2 Svätá božská liturgia nášho otca sv. Jána Zlatoústeho

Svätá liturgia a tradícia 

    Eucharistická obeta je podľa vyhlásenia Druhého vatikánskeho koncilu, „zdrojom a vrcholom celého kresťanského života“ (LG 11). A práve východné cirkvi sú známe tým, že si vždy zachovávali prvenstvo bohoslužby, ktorá bola pre nich vrcholom kresťanského života. A to pretrvávalo už od čias cirkevných otcov. Na bohoslužbe bol vždy priestor na katechézu, náboženské učenie, ohlásenie a komentovanie slov zo Svätého Písma a miesto mala aj príprava katechumenov, ktorí sa pripravovali na prijatie iniciačných sviatostí. Z toho sa dá usúdiť, že naozaj v bohoslužbe bol zahrnutý a sústredený život Cirkvi. Nastali aj také obdobia, kedy život východných cirkví bol obmedzený iba na slávenie bohoslužby a ostatná pastorálna a duchovná činnosť zaostávala. Dôvodom takéhoto počínania boli nepriateľské režimy, ktoré prenasledovali východné cirkvi. Ale aj napriek tomu, základným posilňovaním viery pre východného kresťana bola práve bohoslužba.
    Liturgia, ktorú slávime dnes, je výsledkom Tradície. Niektoré jej prvky siahajú až do najstarších čias života Cirkvi, ba dokonca až do obdobia apoštolov. Modlitba Cirkvi sa však vyvíjala a stále vyvíja, hoci nebadane, na základe živej Tradície. Preto môžeme povedať, že Tradícia, ktorá bola prijímaná, strážená, ďalej odovzdávaná a hlavne potvrdená, vedená a osvetľovaná Svätým Duchom, nás spája s obdobím apoštolov a potvrdzuje vierohodnosť slávenia bohoslužby. 
    Názov liturgia je pritom v mnohých východných tradíciách zamenený pojmami ako sú obeta, žertva, posvätenie, tajomstvá, eucharistia, lámanie chleba a iné. Ale vždy ide o obetu Novej zmluvy, ktorú ustanovil Ježiš Kristus pri Poslednej večeri.  
   
 Najčastejšie symboly liturgie

    Liturgia byzantského obradu je bohatá na svoju symboliku a práve cez tieto symboly sa dajú lepšie vnímať všetky úkony liturgie, štýl prostredia, ba aj štruktúra liturgie. Treba však dať pozor na to, aby vnímaná symbolika nebola iba povrchná.  Takto prezentovaná liturgia je výsledkom mentality východných kresťanov. Západná tradícia je odlišná od východnej, ale ani východná ani západná tradícia nemá menšiu či väčšiu hodnotu. Majú rovnakú hodnotu. Každá z tradícii cez svoje obrady a úkony slúži na povzbudenie človeka a pomáha veriacim komunikovať s Bohom.
    Medzi najčastejšie úkony liturgie, ktoré nesú v sebe svoju symboliku patrí: 
- Okiadzanie – na liturgii sa často používa kadidlo, ktoré svojím voňavým dymom symbolizuje prítomnosť Svätého Ducha na slávení. Dym z kadidla sa po čase rozplýva, ale vôňa v miestnosti zostáva a takto presne by sme mohli opísať prítomnosť Svätého Ducha, ktorého síce nevidíme, ale Jeho prítomnosť môžeme vnímať cez citeľné účinkovanie a to cez vonkajšie prejavy milosti a skutky lásky.   
- Prežehnanie – je to dosť častý úkon veriacich počas liturgie. Kňaz požehnáva a spomína Najsvätejšiu Trojicu a tým dáva najavo vieru v jedného pravého Boha v Troch Osobách, vieru v Boha, ktorý všetko vo svete robí. Aj to, čo Boh koná skrze kňaza, je pre ľud veľkým požehnaním. Symbol kríža a prežehnávania sa chápe aj ako mocná zbraň proti diablovi. Diabol je ten, ktorý sa snaží odviesť pozornosť človeka od sústredenia sa na Boha počas modlitby. A práve tento vonkajší úkon prežehnania sa, s vnútorným úmyslom byť prítomný len pre Boha, má pomáhať veriacemu v boji proti diablovi.  
- Poklona -  poklony, ktoré robia veriaci buď na výzvu kňaza (resp. diakona), aby sklonili hlavy pred Pánom,  alebo pri prežehnávaní, sú na znak pokory a tiež na znak pripravenosti a otvorenosti pre veci, ktoré prichádzajú od Boha.
- Liturgia slova -  všetky modlitby, ekténie, spevy počas tejto prvej časti liturgie majú za cieľ pripraviť človeka pre počúvanie Božieho slova, aby v nich počuté slovo „počalo“ a prinieslo úrodu. Evanjeliár symbolizuje Krista Učiteľa. 
- Liturgia Eucharistie – v tejto druhej časti liturgie sa všetko sústreďuje na spasiteľné dielo Ježiša Krista, zvlášť na Jeho smrť, zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie ako i zoslanie Svätého Ducha s milosťami a darmi.  
- Malá ekténia – začína sa slovami: „Znova a znova modlime sa v pokoji k Pánovi.“ Sled liturgie je na niektorých miestach prerušovaný práve týmito slovami. Je to druhý prostriedok, ktorý používa liturgia, aby prebudila nesústredeného človeka. Pozornosť veriaceho upriamuje na svätých, ktorí sa počas svojho života vždy obracali na Boha.
- Spoluslúženie – byzantská liturgia je zostavená tak, že ju môže slúžiť kňaz spolu s diakonom a tiež s ostatnými rádmi duchovenstva ako je subdiakon, čtec, svieconosič, kantor, spevák a to za aktívnej účasti veriaceho ľudu. Kňaz predstavuje Najvyššieho veľkňaza Ježiša Krista a diakon zasa predstavuje anjela, ktorý posluhuje a pripravuje všetko na dôstojné a ničím nerušené slúženie kňaza. Diakon upozorňuje ľud výzvami, je tým, ktorý prednáša Bohu ich prosby.  Kňaz vykonáva kňazské modlitby, vyzýva ľud k modlitbe, hlása Božie slovo, zjednocuje sa s ľudom prinášaním obety Tela a Krvi Pána, láme mu chlieb Života a žehná ľud.
- Dialogický charakter – na liturgii sa vedie neustály dialóg medzi kňazom a prítomným ľudom cez výzvy, modlitby, odpovede a spevy.
- Slúženie kňaza chrbtom ľudu - postoj kňaza vyjadruje, že je na čele zástupu ľudí, vedie ich k Bohu a je akýmsi sprostredkovateľom Božích výziev k ľudu.  Pri čítaní Božieho slova, pri ustanovení Eucharistie a pri žehnaní veriacich sa však kňaz obráti tvárou k Bohu, aby naznačil, že Boh komunikuje s človekom.
       Byzantskú liturgiu charakterizujú mnohé opakovania, vzývanie Najsvätejšej Trojice, časté používanie kadidla, sviečok a ďalších symbolov. Jej cieľom je zasiahnuť celého človeka, jeho srdce a nie len rozum. 
    

Základné delenie liturgie sv. Jána Zlatoústeho

        Liturgia sv. Jána Zlatoústeho sa rozdeľuje na tri základné časti a to:
-    proskomídia
-    liturgia slova
-    liturgia Eucharistie. 

Proskomídia

    Názov proskomídia pochádza z gréckeho slova „proskomidzo“, čo znamená pripravujem, obetujem, prinášam. Je to obrad prípravy darov – chleba a vína -  k premeneniu na svätej liturgii.  Pôvod proskomídie pochádza z ranokresťanského obradu, kedy veriaci prinášali do chrámu rôzne dary, no hlavne chlieb a víno.  Nad týmito darmi sa biskup alebo kňaz modlil a spomínal pritom mená ľudí, ktorí ich do chrámu doniesli.  Pozostatok tejto starobylej praxe rezonuje v doteraz používanej modlitbe na záver proskomídie:
    „Bože, Bože, ty si celému svetu poslal za pokrm nebeský chlieb, nášho Pána a Boha Ježiša Krista, Spasiteľa, Vykupiteľa a Dobrodincu, ktorý nás požehnáva a posväcuje. Ty sám požehnaj tieto dary a prijmi ich na svoj nebeský žertveník. Pamätaj, dobrý a láskavý Pane, na tých, čo ich priniesli, aj na tých, za ktorých sú prinesené, a nás zachovaj neodsúdených pri posvätnom konaní tvojich božských tajomstiev.“  
    Samotnej proskomídii predchádzajú vstupné modlitby a obliekanie kňaza do liturgických rúch.
    Proskomídiu vykonáva kňaz na žertveníku, čo je bočný stolík na severnej strane  svätyne chrámu. Liturgikon  predpisuje používať pri proskomídii päť prosfor , hoci v súčasnej praxi sa používa iba jedna, z ktorej sa vyrežú všetky častice, resp. iba jeden „plátok“ z prosfory, z ktorého sa vyreže baránok a ostatné častice.

    Štruktúra proskomídie:
-    obrad vyrezávania „baránka“ z prvej prosfory,
-    vliatie vína a vody do čaše,
-    vyrezávanie častíc z ďalších štyroch prosfor,
-    prikrývanie,
-    okiadzanie,
-    prepustenie.

