p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Bratia a sestry, viete, že až osemdesiat percent všetkých informácií získavame prostredníctvom zraku? Zvyšných dvadsať percent pripadá na sluch, chuť, hmat, čuch. Neviem si predstaviť, že by som bol ochudobnený o tých osemdesiat percent informácií. Nikdy nevidieť tvár druhého človeka – otca, matky. Nikdy nevidieť svoju vlastnú tvár. Nikdy nevidieť prírodu... Byť stále v tme. A to je údelom muža z dnešného evanjelia. Byť slepým v Ježišovej dobe znamenalo postihnutie za hriechy. Farizeji to komentovali takto: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A nielen farizeji, aj učeníci nahlas vyslovia otázku: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia - že sa narodil slepý? V očiach zdravých ľudí, bola existencia tohto slepca úplne nezmyselná. Celej spoločnosti bol len na príťaž. Ježiš však mení tento pohľad keď hovorí: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky“. Kristus týmito slovami prehlásil, že i tento postihnutý človek, je tu kvôli ni

Bratia a sestry, to čo sa stalo pri Jákubovej studni je niečo nezvyčajné. Pán Ježiš sa prihovára k žene, ktorá minimálne jednu časť svojho života nezvládla. Mala päť mužov a teraz žije s nejakým ďalším. Dnešnými slovami by sme to povedali, že 5 krát sa rozviedla. Spolužitie v manželstve bolo slabou stránkou tejto ženy. Keďže to bola verejná vec, utŕžila mnoho posmechu, pohŕdania od svojich najbližších, ale i od širokého okolia. Je zaujímavé, že Ježiš napriek tomu, že vedel s kým sa rozpráva, že je to žena, ktorá jednu časť svojho života nezvládala, taká žena upútala Ježišovu pozornosť natoľko, že bol ochotný porušiť náboženské a spoločenské pravidlá. Žena, ktorá to v živote zbabrala má pre Neho veľký význam a má o ňu záujem. Žena pochopí, s kým sa rozpráva až vtedy, keď odhalí jej hriech. Na rozdiel od obyvateľov mesta to však nerobí s cieľom ponížiť onú ženu, ale s cieľom ponúknuť jej odpustenie a nový začiatok. Novú šancu na posvätený život napriek tomu, že mnohokrát zlyhala.

Drahí bratia a sestry, viem, že sa v dnešnej dobe snažíme vytvoriť čo najpríjemnejšie prostredie pre chorých ľudí, ale nikdy nebudeme môcť povedať, že miesto, kde je veľa utrpenia a smútku, je príjemné, alebo krásne. Je vždy ťažké vidieť veľa ľudského utrpenia. Aj pri jazere Betsata to bolo také. Miesto plné chorých ľudí so všetkými možnými chorobami, ktorí čakali na Boží zázrak, ktorý vôbec nebol bližšie popísaný. Išlo o  občasné zvírenie vody, ktoré spôsobovalo, že došlo k uzdraveniu toho človeka, ktorý do vody vstúpil ako prvý. Kedy sa však voda zvíri, kedy nastane ten moment zázraku, to nikto vopred nevedel. Kedy ten anjel Pánov zostupoval? Pravdepodobne to bola veľmi zriedkavá udalosť. Jazero pri ovčej bráne bolo miestom s množstvom chorých ľudí, a Ján opisuje, že medzi tými mnohými našiel Ježiš človeka, ktorý bol chorý veľmi dlho. Pýtam sa, prečo si všimol toho jedného? Tých chorých tam bolo veľa. Prečo akurát toho muža? Odpoveď je asi v tom, že na ňom bolo vidieť, že je c

Bratia a sestry, každý človek sa skôr, či neskôr dopracuje k nepríjemnej, avšak dôležitej otázke : Čo bude po smrti? Kam pôjdem? Čo so mnou bude? Sú ľudia, ktorí sa touto otázkou zaoberajú takpovediac celý svoj život. Prijímajú pravdu o dvoch konečných možnostiach, kde sa dá tráviť večnosť a počas života sa zariaďujú tak, aby svoju večnosť mohli stráviť v nebi. Iní sa snažia túto otázku iba rýchlo odbiť. Na tomto svete je im dobre. Sú zabezpečení, môžu si toho veľa dovoliť… Prečo sa teda trápiť tým, čo bude potom? Každopádne, takéto nazeranie na život je veľmi krátkozraké. To, že ja teraz nemám chuť zaoberať sa večnosťou, ako ju strávim a miestom, kde ju strávim – nič nemení na fakte, že raz pred ňou budem stáť a nijako sa tomu nevyhnem. Pre mňa osobne a pre nás všetkých je Veľká noc a veľkonočné obdobie radosťou z toho, že svoju budúcnosť máme vyriešenú. Vyriešil ju za nás Kristus sám. On nám ponúka svoju blízkosť na veky. Všetko pripravil. Treba sa toho len chopiť. Preto s

Drahí bratia a sestry! „Ak neuvidím… neuverím.“ Tieto slová svätého apoštola Tomáša sa stali priam heslom dnešného mladého človeka. Tomášove slová prezrádzajú hlbokú krízu viery, krízu, akú dnes prežívajú mnohí – nielen mladí ľudia. Akú krízu prežíval sv. Tomáš?  Nebola to kríza viery v Boha, ale kríza viery v Ježišovo poslanie. Tomáš je ochotný veriť, až keď uvidí živého Krista. Tomášovu krízu viery nevyriešili oči, ruky a prsty, ale stretnutie so živým Kristom. „Mám tri deti – píše mladá matka – dvoch chlapcov vo veku 16 a 13 rokov a 11-ročnú dcérku. V nedeľu, keď prichádza hodina kedy máme ísť na svätú omšu, sa začínajú problémy, zvlášť s chlapcami, ale i dcérka neodchádza bez reptania. S manželom pravidelne chodíme do kostola, a tak deťom nechýba príklad. Ja som vždy rada chodila na všetky pobožnosti, hoci som sirotou už od deviatich rokov  a prakticky som mala v rozhodovaní plnú slobodu. Čím teda vysvetliť vzburu mojich detí? Môj starší syn mi dokonca hovorí, že Boha niet