Mt 9, 27-35

Bratia a sestry!

Dnešná doba ponúka mnoho vymožeností po ktorých túžime a pre ich získanie sa každodenne namáhame. Naše ciele, ktoré chceme dosiahnuť, sny, želania a predstavy sú rôzne – ale nikdy si nezabudneme  priať byť zdraví. Veď – keď máme zdravie, máme všetko, pretože sme schopní plniť svoje predsavzatia.

Dnešní nevidiaci z evanjelia túžili po tom, čo nemali, túžili po zraku, chceli vidieť. Chceli byť zdraví. Preto kričali za Ježišom. Z evanjelia nevieme akí to boli ľudia, vieme iba to, že boli slepí. Nedozvedeli sme sa nič o ich identite, či boli slepí od narodenia, alebo či postupne stratili zrak… Jediné čo sa z evanjelia dozvedáme je, že títo nevidiaci mali vieru, na základe ktorej boli uzdravení.

Raz som sa rozprával s lekárom, ktorý tvrdil, že pre nevidiaceho od narodenia je možnosť vidieť nereálna! Vedci vyvíjajú bionické oko alebo čipy, ktoré sa voperujú do očí či do mozgu a dokážu tak sprostredkovať človeku videnie. Všetko je vo fáze vývoja a testovania a kým sa to bude môcť nevidiacim voperovať, prejde ešte mnoho rokov.

Ten lekár sa vyjadril, že by ho zaujímala reakcia na svetlo a vnemy, ktoré by prichádzali do mozgu? Pravdepodobne by vraj došlo k narušeniu a rozbitiu celého sveta nevidiaceho. Kým sa totiž orientuje hmatom, sluchom a čuchom, je to jeho svet a bežný stereotyp. Zrazu by k tomu pribudol zrak. Mozog by mal zrejme veľké problémy spracovať túto premenu. Navonok sa to javí ako niečo pozitívne, ale išlo by o veľký zásah do „sveta“ nevidiaceho človeka. Iba Ježiš, keď uzdravil slepca, uzdravil ho celkovo. Slepí mohli okamžite rozpoznať a spracovať obrazy a vnemy, ktoré prichádzali do ich mozgu.

Autor Oliver Sacks v knihe Antropologička na Marse napísal o človeku, ktorý sa narodil slepý a v dospelom veku bol úspešne operovaný. Jeho poruchu lekári napravili, muž začal vidieť. Lenže nedokázal do svojho vnímania sveta zahrnúť novozískaný zmysel. Bál sa … nerozumel tomu, čo vidí. Pre nás sa ako zvláštne javí to, že útechu mu poskytlo až nové ochorenie, pri ktorom znova oslepol… Narodiť sa bez zraku nemusí znamenať nešťastie. Myslím, že je to skôr o tom, ako svoj život dokážeme žiť.

To, že máme zrak a môžeme vidieť veci okolo nás ešte neznamená, že život prežijeme správne. Koľko z nás „vidiacich“ má zrak v úplnom poriadku a napriek tomu nedokážeme správne konať a prežiť tento život. Slepci z evanjelia nevideli a napriek tomu spoznali Krista a kričali na neho “Syn Dávidov…“ My máme oči, a predsa  nevidíme. Nevidíme Ježiša, vidíme len svoje túžby, len svoj život. Zrak síce máme v poriadku, ale duša nevidí, jej oči sú zatvorené. Dnes nám evanjelium dáva za vzor slepcov. Oni nevideli zrakom, ale očami duše spoznali Krista.

V živote som stretol medzi nevidiacimi rôznych ľudí a túžil som nájsť takých, ktorí vo svojich životoch dokážu objavovať to, čo nám vidiacim niekedy uniká. Hľadal som detaily, maličkosti, ktoré ich robili šťastnými.  Možno  by sa zdalo, že ich život je chudobnejší… ale veľakrát v tom mále ktoré majú, nachádzajú oveľa viac. Nevidomá Zuzka chcela pochopiť čaro farieb… aj keď sa to zdalo nemožné, našla ho. Jej najkrajšou farbou je oranžová… lebo oranžový je pomaranč a ten je sladký a voňavý.

František z Assisi mal raz žiaka, ktorému v jeho kresťanstve čosi zásadné chýbalo. Priviedol ho teda k slepému žobrákovi a opýtal sa ho: Povedz mi, miloval by si človeka, ktorý by ti vrátil zrak? Slepec odvetil: Či by som ho miloval? Rád by som sa stal na celý svoj život jeho otrokom! Vidíš, povedal František svojmu žiakovi: Tebe dal Pán Boh zdravé všetky zmysly, a mnoho, mnoho iných dobrých darov; čo Mu za to dáš ty?

Bratia a sestry, Pán Boh nám dal úžasné zmysly. Čo Mu za to dáme my? Poďakovali sme sa mu niekedy za ne?