    Teologický výklad obradu vyrezávania baránka:
    Kristus podľa biblickej exegézy slávil ustanovenie Eucharistie večer 15. nisana (marec/apríl), čiže v predvečer židovských sviatkov Paschy.  Použil chlieb, ktorý bol nekvasený. Ale prvotní kresťania používali aj kvasený chlieb pri slávení Eucharistie.  Na vrchnej časti v strede prosfory je vyznačený nápis IC XC NI KA. To znamená: Ježiš Kristus – víťazí. Z tejto prosfory sa vyreže štvorec s menom Ježiša Krista, ktorá sa cirkevnoslovanský volá „ahnec“ (baránok). Ježiš Kristus je Baránkom, ktorý sníma hriech sveta. Takto Ježiša nazval jeho predchodca Ján Krstiteľ (porov. Jn 1, 29).
    Kňaz celú činnosť vyrezávania robí so slovami proroka Izaiáša, ktorý už vtedy prorokoval narodenie, utrpenie a smrť Pánovho služobníka. Vyrezávanie baránka začína  zabodnutím kópie na pravý bok pečate a kňaz režúc hovorí: „Ako ovča na zabitie ho vedú“ (porov. Iz 53, 7b). Potom kópiu zabodne na ľavý bok a hovorí: „A ako nepoškvrnený baránok, čo onemie pred svojím strihačom, tak ani neotvára ústa“ (porov. Iz 53, 7c). Ďalej prerezáva na vrchnej strane pečate a hovorí: „Pre jeho miernosť vyrvali ho súdu“ a na spodnej strane sa slovami proroka Izaiáša zamýšľa: „A kto pomyslí na jeho pokolenie?“ (porov. Iz 53, 8a) Nasleduje vyňatie svätého chleba kopijou šikmo z pravej strany prosfory, pričom kňaz hovorí: „Lebo jeho život sa berie zo zeme“ (porov. Iz 53, 8b). Toto vyňatie baránka z prosfory symbolizuje vyňatie tela Ježiša Krista z tela Panny – zrodenie Netelesného vtelením.  Kňaz položí baránka na diskos  pečaťou dole ako podobenstvo baránka prinášaného za obeť, ako predpovedal prorok Izaiáš: „Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, [...]. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 4-5). Robí sa na ňom symbol prinášanej obete v tvare kríža na znamenie jeho smrti na kríži  a pritom hovorí: „Obetuje sa Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta za jeho život a spásu“ (porov. 53, 10-12; porov. Jn 1, 29). Obráti chlieb pečaťou nahor a kňaz prebodáva kopijou pravý bok a hovorí: „Jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. A ten, čo to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé“ (porov Jn 19, 34-35). Hneď nato kňaz  vlieva do čaše víno a trocha vody ako symbol krvi a vody, ktoré vytiekli z Kristovho prebodnutého boku. 
   
    Kladenie ďalších čiastočiek na diskos
    Po príprave baránka nasleduje recitovanie spomienok. Kňaz zoberie druhú prosforu a vyreže z nej čiastočku trojuholníkového tvaru, ktorá je k úcte Presvätej Bohorodičky. Položí ju na diskos a pritom sa modlí: „Po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom“ (porov. Ž 45, 10b).
    Na pamiatku desiatich skupín svätých potom z pravej strany baránka kladie ostatné čiastočky, ktoré vyrezáva z tretej prosfory. Spomína anjelov; prorokov; apoštolov; biskupov; svätiteľov; mučeníkov a mučenice; pustovníkov; divotvorcov a nezištníkov; ako aj spravodlivých predkov nášho Pána, Joachima a Annu, a napokon spomína aj svätého dňa.
    Pod baránka následne ukladá čiastky už zo štvrtej prosfory za všetkých živých a spomína Svätého Otca, arcibiskupa, biskupa, kňazov, diakonov a všetky rády duchovenstva.
    Z poslednej prosfory kladie čiastočky kňaz za zakladateľov a dobrodincov chrámu a všetkých zosnulých a poslednú časticu kladie za seba. 

    Výklad modlitby „Bože, Bože náš, ty si celému svetu...“
    Modlitba „Bože, Bože náš, ty si celému svetu...“ je modlitba predloženia darov, ktorú sa kňaz modlí na záver proskomídie. V úvodnej časti modlitby je zvelebovanie Boha za to, že dáva celému svetu nebeský chlieb a  ním je sám Ježiš Kristus, Spasiteľ, Vykupiteľ sveta. Ďalej prosí Boha, aby požehnal pripravené dary a prijal ich na svoj nebeský žertveník, aby urobil to, na čo sú predložené. Aby pozemské premenil na nebeské. Iba Boh môže urobiť takúto premenu. Kňaz pripomína Bohu, aby nezabudol na tých, ktorí tieto dary priniesli, a aj na tých, za ktorých sú prinesené. Tieto dary prináša kňaz v mene celého zhromaždeného ľudu pri slávení liturgie a sú prinesené za všetkých svätých, živých a zosnulých. Poslednou túžbou kňaza v tejto modlitbe je, aby nás Boh zachoval neodsúdených pri posvätnom konaní božských tajomstiev.

    Symbolická interpretácia
    Celá proskomídia symbolizuje život Ježiša Krista. Pri vykonávaní proskomídie je v každej veci skrytý symbol. 
    Žertveník symbolizuje Betlehem, jasle a Golgotu.  Čaša je symbolom utrpenia Ježiša Krista a tiež čaše, ktorú Ježiš Kristus dal apoštolom pri Poslednej večeri. Diskos symbolizuje jasličky, lebo na ňom sa po prepodstatnení chleba a vína „narodí“ samotný Kristus. Ale v iných častiach liturgie znamená aj Golgotu a hrob. Hviezdica  nad diskosom pripomína hviezdu, ktorá priviedla mudrcov do Betlehema. K čaši a diskosu sa používajú tri prikrývadla. Dve menšie sú symbolom plienok alebo pohrebného plátna a tretie prikrývadlo, ktoré sa volá vozduch (grécky aer), je kameňom na hrobe Ježiša Krista alebo je tiež nebom, odkiaľ prišla Betlehemská hviezda.  Kadidlo tu symbolizuje dary, ktoré doniesli mudrci malému Spasiteľovi. Modlitby a doxológie sú poklonou a oslavou Boha, akú mu vzdávali pastieri a mudrci, keď sa prišli novonarodenému Spasiteľovi pokloniť. „S týmto sa na proskomídii spomína, s vyrieknutím prorockých slov, utrpenie a smrť Pána. Tým sa naznačuje to, pre čo sa narodil, prišiel na zem t. j. aby trpel a zomrel za hriechy ľudí.“ 

 Liturgia slova

    Hlavnou náplňou Liturgie slova je ohlásenie Božieho slova. Ježiš Kristus k nám prichádza v podobe slova a prihovára sa k nám aj cez homíliu. Táto časť liturgie začína úvodným zvolaním „Požehnané kráľovstvo“ a končí malou ekténiou a druhou modlitbou veriacich pred Cherubínskym hymnom.
    Liturgia slova vznikla pod vplyvom starozákonnej synagógy. Židia sa schádzali do synagógy v každú sobotu na modlitby, spevy, žalmy, čítania a výklad Svätého písma. Aj Ježiš so svojimi apoštolmi sa zúčastňoval týchto sobotňajších bohoslužieb (porov. Lk 4, 16-21). Prví kresťania prevzali túto bohoslužbu a dali jej vlastný zmysel a náplň.
    Liturgia slova pripravuje zhromaždenie na druhú časť svätej liturgie a to na Eucharistiu.

    Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha teraz i vždycky i na veky vekov
    Týmito slovami kňaz ohlasuje začiatok svätej liturgie. Prostredníctvom vtelenia Syna bolo svetu objasnené tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Z tejto príčiny predchádza a prežaruje začiatok všetkých úkonov trojičné zvolanie. Pre prítomní veriaci ľud je to výzva, aby sa odpútali od všetkého a preniesli sa do kráľovstva Najsvätejšej Trojice.  

    Ekténia
    Ekténia je zložená z viacerých krátkych  prosieb, na ktoré odpovedá veriaci ľud. Je to striedavá modlitba kňaza (resp. diakona) a ľudu. Kňaz (resp. diakon) prednáša úmysly spoločnej modlitby, na ktoré ľud odpovedá prosbou: Pane zmiluj sa.
Na liturgii sa modlime štyri druhy ekténii:
1.    Veľká (mirna) ekténia - táto ekténia sa nachádza na začiatku liturgie. Je veľkou preto, lebo obsahuje 12 prosieb na rôzne úmysly. Sú prosbami za pokoj a mier.
2.    Malá ekténia má len tri prosby.
3.    Úpenlivá ekténia – je ekténia vo vlastnom slova zmysle. Grécke slovo „ektenes“ znamená naliehavý, zdôrazňovaný, úpenlivý. V tejto ekténii ľud po prvých troch prosbách odpovedá jedenkrát „Pane zmiluj sa“ a po ďalších prosbách odpovedá trikrát „Pane, zmiluj sa.“ Do tejto ekténie je možnosť vkladať osobitné prosby.  Predstavuje naliehavú, zdôrazňujúcu a úpenlivú modlitbu. 
4.    Prositeľná ekténia – po každej prosbe ľud odpovedá slovami „Daruj nám, Pane.“

    Antifóna
    Antifóna je striedavé spievanie žalmu alebo hymnu na dva chóry. Vybrané verše zo žalmu dávajú antifóne celkový zmysel.  Antifóny majú svoj základ v starozákonnej synagogálnej bohoslužbe, kde sa striedavo spievali žalmy.
    Konštantinopolský patriarcha sv. German hovorí: „Antifóny sú predpovede prorokov, predpovedajúce príchod Božieho Syna na zem z Panny, ktorý je prijatý a uznaný skrze hlásanie od apoštolov. Narodil sa v posledných dňoch, aby sme ho mohli poznať, že On je Boh a Pán, Kristus.“ 
    Simeon Solúnsky hovorí, že „speváci spievajú antifóny (zobrazujúc tým zástup prorokov), v ktorých najprv spievajú verše vybrané zo žalmov a potom piesne z Nového zákona. Slovami žalmov zvestujú predpovedané vtelenie Slova Božieho a slovami z Nového zákona poukazujú už na samotnú milosť uskutočňujúcu sa na vtelenom Ježišovi Kristovi i na všetkom, čo pre nás urobil. Preto najprv oslavujú Presvätú Bohorodičku, panensky porodiacu Krista, a prosia ju o naše orodovanie, hovoriac - modlitbami Bohorodičky spas nás. Potom, spomínajúc svätých, sväto konajúcich v námahách, voláme ich na modlitbu. Nakoniec nahlas ospevujeme Prvorodeného, Vodcu i Zavŕšiteľa našej spásy, Krista, hovoriac - spas nás Synu Boží. Antifóny vyjadrujú proroctvá, ktoré hovorili o vtelení Ježiša Krista, preto v deň veľkého sviatku sa osobitne vyberajú verše obsahujúce oslavované tajomstvo a v novozákonnej piesni vyrozpráva sa už uskutočnené vtelenie Ježiša Krista.“ 
    V liturgii sa spievajú po veľkej ekténii. Sú tri druhy antifón a to každodenné, predobrazujúce a sviatočné. Všetky tieto antifóny sa delia na prvú, druhú a tretiu antifónu, ktoré sú od seba oddelené malými ekténiami. 

