. Veď – keď máme zdravie, máme všetko, pretože sme schopní plniť svoje predsavzatia. Dnešní nevidiaci z evanjelia túžili po tom, čo nemali, túžili po zraku, chceli vidieť. Chceli byť zdraví. Preto kričali za Ježišom. Z evanjelia nevieme akí to boli ľudia, vieme iba to, že boli slepí. Nedozvedeli sme sa nič o ich identite, či boli slepí od narodenia, alebo či postupne stratili zrak… Jediné čo sa z evanjelia dozvedáme je, že títo nevidiaci mali vieru, na základe ktorej boli uzdravení. Raz som sa rozprával s lekárom, ktorý tvrdil, že pre nevidiaceho od narodenia je možnosť vidieť nereálna! Vedci vyvíjajú bionické oko alebo čipy, ktoré sa voperujú do očí či do mozgu a dokážu tak sprostredkovať človeku videnie. Všetko je vo fáze vývoja

„Čo je ľahšie povedať: Odpúšťajú sa ti hriechy? Alebo povedať: Vstaň a choď!“ (Mt. 9, 5). Čo je ľahšie? Na túto Ježišovu otázku nie je človekovi ľahké odpovedať. Vieme jedno: nikto nedokáže uzdraviť ochrnutého iba slovom, jedine Boh. Uzdravením ochrnutého Pán Ježiš ukazuje, kým je – je Bohom. A tak má Božiu moc aj odpúšťať hriechy na zemi. Ale otázka „Čo je ľahšie povedať: Odpúšťajú sa ti hriechy? Alebo povedať: Vstaň a choď!“ aj tak nie je zodpovedaná. Človek nemá vlastnú moc ani na jedno, ani na druhé. Keby ste boli na mojom mieste kňaza, dostali by ste odpoveď na to, po čom človek viacej túži. Stačilo by vám len raz ísť so mnou do nemocnice a vidieť niekoho, kto je na konci svojho života… Už mu tak nezáleží na uzdravení tela, viac túži po odpustení svojich hriechov. Toto je dôležitejšie než uzdravenie tela – choroby. Žiaľ, veľa ľudí si to uvedomuje práve až na smrteľnej posteli. Keď sledujem ľudí v lekárni, tak vidím, že každý tam prichádza preto, lebo potrebuje

Bratia a sestry, témou dnešného evanjelia je oslobodenie od zlého. Nerád rozprávam o zlom duchu – diablovi. Evanjelium, ktoré sme práve počuli, hovorí o posadnutí dvoch ľudí v Gadarskom kraji. Z čítania vieme, že posadnutí žili v hroboch, boli zúriví,  kričali na Ježiša a nakoniec ho prosili aby ich poslal do čriedy svíň. Nedozvedáme sa ich mená, ani identitu ľudí, ktorých posadli, ani kedy sa to stalo a za akých okolností… Úplne prvé, čo nám evanjelium potvrdzuje je to, že diabol existuje a môže posadnúť človeka. Ježiš prišiel práve preto, aby bojoval proti diablovi a aby nad ním zvíťazil. Diabol dobre vie, že bojuje bitku, ktorú už prehral a že sám o sebe nemá nad nami žiadnu moc. Má iba toľko moci, koľko mu my dáme. Pokiaľ mu nedáme žiadnu moc, tak nad nami žiadnu moc nemá. Mnohokrát sa ľudia pýtajú: nemáš strach z diabla? Naša odpoveď by mala byť veľmi zreteľná: Nie, to diabol sa bojí mňa, pretože ja som kresťan, som pokrstený a nosím pečať Svätého Ducha. A 

V novele s názvom „Koľko zeme potrebuje človek“ hovorí Lev Nikolajevič Tolstoj o človeku, ktorému bolo sľúbené, že dostane do vlastníctva toľko zeme, koľko dokáže obísť počas jedného dňa. Tento človek sa zavčasu ráno vydal na cestu, aby obišiel čo najväčší okruh. Na odpočinok, či nejaké jedlo ani nepomyslel, nechcel plytvať časom. Bolo už dobre popoludní keď si uvedomil, že je čas vrátiť sa, aby stihol dokončiť svoj okruh. Prirodzene, že precenil svoje sily a nedokázal sa vrátiť tam, odkiaľ vyšiel. Neďaleko cieľa padol na smrť vyčerpaný… Nad jeho hrobom ktosi uvažuje: „Hľa, toľkoto zeme potrebuje človek!“ Hrdina z Tolstojovej novely trochu pripomína Martu z dnešného Evanjelia. Ona tiež chcela urobiť doslova všetko. V celej svojej starostlivosti o kuchyňu a posluhovanie pri stole zabudla na to, čo je skutočne dôležité a kvôli čomu Ježiš prišiel do ich domu. On neprišiel preto, aby zadarmo dostal ubytovanie. On neprišiel preto, aby sa najedol. On prišiel preto, aby bol v