    Hymnus Jednorodený
    Tento hymnus je oslavou Božieho Syna. Je plný teologických dogiem a právd. Je oslavou božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi.  „Hymnus svojím obsahom akoby sprítomňoval Kristov krst, kde sa otvorilo nebo a z neba zaznel Otcov hlas: «Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie»“ (Mt 3, 17).  Obsahuje zhrnuté učenie o Božom Synovi a jeho diele, ktoré vykonal v tele. Jednorodeným Božím Synom je druhá osoba Najsvätejšej Trojice, pretože „je rodený pred všetkými vekmi od predvečného Otca, z vnútra Božstva, jeden z jedného, jediné z jediného, preto je odbleskom slávy a obrazom podstaty. Volá sa Slovo (Jn 1, 1), čo vyjadruje transcendentný obraz jeho čistého rodenia.“  
    Svätý Ján Zlatoústy hovorí: „Tak ako moje slovo sa rodí v mojej duši, tak je aj Syn rodený z Otca.“   Toto slovo je vnútorný hlas Boží a spolupodstatný rozum (myšlienka), skrze ktorý sú stvorené všetky veci. Je to Slovo, ktoré Otec rodí predvečer v sebe samom, a je dokonalým obrazom (pečaťou) pravdy.“ 

    Malý vchod
    Malým vchodom sa nazýva sprievod s Evanjeliárom okolo oltára za účasti duchovenstva, ktoré slávi liturgiu. Obchádza sa oltár, a to proti smeru hodinových ručičiek a vychádza sa severnými dverami ikonostasu pred kráľovské dvere. Koná sa počas spevu tretej antifóny. Malý vchod symbolizuje začiatok verejného účinkovania Ježiša Krista,  ktorý prichádza, aby sprostredkoval svoju náuku. Veriaci ľud pozerá na evanjelium nesené v rukách pokorných služobníkov Cirkvi, ako keby to bol sám Spasiteľ vychádzajúci po prvý krát k božskému kázaniu. Vychádza úzkymi severnými dverami ako neznámy doprostred chrámu. Keď sa všetkým ukáže, vracia sa späť do svätyne kráľovskými dverami. Kňaz sa ale ešte zastavuje pred kráľovskými dverami a ticho sa modlí modlitbu:
    „Vládca, Pane a Bože náš, ty si na nebesiach ustanovil zbory anjelov i archanjelov, aby slúžili tvojej sláve. Pripoj k nášmu vchodu sprievod svätých anjelov, aby sme ti spolu s nimi slúžili a velebili tvoju dobrotu. Lebo tebe patrí všetka sláva, česť a poklona, Otcu i Synu i Svätému Duchu, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“ 
    Prosí v nej Boha, ktorý ustanovil na nebesiach anjelské vojská a nebeské pluky, na službu k svojej sláve, zavelil týmto nebeským anjelom, ktorí slúžia spolu s veriacimi svätú liturgiu, aby uskutočnili s nimi aj vstup do svätyne.  Tak ako sú na nebesiach zástupy anjelov a archanjelov pred Božím oltárom, ktorí neustále spievajú chvály, tak aj kňaz so zhromaždeným zástupom túži vojsť do Svätyne  ako do Svätyne svätých a do neba, aby tam priniesli Pánovi chválu a vďaku. Modlí sa, aby spolu s anjelmi mohli oslavovať Božiu dobrotu.
    Výzva kňaza „Premúdrosť“ naznačuje, že Božie slovo je večná Múdrosť, ktorá prišla svetu na známosť prostredníctvom evanjelia a výzva „Stojme úctivo!“ znamená, aby veriaci sa vzchopili, povstali zo svojej lenivosti, zo svojho nedbalého stavu. A zhromaždení ľud povstáva na duchu, keď vzýva so zborom: „Poďte, pokloňme sa a padnime pred Kristom. Spas nás, Synu Boží, obdivuhodný vo svojich svätých, tebe spievame: Aleluja.“

    Tropár, kondák
    Tropár a kondák sú spevy veriacich po malom vchode. Slovo „tropár“ pochádza z gréckeho slova „troparion“ a znamená víťazstvo.  Je hlavným spevom sviatku. Hovorí o danom sviatku alebo o svätom, zvyčajne v prirovnaniach. Aj každý deň v týždni má svoj vlastný tropár. Tropár sa najčastejšie spieva vždy s kondákom.  Slovo kondák pochádza z gréckeho slova „kontakion“ a znamená krátky. Sú to krátke piesne, ktoré tiež obsahujú základnú myšlienku sviatku alebo oslavy svätého.

    Trojsvätá pieseň
    Trojsvätá pieseň je trojnásobné opakovanie vety: „Svätý Bože, svätý Silný, svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami.“ Svätý Otcovia hovoria, že na svätej liturgii sa zúčastňujú anjeli. Oni neprestajne spievajú Bohu: „Svätý, svätý, svätý Pán zástupov“ (Iz 6, 3). A tu na zemi spolu s ľuďmi oslavujú Boha. Táto trojsvätá pieseň uvádza veriacich, zúčastnených na svätej liturgii, do čítania Svätého písma. Cieľom tohto trojnásobného opakovania jedného textu je „voviesť“ posvätný liturgický text čím hlbšie do duše sláviacich kresťanov. 
    Tento hymnus je podľa mnohých teológov piesňou o Najsvätejšej Trojici. To znamená, že vzývaním „svätý Bože“ zvestuje táto pieseň Boha Otca, vzývaním „svätý Silný“ zvestuje zasa Boha Syna, Jeho silu a Jeho Slovo a vzývaním „svätý Nesmrteľný“ Svätého Ducha, Jeho nesmrteľnú myseľ, večne žijúcu vôľu Boha.  Ale niektorí iní teológovia zastávajú mienku, že jediným subjektom tejto piesne je Boh - Otec a jednotlivé prípevy sú jeho konkrétne vlastnosti. Jednotlivé prípevky znamenajú:
    „Svätý sa nazýva Pán, lebo tým sa označuje jeho dokonalosť, veľkosť a skvelosť od úbohých modiel a bôžikov. Silný sa nazýva preto, lebo náš Boh je Boh bohov a Pán pánov (Dt 10, 17), Boh veľký, mocný a strašný oproti nemým a slabým modlám. Nesmrteľný sa nazýva preto, lebo tie modly nemajú ducha konania a každého života, ale On v sebe samom má vždy prúdiaci prameň života a nesmrteľnosti ako hovorí sv. Pavol: « ... veď On dáva všetkým život, dych a všetko ...»“ (Sk 17, 25).  

    Čítanie Božieho slova
    Počas Liturgie slova je hlavný celebrant postavený  za oltárom na hornom mieste. Simeon Solúnsky tvrdí, že biskup, ktorý sedí na hornom mieste za oltárom, zobrazuje Krista a keď hovorí: „Pokoj všetkým“, ukazuje sa tým na zjednotenie neba a zeme ako píše svätý Pavol: „On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo...“ (Ef 2, 14). Slovo „pokoj“ je vlastné Ježišovi Kristovi a je dedičstvom, ktoré nám On nechal. Kňaz cez tento pozdrav dáva Božie požehnanie.  Po zvolaní kňaza:  „Premúdrosť!“ a „Vnímajme!“ nasleduje čítanie apoštola. Výzvami kňaz nabáda ľud, aby dobre a pozorne vnímali toto čítanie. Prvé čítanie je z apoštolských listov alebo zo Skutkov apoštolov a vyjadruje Kristov rozkaz, ktorým pred svojím nanebovstúpením poslal apoštolov hlásať celému svetu svoju náuku. 
    Po skončení čítania kňaz pozdraví čitateľa pozdravom „Pokoj s tebou“, a vyzýva ľud: „Premúdrosť vnímajme!“ Veriaci hneď na to odpovedajú trojnásobným spevom Aleluja. Slovo „aleluja“ je hebrejského pôvodu a znamená „chváľme Pána.“  Spev Aleluja zvestuje blízkosť Pána, ktorý prichádza hovoriť k ľudu ústami evanjelia. S kadidelnicou v ruke kňaz (resp. diakon) ide naplniť chrám ľúbeznou vôňou v ústrety prichádzajúcemu Pánovi. Týmto okiadzaním pripomína duchovné očistenie duší veriacich, aby takto pripravení mohli vnímať ľúbezné slová evanjelia.  
    Kňaz sa pred čítaním evanjelia modlí modlitbu:
    „Láskyplný Pane, rozsvieť v našich srdciach neuhasínajúce svetlo tvojho božského poznania a otvor náš duchovný zrak, aby sme chápali tvoju evanjeliovú náuku. Vlož do nás bázeň pred tvojimi prikázaniami, aby sme premáhali žiadosti tela, viedli duchovný život a vo všetkom zmýšľali a konali tak, ako sa to páči tebe. Veď ty si svetlo našich duší a tiel, Kriste Bože, a my ti vzdávame slávu i tvojmu Otcovi, ktorý nemá počiatku, s tvojím presvätým, dobrým a životodarným Duchom teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“ 
    V tejto modlitbe kňaz prosí Boha, aby osvietil mysle všetkých prítomných veriacich svetlom Božej rozumnosti, aby sa tak prítomní stali múdrymi v poznaní evanjeliových tajomstiev. Aby umiestnil do ich sŕdc bázeň a nábožnosť k zákonu, aby odvrhli telesné túžby a žili život duchovne, aby mysleli a konali iba skutky, ktoré sú milé Bohu.
    Simeón Solúnsky vysvetľuje prečo sa najprv číta čítanie zo Skutkov apoštolov alebo z listov takto:    „Samotné čítanie svätého evanjelia označuje zvestovanie posolstva svätými apoštolmi na celom svete. Preto sa najprv čítajú apoštolské listy alebo ich skutky, potom sväté evanjelium, lebo najprv boli učeníci poslaní a potom obišli celý svet, ohlasujúc blahozvesť.“  
     Sv. Germán píše, že „sväté evanjelium znamená príchod Božieho Syna, aby sme Ho zreteľne videli, nie zahalene a v oblaku ako Mojžiš, ale ako pravého človeka. Cez ústa Ježiša Krista s nami rozprával Boh Otec, nie v hádankách a tiež o Ňom Otec hlasom z neba svedčí pri krste v Jordáne“ (Mt 3, 17).   

    Homília
    V minulosti po čítaní z Evanjelia nasledovala homília, ktorá bola hlavnou časťou liturgie. Tento obyčaj homílie sa zachoval dodnes, ale už nepatrí k hlavnej časti liturgie. Homília nasleduje bezprostredne po čítaní sv. Evanjelia, lebo homília je vo svojej podstate pokračovaním a vysvetlením sv. Evanjelia.  Homília znamená príhovor, reč. Je organickou časťou liturgie. Kňaz vo svojom príhovore vysvetľuje konkrétnu časť zo Svätého písma, alebo sa venuje duchovným potrebám poslucháčov.



    Úpenlivá ekténia
    Kňaz (resp. diakon) podnecuje k ešte vrúcnejším a usilovnejším modlitbám zvolaním: „Prosme všetci z celej duše a z celej svojej mysle volajme.“ „Pane, zmiluj sa,“ volajú všetci zhromaždení a celú svoju myseľ upínajú k modlitbe. Po prvých troch prosbách sa zosilňuje modlitba ešte viac trojnásobnou odpoveďou. Kňaz (resp. diakon) znovu vyzýva veriacich k modlitbám za svojich blížnych na všetkých stupňoch spoločenského postavenia od najvyššieho stupňa, a tiež za situácie, v ktorých je človeku najťažšie, kde je mu kladené najviac nástrah a kde potrebuje naliehavo Božiu pomoc.   
    Kňaz sa počas tejto úpenlivej ekténie modlí modlitbu: „Pane, Bože náš, prijmi tieto úpenlivé prosby tvojich služobníkov, zmiluj sa nad nami podľa svojho veľkého milosrdenstva a uštedri bohatstvo svojich darov nám i všetkému ľudu, ktorý od teba očakáva hojnosť milostí.“  Úpenlivo sa modlí za vyslyšanie týchto spoločných prosieb.
    Ak sa liturgia obetuje za zomrelého, nasleduje ekténia za zomrelých. Kňaz (resp. diakon) zvoláva prosby za pokoj duší Božích služobníkov, aby im Boh odpustil všetky previnenia vedome i nevedome, aby zaviedol ich duše tam, kde dosahujú pokoj spravodliví ľudia. Ľud úpenlivo spieva „Pane zmiluj sa.“ Pri prosbe za Božie milosrdenstvo, nebeské kráľovstvo a odpustenie ich hriechov od Krista, odpovedajú „Daruj nám, Pane.“
    Liturgia Eucharistie

    Liturgia Eucharistie sprítomňuje život Ježiša Krista. Predstavuje nám tajomstvo nášho vykúpenia, Poslednú večeru, utrpenie, smrť, pochovanie, slávne vzkriesenie a nanebovstúpenie Pána. Tu sa uskutočňuje Eucharistia, živý vzkriesený Kristus, ktorý je prítomný medzi nami pod spôsobmi chleba a vína.  Teda náplňou Liturgie Eucharistie je tajomná nadprirodzená premena chleba a vína na Telo a Krv Ježiša Krista. Tým sa však Eucharistia nekončí. Premena má pokračovať v tých, ktorí prijímajú Telo a Krv Krista „na občerstvenie duše, na odpustenie hriechov, na spoločenstvo vo [...] Svätom Duchu, na uskutočňovanie nebeského kráľovstva, na posilnenie dôvery“ v Boha, „nie na súd alebo odsúdenie.“  Profesor Robert Taft  vysvetľuje v osobitnom článku tieto plody Eucharistie, o ktoré kňaz prosí v epikléze liturgie sv. Jána Zlatoústeho.  Telo a Krv Krista sa stávajú pre nás pokrmom a posilou v duchovnom živote.  Ježiš hovorí: „Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6, 50-51). A ďalej hovorí:
„Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky“ (Jn 6, 53-58).
    Východný teológ Mikuláš Kabasilas hovorí o kráse tohto veľkého tajomstva:
    „Tak dokonalé je toto tajomstvo, tak úžasne vyvýšené nad všetky ostatné sväté obrady, že vedie k vrcholu všetkých dobier. Tu je konečný cieľ každej ľudskej túžby. V ňom dosahujeme samého Boha a Boh sa s nami spája v najdokonalejšej jednote. Veď nebolo možné, aby sme my vystúpili do účasti na jeho dobrách, je to on, ktorý zostúpil až k nám a prežíva naše postavenie, a tak úzko sa spája s touto prijatou prirodzenosťou, že nám dáva telo a krv, ktorú od nás prijal, dáva nám seba samého. Takže zatiaľ čo prijímame ľudské telo a krv, prijímame do duše Boha, Božie telo nie menej ako ľudské telo, Božiu krv a dušu, Božiu myseľ a vôľu nie menej ako ľudskú.“  

    Cherubínsky hymnus
    Cherubínsky hymnus sa spieva počas Veľkého vchodu. Tento hymnus je rozdelený na dve časti. Prvú časť spievajú veriaci pred Veľkým vchodom v čase, kedy sa kňaz modlí prípravnú modlitbu:
„Nikto spútaný žiadostivosťou a rozkošami tela nie je hodný predstúpiť ani priblížiť sa k tebe, ani ti slúžiť, Kráľ slávy. Veď tebe slúžiť znamená aj pre samy nebeské mocnosti veľké a úžasné poslanie. Ty si sa však z nevýslovnej a nesmiernej lásky k ľuďom bez zmeny a premeny stal človekom a naším veľkňazom. Ako Vládca všetkého odovzdal si nám službu a posvätné slávenie tohto liturgického a nekrvavého tajomstva. Veď ty jediný, Pane Bože náš, vládneš nad nebom a zemou, cherubíni ťa nosia na tróne, ty si Pán serafínov a kráľ Izraela. Ty jediný si dobrý a ochotný vypočuť ma, preto ťa prosím: Pozri na mňa hriešneho a nepotrebného sluhu a očisť moju dušu i srdce od zlého svedomia, mocou svojho Svätého Ducha ma uschopni, aby som odetý milosťou kňazstva predstúpil pred tento tvoj svätý stôl a obetoval tvoje sväté a prečisté telo i drahocennú krv. Veď prichádzam k tebe skláňajúc sa s prosbou: neodvracaj odo mňa svoju tvár a nevylučuj ma z počtu svojich synov, a prijmi, že ja hriešny a neužitočný sluha prinášam ti tieto dary. Veď to ty, Kriste Bože náš, ich prinášaš a si prinášaný, ty ich prijímaš a si rozdávaný, a tebe vzdávame slávu, i tvojmu Otcovi, ktorý nemá počiatku, s tvojím presvätým, dobrým a životodarným Duchom teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“ 
    Druhá časť tejto piesne sa spieva po Veľkom vchode.  Spievanie tejto piesne povyšuje ľudí medzi zástupov anjelov, ktorí bez prestania slávia nášho Pána. Počas Cherubínskej piesne sa zjednocuje nebo so zemou. Anjeli a svätí spolu s veriacimi sa zjednocujú okolo jedného oltára a spolu slávia liturgiu.    

    Veľký vchod
    Veľkým vchodom sa nazýva sprievod, ktorý sa koná po zaspievaní prvej polovice cherubínskej piesne. Vtedy kňaz slávnostne prenáša pripravené dary – chlieb a víno zo žertveníka cez severné dvere na oltár.
    Pri pohľade na Kráľa nad všetkými neseného v pokornej podobe baránka ležiaceho na diskose ako na štíte, obkoleseného nespočetne veľkého množstva neviditeľných vojsk a hodnostárov, skláňajú všetci pokorne hlavy. Pred kráľovskými dverami sa celý sprievod zastavuje. Kňaz využíva tento okamih, aby spomenul pred Bohom mená všetkých kresťanov a začína tými, ktorí dostali najťažšiu povinnosť, lebo majú zodpovednosť nielen za spásu svojej duše, ale aj za spásu duší ostatných veriacich.  V prvom rade prosí Boha, aby si spomenul vo svojom kráľovstve na pápeža, na ktorého pripadá  najväčšia zodpovednosť, za všetkých veriacich, potom na biskupa, na kňazov, diakonov, rehoľníkov, na tých, ktorý spravujú a ochraňujú krajinu, na zakladateľov a dobrodincov chrámu i na všetkých prítomných kresťanov. 
    Dary kňaz prenesie na oltár, ktorý symbolizuje kríž a hrob Spasiteľa. Kňaz zloží prikrývky z čaše a z diskosa a uloží ich vedľa čaše. Symbolika prikrývok sa mení v zmysle vývoja udalostí života Ježiša Krista. Väčšia prikrývka symbolizuje pohrebnú plachtu, do ktorej bolo zavinuté mŕtve telo Kristovo a menšia prikrývka symbolizuje šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Obetné dary prikrýva kňaz vrchnou prikrývkou – vozduchom.  Vozduch tu symbolizuje kameň na hrobe Ježiša Krista.

    Bozk pokoja
    Keď kňaz (resp. diakon) zvolá: „Milujme sa navzájom, aby sme jednomyseľne vyznávali“, je to pre sláviacich kresťanov povzbudivá výzva k vzájomnej láske, aby sa navzájom zmierili a jednomyseľne oslavovali Boha, lebo len tak Ho možno dôstojne osláviť.  Zhromaždený ľud dokončuje zvolanie kňaza: „Otca i Syna i Svätého Ducha, Trojicu jednopodstatnú a nedeliteľnú.“ Týmito slovami hlása, že pokiaľ sa nemilujeme navzájom, nemôžeme milovať toho, kto je jediná láska, plná, dokonalá, obsahujúca vo svojej Trojici zároveň milujúceho i milovaného i samotný čin lásky, ktorou milujúci miluje milovaného: milujúci – to je Boh Otec, milovaný – Boh Syn, a sama láska, ktorá ich spája je Boh Svätý Duch.  Ak niekto má niečo proti svojmu blížnemu, alebo blížny voči nemu, je potrebné konať podľa slov Ježiša Krista: „Keď teda prinesieš svoj dar k oltáru a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5, 23-24).
 


    Dvere, dvere, premúdrosť vnímajme
    Táto výzva kňaza alebo diakona v minulosti upozornila vrátnikov pri dverách chrámu, aby dávali pozor, aby cez ne neprešiel nikto, kto by mohol narušiť posvätnosť liturgických obradov, ktoré sa odohrávali v chráme. Mikuláš Kabasilas vysvetľuje toto zvolanie ako výzvu pre veriacich, aby otvorili dvere do svojich sŕdc. Iní vysvetľujú, že táto výzva hovorí, aby sme strážili dvere svojich sŕdc, kde má vstúpiť Kráľ slávy, Ježiš Kristus, a aby do našich sŕdc nevkĺzol nepriateľ lásky.  Kňaz (resp. diakon) sa obracia k veriacim, aby strážili nielen dvere sŕdc, ale aj dvere úst a uší, ktoré sa majú otvoriť k počúvaniu najvyšších tajomstiev viery vo vyznaní viery.

    Vyznanie viery
    Ide o dôležitú časť bohoslužby. Vyznanie viery nie je len činnosť rozumu, ale hlavne prejav sily viery a Ducha.  Svätý Augustín hovorí o dôležitosti vyznávania viery každý deň: „Vpíšte si ho do svojich sŕdc a vyslovujte ho každý deň. Skôr než sa uložíte na lôžko, skôr než niečo chcete začať, vyzbrojte sa vaším symbolom. Kedykoľvek vás bude chcieť nepriateľ diabol prenasledovať, nech kresťan vie, že sa má brániť Symbolom viery a krížom.“  

    Eucharistický dialóg (začiatok anafory)
    Po skončení vyznania viery, kňaz (resp. diakon) spieva: „Stojme a dôstojne a v bázni vnímajme, aby sme v pokoji prinášali sväté vďakyvzdávanie.“ Týmito slovami sa začína eucharistický dialóg a zároveň sa začína takzvaná anafora.  Anafora je názov pre eucharistickú modlitbu, ktorej podstatou je vďakyvzdanie nášmu Bohu za Jeho stvoriteľskú a spasiteľnú činnosť, za Jeho prozreteľnosť, sprítomnenie ustanovenia Eucharistie slovami ustanovenia, epikléza, spomienka na živých ako aj na mŕtvych a obetovanie svätej liturgie za nás. 
    Samotná výzva („Stojme a dôstojne...) nabáda veriacich, aby predstúpili pred Boha ako sa patrí, s chvením, so strachom a zároveň s mužnou smelosťou ducha, oslavujúceho Boha so znovu získanou harmóniou pokoja v srdci, lebo bez pokoja nie je možné sa povzniesť k Bohu. A ako odpoveď na túto výzvu celý chrám prináša „obetu chvály“: „Milosť pokoja, žertvu chvály.“  Tieto slová objasňujú, z čoho má pozostávať naše vďakyvzdávanie, a to z darov spoločenstva, vzájomnej lásky a z obety chvály, prinášanej na Božiu slávu.
    Ďalej kňaz zvolá: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými.“ Tieto slová sa zhodujú so slovami apoštola Pavla, ktorými v rôznych obmenách začína a končí svoje apoštolské listy (porov. Rim 1, 7; 1 Kor 1, 3; 2 Kor 13, 13). „Dar Božej milosti a lásky i duchovná jednota sú v spojení s Eucharistiou najväčšie dary Najsvätejšej Trojice, ktoré môžeme obsiahnuť pri svätej liturgii.“  
    Kňaz, aby pripomenul Spasiteľa, pozdvihuje oči k nebu a zvoláva: „Hore srdcia.“ A každý, kto je v chráme, by sa mal zamýšľať nad tým, čo sa má stať, že v tomto okamihu Boží Baránok ide, aby sa dal za každého zabiť, že božská krv samého Pána sa vlieva do kalicha na očistenie veriacich, a že sa všetky nebeské sily spojili s kňazom a modlia sa za neho. Ľud obracia svoje srdcia od zeme k nebu, od tmy ku svetlu a zvoláva: „Máme ich u Pána.“     

    Modlitba vďaky
    Kňaz opäť oslovuje veriacich zvolaním: „Vzdávajme vďaky Pánovi.“ Je to skrátené vďakyvzdávanie, ktoré vykonal Ježiš Kristus pri Poslednej večeri. Ľud slovami: „Je dôstojne s správne...“ potvrdzuje, že je to naozaj tak, aby vzdával vďaky Bohu za každé Božie dobrodenie.  Modlitba vďaky je výzvou k radostnej službe Bohu počas nášho života tu na zemi. Kňaz sa počas spevu ľudu modlí modlitbu vďakyvzdávania, v ktorej sú tri základné motívy a to oslava Božej vznešenosti a všemohúcnosti, poďakovanie za dielo stvorenia sveta a poďakovanie za vykúpenie ľudského pokolenia.  Modlí sa:
    „Naozaj je dôstojne a správne ospevovať ťa a zvelebovať, chváliť ťa a vzdávať ti vďaky i klaňať sa ti na každom mieste tvojho panovania, lebo tu si Boh nevýslovný, večný si a nemeniteľný, ty i tvoj jednorodený Syn i Duch tvoj Svätý. Ty si nás z nebytia priviedol k bytiu a tých, čo padli, znova si pozdvihol a neprestajne si konal všetko, aby si nás voviedol do neba a daroval nám svoje budúce kráľovstvo. Za toto všetko vzdávame vďaky tebe i tvojmu jednorodenému Synovi i Svätému Duchu, za všetky dobrodenia, ktoré sa nám dostali, známe i neznáme, zjavné i skryté. Velebíme ťa aj za túto službu, ktorú si sa rozhodol prijať z našich rúk, hoci ťa obklopujú tisíce archanjelov a desaťtisíce anjelov, šestorokrídli, mnohookí a na perutiach sa vznášajúci cherubíni a serafíni.“  
    Táto modlitba má nesmierne veľkú hĺbku a je potvrdením toho, že Boh si naozaj zasluhuje najväčšiu chválu a vďaku, akú Mu len dokážeme dať, lebo On vykonal v živote každého jedného z nás to, čo nikto iný. On nás priviedol z nebytia k bytiu cez svoje sebadarovanie, a aj keď znova a znova padáme do svojich hriechov, pozdvihuje nás a neprestajne robí všetko preto, aby vovádzal všetkých kresťanov do neba a daroval nám svoje budúce kráľovstvo. Boh nepotrebuje našu liturgiu. On má okolo seba tisíce archanjelov a desaťtisíce anjelov, vznášajúcich sa cherubínov a serafínov, ktorí Ho neprestajne oslavujú, zvelebujú, klaňajú sa Mu. Ale Boh prijíma aj túto našu službu takú, aká je.
   
    Anjelská pieseň       
    Anjelská pieseň „Svätý, svätý, svätý....“ sa nazýva aj piesňou Božieho víťazstva. Už prorok Izaiáš počul vo svojich videniach túto pieseň, ktorú spievali serafíni svojmu Pánovi sediacemu na tróne (porov. Iz 6, 2-3). Teraz sa k serafínom pridávajú všetci veriaci, pozdvihujú svoju myseľ k neviditeľným nebesiam a to ich núti spolu s anjelskými zbormi opakovať: „Svätý, svätý, svätý, Pán zástupov.“ A pretože v tomto okamihu celý chrám očakáva zostúpenie samého Boha, ktorý prichádza, aby priniesol seba ako obeť za všetkých, pripája sa k tejto anjelskej piesni pieseň Židov, ktorou vítali Ježiša pri vstupe do Jeruzalema a kládli Mu ratolesti na cestu: „Hosana na výsostiach. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Hosana na výsostiach“ (porov. Mt 21, 9). 

    Slová ustanovenia
    Slová ustanovenia Eucharistie sú pokračovaním ďakovnej modlitby. V prvej časti tejto modlitby, kňaz recituje poďakovanie za vykúpenie. Má oslavno-ďakovný charakter. Opisuje sa v nej všetko, čo pre nás Ježiš Kristus vykonal. Druhá časť pozostáva zo sprítomnenia ustanovenia Eucharistie pri Poslednej večeri. 
    „V tú noc, keď bol vydaný, ba keď sám seba vydal za život sveta, vzal chlieb do svojich rúk, vzdával vďaky, požehnal, posvätil, lámal ho a dával svojim svätým učeníkom a apoštolom hovoriac: Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás láme na odpustenie hriechov. Podobne po večeri aj čašu hovoriac: Pite z nej všetci, toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za vás i za mnohých na odpustenie hriechov.“ 
    Slová premenenia, aj samotná modlitba, vracajú našu myseľ do obdobia, kedy Ježiš Kristus – „Spasiteľ sveta ustanovil Eucharistiu ako veľké a vznešené tajomstvo svojej nekonečnej Lásky, jednoty a zmierenia Boha s človekom a človeka s Bohom.“
    Kňaz, ktorý slávi liturgiu, koná eucharistickú obetu v Kristovej osobe (in persona Christi). To znamená viac ako v mene alebo v zastúpení Krista. Ide o osobnú, sviatostnú identifikáciu s najvyšším a večným Kňazom, ktorý je pôvodcom a podstatným subjektom tejto jeho vlastnej obety, v ktorej ho v skutočnosti nikto nemôže nahradiť. 
    Táto chvíľa je časom prinášania obety, ale i chvíľou, kedy sa každému pripomína povinnosť obetovať sa Stvoriteľovi, dať sa pod Jeho vládu.

    Anamnéza
    V modlitbe anamnézy (z gréckeho slova „anamnésis“, čo znamená sprítomnenie) kňaz pripomína odkaz Ježiša Krista, aby sa na jeho pamiatku prinášala eucharistická obeta. Anamnéza pochádza z apoštolských čias. Je doplnením, rozvinutím a pokračovaním eucharistickej modlitby premenenia.  „Pripomínajúc si toto spasiteľné prikázanie a všetko, čo sa pre nás stalo: kríž, hrob, vzkriesenie na tretí deň, vystúpenie na nebesia, zasadnutie po pravici a druhý a slávny príchod.“ 
Eucharistia nie je spomienkou, ale je sprítomnením tej istej obety, ktorú krvavým spôsobom raz a navždy priniesol za nás všetkých Ježiš Kristus – náš Spasiteľ.


Epikléza
Názov epikléza pochádza z gréckeho slova „epiklesis“, čo znamená privolávanie, vzývanie a vo všeobecnosti znamená vzývanie Svätého Ducha na predložené eucharistické dary chlieb a víno. Epikléza je pokračovaním Kristových slov ustanovenia Eucharistie a anamnézy.  Kňaz sa modlí:
„Prinášame ti túto duchovnú a nekrvavú službu, vzývame, prosíme a úpenlivo ťa žiadame: Zošli svojho Svätého Ducha na nás i na tieto predložené dary.“ „A učiň tento chlieb drahocenným telom tvojho Krista.“ „A čo je v tejto čaši, drahocennou krvou tvojho Krista.“ „Premeň ich Duchom tvojím Svätým.“ „Nech sú prijímajúcim na občerstvenie duše, na odpustenie hriechov, na spoločenstvo v tvojom Svätom Duchu, na posilnenie dôvery v teba, nie na súd alebo odsúdenie. 
Sv. Ján Zlatoústy hovorí:
    „To, že sa predložené dary stávajú Kristovým telom a jeho krvou, nespôsobuje človek, ale sám Kristus, ktorý bol za nás ukrižovaný. Kňaz, ktorý ho predstavuje, vyslovuje tieto slová, ale ich účinnosť a milosť sú od Boha. Hovorí: Toto je moje telo. Toto slovo premieňa obetné dary“ (Citované podľa KKC 1375).
Je dôležité si uvedomiť, že na oltári nie je obraz, nie je tam podoba, je tam samotné Telo a Krv Pána, to isté Telo, ktoré trpelo na zemi, trpelo urážky, bolo popľuté, ukrižované, pochované, vstalo z mŕtvych, vstúpilo spolu s Pánom na nebesia a sedí po pravici Otca. Podobu chleba si ponecháva len preto, aby mohlo byť pokrmom pre človeka, ako sám Pán povedal: „Ja som chlieb...“ (Jn 6, 48).

Eucharistické spomínania
Eucharistické spomínania tvoria príhovory, orodovania a spomínania na svätých, zomrelých a živých. Tieto spomínania sa organicky spájajú s modlitbami anamnézy a epikézy a sú prirodzeným rozšírením eucharistickej modlitby. Cirkev v liturgii pripisuje význam všetkému, čo sa deje v živote človeka. Všetko zo života človeka nie je pre ňu nepodstatné, bezvýznamné. Cirkev akoby v týchto príhovoroch obsiahla potreby všetkých zomrelých aj všetkých živých.
Kňaz spomína pred tvárou Boha, a zahŕňa do svojej spomienky, celú Cirkev, oslávenú i putujúcu. Začína Presvätou Bohorodičkou, ktorú celý chrám velebí oslavnou piesňou „Dôstojne je velebiť teba, Bohorodička...“ ako orodovnicu za celý ľudský rod, ako jedinú, ktorá sa pre svoju veľkú pokoru stala hodnou nosiť v sebe Boha a aby každý v tomto okamihu pocítil, že najväčšou čnosťou je pokora a v srdci pokorného sa vteľuje Boh.
Po Bohorodičke sú spomínaní proroci, apoštoli a všetci svätí, potom zomrelí a živí. 

Zakončenie anafory
Anafora sa zakončuje záverečnou doxológiou. Doxológiou sa nazývajú ustálené slová v liturgii, ukončené oslavou Najsvätejšej Trojice. Sú vlastne chválou a oslavou nášho Boha. V tejto doxológii sa nesie prosba k Bohu, aby veriaci v chráme jednomyseľne, spoločne, jednými ústami a jedným srdcom oslavovali nášho nebeského Otca. Táto modlitba vyjadruje základný princíp a to prosbu o jednotu Cirkvi. Ľud odpovedá najstarobylejším slovom v kresťanskej bohoslužbe a to slovom „Amen.“  Slovo Amen je hebrejského pôvodu a znamená „tak je,“ „nech sa stane.“ Ukončuje modlitby a potvrdzuje ich obsah. 
K záverečnej doxológii je ešte pripojené udelenie Božieho požehnania, Božej milosti skrze kňaza všetkým veriacim: „Milosť veľkého Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista nech je s vami všetkými.“

Príprava k svätému prijímaniu  
Aby veriaci kresťan mohol pristúpiť k svätému prijímaniu duchovne pripravený, je potrebné, aby si uvedomil svätosť a vznešenosť Eucharistie. Tiež potrebuje spoznať svoju vlastnú nedôstojnosť a aby si uvedomil, že má ďakovať Bohu za dar spásy. Bohoslužobné texty modlitieb pred svätým prijímaním nás majú priviesť k hlbšiemu pochopeniu obsahu a zmyslu Eucharistie. Patria tu tieto modlitby: prosebná ekténia s modlitbou, modlitba Otče náš, modlitba na sklonenie hláv a modlitba „Pane Ježišu Kriste, Bože náš, zhliadni ...“
Prosebná ekténia
Cieľom tejto prosebnej ekténie a jej modlitby je pripraviť veriacich na prijatie Tela a Krvi Ježiša Krista. Obsahuje prosby za tých, ktorí budú požívať sväté Dary, aby im Boh zoslal milosť a dary Svätého Ducha. Kňaz v tichej modlitbe, ktorú sa modlí po štvrtej prosbe ekténie hovorí:
„Milujúci Pane, zverujeme ti celý svoj život i svoju nádej a vzývame, prosíme a úpenlivo ťa žiadame: Urob nás hodnými prijať tvoje nebeské a vznešené tajomstvá tohto svätého duchovného stola s čistým svedomím, na odpustenie hriechov, na oslobodenie z pokleskov, na spoločenstvo vo Svätom Duchu, na získanie dedičstva v nebeskom kráľovstve a na posilnenie dôvery v teba, nie na súd alebo odsúdenie.“  Predkladá Bohu, aby z ľudskej duše odstránil všetko, čo by bolo prekážkou na blahodárne pôsobenie Eucharistického Krista v životoch prijímajúcich. 

Modlitba Otče náš
Kňaz, po skončení prosebnej ekténie hlása: „A dovoľ nám, Vládca, s dôverou a bez strachu z odsúdenia vzývať teba, nebeského Boha Otca a povedať.“ A v tejto chvíli všetci veriaci, nie ako otroci plní strachu, ale ako deti, dovedení modlitbami liturgie a postupným priebehom jej svätých obradov, do nebesky roznieteného stavu duše, môže priamo hovoriť človek s Bohom ako s najnežnejším Otcom cez modlitbu „Otče náš.“
Tertulián hovorí o modlitbe Otče náš, že je skráteným evanjeliom a dodáva: „O koľko je kratšia slovami, o toľko je bohatšia myšlienkami.“
Scott Hahn (protestantský pastor, ktorý v roku 1986 prijal katolícku vieru) sa vyjadril, že liturgia je dokonalým naplnením modlitby, ktorú nás sám Ježiš Kristus naučil, slovo za slovom. Tým, že sme sa zúčastnili na svätej liturgii, sme oslavovali Boha. Keď sme zjednotili svoju obetu s Ježišovou obetou, boli sme svedkami, ako sa naplnila Božia vôľa „ako v nebi, tak i na zemi.“ A teraz máme pred sebou Ježiša Krista v Eucharistii, ktorý je náš „každodenný chlieb.“ On je ten, ktorý nám „odpustí naše viny“, pretože sväté prijímanie zmýva všetky naše ľahké hriechy. Boh nám odpúšťa naše hriechy, je k nám milosrdný, preto aj my máme byť milosrdní a odpúšťať „svojim vinníkom.“  

Modlitba na sklonenie hláv 
Kňaz (resp. diakon) vyzve veriaci ľud: „Skloňte si hlavy pred Pánom“, to znamená, aby každý oddal Bohu všetky svoje myšlienky i skutky a aby prosili, aby tieto predložené dary boli k ich dobru a úžitku. Táto modlitba je smerovaná na Boha Otca, aby požehnal priblíženie sa veriaceho ľudu k Nemu. Cieľom modlitby je rozdelenie svätých Darov pre dobro ľudí, aby Boh dal každému to, čo potrebuje. Úklon hláv je prejavom pokory a oddanosti Bohu, ale tiež je aj prejavom vďačnosti za dar Eucharistie.

Modlitba pred lámaním chleba
Je už poslednou prípravnou modlitbou pred lámaním eucharistického chleba. Kňaz sa modlí týmito slovami:
„Pane Ježišu Kriste, Bože náš, zhliadni na nás zo svojho svätého príbytku, z prestola slávy tvojho kráľovstva. Príď a posväť nás. Ty tróniš na výsostiach s Otcom a tu s nami neviditeľne prebývaš. Ráč nám svojou štedrou rukou podať svoje prečisté telo a presvätú krv a skrze nás aj všetkým ľuďom.“ 
Slúžiaci kňaz sa v nej obracia s prosbou na Pána všetkých vekov, Ježiša Krista, aby od Neho dostal požehnanie na začatie eucharistickej večere. Prosí Ho, aby sám Pán prišiel a podal mu Eucharistiu a skrze neho aj všetkým, ktorí pristúpia k prijatiu Eucharistie. Príchodom Ježiša Krista je posvätenie každého človeka. On je tým, ktorý očisťuje duše od hriešnych návykov a svetských starostí. Iba tí, čo sú „svätí“ môžu prijať tieto Dary, ktoré nám sám Ježiš Kristus dáva.

Dvíhanie eucharistického chleba
Dvíhaním eucharistického chleba sa začína obrad svätého prijímania. Kňaz zoberie do rúk svätý chlieb, dvíha ho a hovorí: „Vnímajme! Sväté svätým!“ Toto pozdvíhanie má pripomenúť veriacim, že sa blíži moment svätého prijímania a vyvolať primerané pocity v ich dušiach. A tiež má za cieľ pripomenúť nevyhnutnosť duchovnej čistoty a svätosti, ktoré sú podmienkami účasti na tejto eucharistickej hostine. Zvolanie „Sväté svätým!“ je na jednej strane výzvou, aby si človek uvedomil a uznal svoju nehodnosť, a na strane druhej je výzvou k jednote s celou Cirkvou. Lebo sväté prijímanie je zjednotením veriacich s mystickým Telom Cirkvi. Svätými sa stávame v mene Ježiša Krista (porov. Flp 1, 1).

Lámanie eucharistického chleba
Lámanie chleba má svoj pôvod v Poslednej večeri. Ježiš Kristus lámal chlieb a dával každému zo svojich učeníkov, ktorí s ním boli pri tejto večeri (porov. Mt 26, 26). U Židov sa začínala každá večera, každé stolovanie lámaním chleba. Tento zvyk zachoval aj Ježiš Kristus pri Poslednej večeri, keď ako otec rodiny lámal chlieb a rozdeľoval ho medzi svojich učeníkov.  
V súčasnosti lámanie chleba koná kňaz, ako zástupca Boha na zemi. Pozorne a s bázňou láme svätý chlieb na štyri časti. Pritom sa modlí: „Láme a rozdeľuje sa Baránok Boží, láme sa a nedelí, ustavične sa požíva, ale nikdy ho neubúda a prijímajúcich posväcuje.“  Týmto lámaním sa neláme samotné Telo Krista, lebo na ňom nebola zlomená žiadna kosť (porov. Jn 19, 36). I v najmenšej čiastočke je prítomný celý Kristus, rovnako ako v každom úde tela človeka je prítomná tá istá duša, nerozdelená a celistvá. 
Časti Baránka kladie kňaz na diskos v tváre kríža. Časť s označením IC (Isus - Ježiš) potom vloží do čaše, časť s označením XC (Christos - Kristus) rozdelí pre kňazov a diakonov a časti s označením NI a KA (nika - víťaz) sú pre prijímajúci ľud. 

Zmiešavanie
Po rozdelení Baránka na štyri časti, časť s označením IC vkladá kňaz do čaše a pritom vyslovuje slová: „Plnosť Svätého Ducha.“ Vtedy nastáva spojenie Tela a Krvi Ježiša Krista. Niektorí teológovia tvrdia, že toto spojenie symbolizuje vzkriesenie Ježiša Krista, lebo v tomto momente sa spája Telo s dušou Kristovou. Súčasní teológovia sú toho názoru, že obrad spojenia Darov s vyslovením predpísaných slov poukazuje, že sväté Dary sú „plnosťou Svätého Ducha.“ To znamená, že tieto Dary zahŕňajú v sebe „plnosť Božej priazne, Božej milosti a plnosť darov Svätého Ducha. Slová «plnosť Svätého Ducha» teda poukazujú na milostiplné pôsobenie Svätého Ducha a dôsledky posvätených Darov v životoch veriacich, prijímajúcich Sväté Dary. Svätá Eucharistia sa tak stáva prameňom a studnicou Božej milosti pre veriacich.“   

Zeón (teplota) – užívanie teploty
Tento obrad užívania teploty je charakteristický iba pre byzantský obrad. Nasleduje hneď po vložení eucharistického chleba. Pozostáva z vlievania teplej vody do čaše po spojení svätých Darov. Kňaz pritom hovorí: „Nech je požehnaná horlivosť tvojich svätých, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“  Čo sa týka symboliky obradu teploty je viacej výkladov.
1. Teplota sa vlieva do čaše, aby naznačila životodarnú silu vody, ktorá vytiekla spolu s krvou z boku Spasiteľa, ktorá obmýva naše hriešne rany.   
2. Teplota sa vlieva do čaše, aby prijatím svätých Darov sme mali pocit, že prijímame naozaj živého Ježiša Krista.
3. Teplota, ktorá sa vlieva do čaše symbolizuje zoslanie Svätého Ducha na apoštolov. Samotné teplo je symbolom ohnivých jazykov, v podobe ktorých zostúpil Svätý Duch na apoštolov.
4. Teplota je tiež symbolom Cirkvi, ktorá prijíma Svätého Ducha skrze prijatie svätých Darov.
5. Teplota je symbol lásky a horúcej viery, s akou majú veriaci pristúpiť k prijímaniu.
Krv človeka nie je studená, ale horúca. Prijímame teda živého Ježiša Krista, ktorého Krv v Najsvätejšej Eucharistii nie je studená, ale teplá.
Na základe rozhodnutie miestnych biskupov sa však teplota v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku neužíva.

Modlitba „Verím, Pane, a vyznávam...“
Táto modlitba „Verím, Pane, a vyznávam...“ je kompozíciou viacerých modlitieb. Obsahuje veľmi hlboké myšlienky pred svätým prijímaním. Preto všetci, ktorí pristupujú k svätému prijímaniu, sa modlia túto modlitbu. Modlitba má hlboký zmysel. Veriaci vyznávajú svoju vieru v Ježiša Krista, ako Božieho Syna, ktorý sa sám človeku ponúka pod spôsobmi chleba a vína. Kresťan, uvedomujúc si svoju nehodnosť, prosí Boha, aby mu preukázal svoju veľkú lásku a sväté prijímanie nech je pre neho prostriedkom na odpustenie hriechov a tiež zárukou na večný život. Veriaci má túžiť, aby bol ozajstným účastníkom tajomnej večere. V modlitbe sa spomína čin Judáša apoštola, ktorý bozkom zradil Ježiša Krista a preto veriaci nechce mať nič spoločné s Judášom, pridáva modlitbu lotra, ktorý sa kajal (porov. Lk 23, 42). Na konci modlitby sa opäť zdôrazňuje nehodnosť prijímajúceho a znova prosí, aby mu Ježiš daroval svojím odpustením možnosť dôstojného prijatia svätých Darov. Takto pripravení pristupujú k svätému prijímaniu.

Sväté prijímanie
Obrad svätého prijímania je jedným z najvážnejších momentov celej liturgie. Vtedy sa naplno završuje a napĺňa samotná podstata tajomstva Eucharistie.  Sv. Ignác hovorí: „Pokrm, nad ktorým sa v modlitbe, obsahujúcej jeho slová, vzdávali vďaky a ktorým sa po premenení živí naša krv a naše telo, je telom a krvou vteleného Ježiša.“  Sv. Ambróz hovorí, že Cirkev je tá, ktorá má povzbudzovať svojich verných, aby tvárou v tvár tak veľkej milosti pristúpili k tejto sviatosti. To, čo máme jesť a čo piť, to predpovedal Svätý Duch skrze prorokov slovami: „Poďte a viďte, lebo sladký je Pán. Blažený muž, ktorý skladá v neho dôveru“ (Ž 33, 9). V tejto sviatosti je Kristus. Je to Jeho skutočné Telo. Nie je fyzickým pokrmom, ale pokrmom duchovným.  
    Ako prví prijímajú Telo a Krv Ježiša Krista slúžiaci kňazi a diakoni. Oni prijímajú zvlášť Telo a zvlášť Krv. Najprv si berú do dlane pravej ruky Kristovo Telo. Modlia sa modlitbu „Verím, Pane, a vyznávam ...“ Po tejto prípravnej modlitbe pristupujú slúžiaci k svätému prijímaniu. Prijímajú z dlane Telo Ježiša Krista a potom berú do rúk svätú čašu a prijímajú Krv Ježiša Krista. 
Potom kňaz rozdáva prijímanie veriacim, ktorí pristupujú s otvorenými ústami, a zo svätej lyžice prijímajú ohnivý uhlík svätého Tela a Krvi Pána, ktorý má v ňom spáliť všetky jeho hriechy a vyhnať tmu z jeho duše a premeniť ju na svetlo.  Sv. Ján Zlatoústy hovorí, že keď kňaz podáva veriacim Sväté Dary, vtedy každý človek si má uvedomiť, že nie kňaz, no sám Kristus podáva im svoju ruku.
Ježiš prichádza vo svätom prijímaní v plnej svojej sláve a ponúka sa celý. On chce, aby Ho každý z prijímajúcich v Eucharistii spoznával tak, ako Ho spoznal apoštol Tomáš po Jeho zmŕtvychvstaní, aby spolu s ním zvolali: „Pán môj a Boh môj“ (Jn 20, 28). Lebo Ježišove Telo je tým pravým pokrmom a Jeho Krv je pravým nápojom (porov. Jn 6, 55) a nikto nebude hladovať a nikto nebude žízniť, kto Ho s vierou prijíma do svojho života (porov. Jn 6, 35).
Po prijatí presvätých Darov, Tela a Krvi Pána, vtedy nastáva stretnutie prijímajúceho s Bohom a stavia sa tvárou tvár Jemu samotnému. Tento okamih je mimo času, ničím sa neodlišuje od samej večnosti, lebo v ňom prebýva ten, ktorý je počiatkom večnosti.  Veriaci si má plne uvedomiť, že prijal do seba samého Krista, že Kristus je v ňom, a že Kristus zostúpil svojím Telom do jeho lona ako do hrobu, aby prenikol do tajnej studnice srdca, a potom vstal z mŕtvych v jeho duchu, a uskutočnil tak v ňom samom i svoje pochovanie a svoje vzkriesenie.   

Obrady po svätom prijímaní
Modlitby po svätom prijímaní sa vzťahujú na sväté prijímanie. Patrí tu prenesenie svätých Darov z oltára na žertveník, ďakovné modlitby a tiež zavŕšenie celej svätej liturgie. Vzdávanie vďaky je prirodzenou ozvenou duše a spontánnym prejavom ľudského srdca za všetky prijaté dobrá od svojho Dobrodincu. Aj po svätom prijímaní, by mala byť naša duša povďačná Bohu za Jeho dobrodenia. Tomu nasvedčujú i všetky výzvy a chválospevy po svätom prijímaní, ktoré majú ďakovný charakter. Ďakuje sa v nich za prijatie Svätého Ducha. Ale tiež prosia Boha, aby pomohol veriacim zotrvávať vo svojej svätosti, v duchovnej čistote, v konaní skutkov pravdy, spravodlivosti a Božej svätosti, aby plody svätého prijímania mali trvalú hodnotu. Boha vždy máme oslavovať a velebiť vo svojom živote.  


Modlitba za ambónom
Ambón je vyvýšené miesto polkruhového tvaru a nachádza sa presne naproti kráľovským dverám na ikonostase. Je symbolom odvaleného kameňa na hrobe Ježiša Krista.  Je miestom odkiaľ sa ohlasuje evanjelium o vzkriesení. Modlitba, ktorú kňaz číta za ambónom (kňaz sa nachádza vtedy v lodi chrámu), je krátkym prehľadom toho, čo buď priamo alebo nepriamo odznelo na svätej liturgii. Celebrujúci kňaz ešte naposledy predkladá Bohu potreby veriacich. Predkladá ich s nádejou v Božie milosrdenstvo.


Prepustenie 
Prepustenie pozostáva z požehnania („Požehnanie Pánovo nech je na vás s jeho milosťou a láskou teraz i vždycky i na veky vekov.“ ), a potom ide samotné prepustenie. Text prepustenia sa mení v závislosti od liturgickej spomienky alebo dňa v  týždni. Spomína Bohorodičku, sv. Jána Zlatoústeho, svätých i meno svätého, ktorého je deň. Kňaz prosí, aby sa Kristus zmiloval nad všetkými svojimi veriacimi a spasil ich.
Nastáva koniec liturgických obradov a veriaci v „pokoji“ a „v mene Pánovom“ odchádzajú z chrámu, aby vydávali svedectvo o svojom kresťanskom povolaní, aby slúžili Bohu i svojim blížnym. 
 Liturgia – nebo na zemi

Liturgia je slávením veľkého tajomstva našej spásy, ktorá bola dokonaná v Pasche Ježiša Krista, v Jeho poslušnosti k nebeskému Otcovi a v slávnom zmŕtvychvstaní nášho Pána. Slávenie sa uskutočňuje skrze pôsobenie Svätého Ducha. 
Liturgia je univerzálny kult. Nie je len udalosťou spoločenstva, ktoré sa stretlo sláviť Eucharistiu na určitom mieste, t. j. v chráme. Ale je tiež kultom otvoreného neba, čiže je zjednotením neba a zeme na oslave Spasiteľa. Slávenie Eucharistie znamená vstúpiť do oslavy Boha, ktorá je obklopená nebom a zemou. 
V Svätý Otec Ján Pavol II. nazýva liturgiu „nebom na zemi“ a ďalej hovorí, že „liturgia, ktorú slávime na zemi, je tajomnou účasťou na nebeskej liturgii.“  Konštitúcia o posvätnej liturgii sa k tomu tiež vyjadruje:
„Účasťou na pozemskej liturgii vopred okusujeme tú, ktorá sa slávi v nebi vo svätom meste Jeruzaleme, ku ktorému sa ako pútnici uberáme, kde, sedí Kristus po pravici Božej ako služobník svätyne a pravého stánku; v nej s celým zástupom nebeského vojska spievame hymnu slávy Hospodinovi; uctievame si pamiatku svätých a úfame mať nejakú účasť na ich spoločenstve; a očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, kým sa nezjaví on, náš život, a vtedy sa zjavíme aj my s ním v sláve“ (SC 8).
Máme účasť na nebeskej liturgii, ktorá sa nám ponúka prostredníctvom pozemských znakov, ktoré nám Spasiteľ zanechal ako priestor svojej skutočnosti. Na liturgii sa pozemský čas vovádza do času Ježiša Krista a Jeho prítomnosti.
Keď Ježiš príde znova na konci sveta, nebude mať viac slávy, ako má teraz na oltároch našich chrámoch. Ježiš je tu prítomný v plnosti ako Kráľ, Sudca, Vojvodca, ako obetujúci Kňaz, ako Telo a Krv, keď kresťania slávia Eucharistiu. Boh prebýva uprostred nás, pretože liturgia je nebo na zemi.  „Liturgia je «činnosť» úplného Krista. Tí, čo ju teraz slávia povznesení ponad znaky, sú už v nebeskej liturgii“ (KKC 1136). „Na tejto nebeskej liturgii nám Duch Svätý a Cirkev dávajú účasť, keď vo sviatostiach slávime tajomstvo spásy“ (KKC 1139). Z toho vyplýva, že nebo nezažijeme až po smrti, ani keď pôjdeme na púť do Svätej zeme, ale ak sme zúčastnení na svätej liturgii, už vtedy sme určitým spôsobom v nebi. 
    Veriaci na slávení svätej liturgie

Nikto z nás kresťanov si sám dušu nespasí! Ježiš Kristus je ten, ktorý už spasil naše duše, a to svojou smrťou na kríži a svojím slávnym zmŕtvychvstaním. Každý kresťan má jednoducho iba prijať tento veľký dar spásy. Toto je to, čo jedine môžeme urobiť. Momentom tejto ponuky je práve liturgické slávenie Cirkvi. Kresťanský život ako aj samotné liturgické slávenie Cirkvi nie je vojnou alebo bojom o našu záchranu, ale je to slávenie už dosiahnutého víťazstva. Vojna, ako taká, je už dávno ukončená – vojna bola vyhratá na kríži. A to, čo mám urobiť ja, je vojsť do tohto tajomstva. Je to víťazstvo Ježiša Krista, ktoré nám daroval. Dostávame od Neho ovocie Jeho víťazstva, a to spásu. Spása je Božia prítomnosť v nás veriacich, čiže Svätého Ducha v nás. Dá sa zjednodušene povedať, že spása je život Ježiša Krista skrze Svätého Ducha v nás,  ktorý nás oživuje s Kristom (porov. Ef 2, 5).
Slovo „eucharistia“ je z gréckeho slova „eucharistein“ a znamená „vďakyvzdávanie“. Na prvom mieste, čo máme robiť na slávení liturgie, je vzdávať vďaky Kristovi za Jeho smrť na kríži, za našu spásu.  Liturgické texty nás vovádzajú do tejto atmosféry slávenia nášho Spasiteľa a práve na liturgii môžeme znovu prežívať toto víťazstvo. Lebo, ako hovorí konštitúcia o posvätnej liturgii, že v liturgii, a to hlavne v eucharistickej obete, sa „uskutočňuje dielo nášho vykúpenia“ (SC 2).
Liturgia je individuálnym vykúpením každého z nás. Mnohí boli kňazmi, ale smrť im zabránila ostať, ale Ježišovo kňazstvo zostáva naveky (porov. Hebr 7, 23-24). „Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral“ (Hebr 7, 25). Počas svätej liturgie sú k dispozícii všetky milosti, ktoré Ježiš Kristus vyslúžil a dáva ich veriacim. 
Správne slávenie Eucharistie dopomáha k rastu Cirkvi.  Okamih slávenia svätej liturgie umožňuje, aby sme sa oslavnou modlitbou dostali k Bohu čo najbližšie. „Veľkosť Boha totiž neumenšuje veľkosť človeka, práve naopak, správne pochopená veľkosť Boha dvíha človeka, ktorý sa modlí.“  Krst je uvedením každého kresťana do existenčného spojenia s Bohom. Teda kresťan je pozvaný, aby oslavoval Boha. Krstom máme účasť aj na Kristovom kňazstve. Pokrstený človek je pozvaný slúžiť svätú liturgiu spolu s kňazom, ale nie tým spôsobom, že bude odriekať modlitby spolu s kňazom, ale môže klásť na oltár, ako svoju obetu nebeskému Otcovi, spolu s obetou Pánovho tela, ktorú skrze kňaza uskutočňuje Kristus, svoje každodenné námahy, starosti, dobré skutky, modlitby, život v rodine.  Lebo aj oltár je súčasťou kresťanského života. A tu, na tomto mieste, sa môže uskutočniť moja obeta spolu s Kristovou.  Ako aj apoštol Pavol píše v liste Rimanom: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1). Druhý vatikánsky koncil nabáda aj veriacich, aby dávali svoje obety:
„Veď všetky ich skutky, modlitby a apoštolské podujatia, manželský a rodinný život, každodenná práca, duchovné i fyzické zotavenie, ak sa konajú podľa Ducha, ba aj životné ťažkosti, ak sa trpezlivo znášajú, stávajú sa duchovnými obetami, ľúbeznými Bohu v Ježišovi Kristovi (porov. 1 Pt 2, 5), s vrúcnou nábožnosťou prinášanými Bohu spolu s obetou Tela Pánovho pri slávení Eucharistie. A tak i laici tým, že si ako ctitelia Boha všade bezúhonne počínajú, zasväcujú mu sám svet“ (LG 34).
Aj konštitúcia Sacrosanctum Concillium povzbudzuje Cirkev, aby učila veriacich kresťanov „prinášať nepoškvrnenú Obetu nielen rukami kňaza, ale spolu s ním, a tak obetovať seba samých“ (SC 48).
Tí čo prijali krst, ktorí sa narodili z Ducha a vody, sú prijatí do veľkého spoločenstva Božieho ľudu (porov. LG 9). Pre každého kresťana, ktorý sa zúčastňuje na liturgickom slávení, je potrebné pochopenie spoločenstva, ktoré je v chráme prítomné. Lebo veľkou prekážkou rastu Cirkvi môže byť práve prítomnosť veriacich, ktorí prišli do chrámu ako individualisti, aby sa sami porozprávali s Ježišom Kristom a ostatní mu skôr prekážajú. Takýto postoj veriaceho sťažuje prežitie prítomnosti Ježiša Krista, lebo On prichádza medzi zhromaždený Boží ľud vytvárajúci spoločenstvo. Každý by si mal uvedomiť, že všetci tvoria jeden Boží ľud, aby mohol prísť Ježiš medzi tých, ktorý Ho oslavujú. „Liturgické úkony nie sú súkromnou činnosťou, lež slávnosťami Cirkvi, ktorá je sviatosťou jednoty“ (SC 26). Spoločenstvo pri slávení Eucharistie je veľmi dôležité asi tak, ako sú dôležité chlieb a víno. 
Modlitba veriaceho v chráme má byť, podľa Jána Zlatoústeho, predovšetkým s bázňou, chvením a s povznesenou dušou na nebesia. Dôvodom je Boží Baránok, ktorý spočíva na oltári. Kňaz s pozdvihnutými rukami vzýva Svätého Ducha, aby prišiel a dotkol sa obety a Ten rozdáva zo svojich milostí. 
Aby veriaci mohol počúvať Boha, ktorý sa mu prihovára, a ktorý sa mu ponúka na svätej liturgii, je potrebné sústredenie. Tak sa modlitba stáva spolupôsobením s Bohom.  Lebo ak dávame dobrý pozor pri jednotlivých modlitbách Eucharistie, môžeme vidieť, že Eucharistia je aktívnou výmenou medzi nami a Bohom. A práve toto vzájomné dávanie a prijímanie charakterizuje celé slávenie Eucharistie. Ak neprijímame Dary, ktoré dostávame v Eucharistii, a ak sa sami nedávame ako odpoveď, môže nám unikať pravá podstata Eucharistie.  
Aj keď máme isté víťazstvo v Ježišovi Kristovi, ale boj zostáva. Diabol pozná aká je moc milosti, a preto na nás bude útočiť, a to hlavne počas svätej liturgie a najmä ak máme v úmysle prijať Krista v Eucharistii.  Často sa stáva, že počas slávenia prichádza diabol, ktorý sužuje veriaceho pokušeniami proti viere a Sviatosti. V takejto chvíli je potrebné nepúšťať sa do škriepok so svojimi myšlienkami a nepokúšať sa odpovedať na pochybnosti, ktoré vtláča diabol. Máme veriť Slovu, ktoré nám Ježiš Kristus zanechal. Lebo my nie sme schopní dokonale pochopiť Božie tajomstvá. Od každého veriaceho sa vyžaduje podrobiť sa Bohu a svoj rozum podriadiť viere, a potom Boh dá toľko svetla poznania, koľko bude osožné a potrebné.
Keď sme na svätej liturgii, prijímame plnosť milosti. Žiadna nebeská, ani pozemská moc nám nedáva viac ako liturgia. Na nej môžeme zažiť, ako do nás vstupuje sám Boh. Dáva nám svoj život a tento Boží život je darom pre nás. Máme ho prijímať správne a s veľkou vďakou.