p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

„Pane, nemám nikoho“ – táto veta je bolestivým konštatovaním nielen v biblickom príbehu.   Aj my ju počúvame, od tých, ktorí sa cítia bezradní, chorí, osamelí, nepovšimnutí. Dozvedáme sa o človeku, ktorý je chorý 38 rokov. To je dosť. Akože? Počas tridsiatich ôsmich rokov nenašiel pri sebe nikoho, kto by mu podal ruku a vytiahol ho zo dna trápenia? Je možné, že sa na začiatku búril, bojoval, zúril. Vzdal sa. Rezignoval. Pomaly a potichu. Na čo má človek v takej situácii ešte čakať? Z jeho situácie neexistuje východisko. Vo vyjadrení: „Pane, nemám nikoho“, sa ukrýva omnoho väčšia núdza ako bremeno choroby. Stojí za ním osamelosť, ktorú choroba prináša. Nemá človeka –žiadnych priateľov, rodinu, kolegov. Nikoho, kto by sa o neho zaujímal. Ako keby tu ani nebol. To je núdza, ktorá sa opakuje, odohráva dodnes. Kto z nás nepocítil potrebu druhého človeka hoci len s malou službou, so slovom útechy, súcitu, rady... Kto z nás sa nepresvedčil, akým cenným darom sa môže stať človek

Arcibiskup z Buoneos Aires, kardinál Jorge Mario Bergoglio, dnes pápež František, sa vo svojich zamysleniach často vracal k téme „byť blízko vzdialeným". „Áno blízkosti", „nie pokryteckému klerikalizmu" a „duchovnej svetskosti" povedal v kázni počas záverečnej omše Pastoračného stretnutia mestského regiónu Buenos Aires 2012, ktoré sa konalo minulý rok 2.septembra v hlavnom meste Argentíny. Ježiš, ktorý lieči Jairovu dcéru, slepého z Jericha, desať malomocných. To sú niektoré epizódy z evanjelia, na ktoré upozornil kardinál Bergoglio, v ktorých Ježiš ukázal ako byť blízko ľuďom. Náš Boh je Boh blízky, „Boh stretnutia", ktorý už začal putovať so svojim ľudom, a ktorý sa nakoniec aj stal jedným zo svojich ľudí v Ježišovi Kristovi. Ježiš, pripomína kardinál, neobracal ľudí na vieru, ale ich sprevádzal a z tohto jeho postoja pramenili konverzie. S blízkosťou „vytváral túto kultúru stretnutia, ktorá z nás robí bratov a sestry, ktorá nás robí synm

Farská kronika jedného zo španielskych kostolov opisuje okrem iného nasledujúcu udalosť. Dušpastier, ktorý v tamojšom kostole spovedal, bol prísnym askétom. Vyžadoval veľmi veľa nielen od seba, ale aj od svojich penitentov. Stalo sa mu, že prichádzal k nemu istý nepolepšiteľný hriešnik, ktorý sa stále dopúšťal tých istých hriechov. Prísny spovedník ho napomenul počas niekoľkých spovedí a povedal mu otvorene: Ak sa nepolepšíš a prídeš ešte raz s tými istými hriechmi, nedostaneš rozhrešenie. Keď tento biedny hriešnik prišiel znovu s tými istými hriechmi, spovedník bol neústupný. Tak, ako je to opísané v Kronike, mal sa vtedy stať nasledujúci zázrak. Na stene kostola, naproti spovednici tohto prísneho spovedníka bol zavesený veľký drevený kríž a na ňom visiaci Kristus. V okamihu, keď tento skrúšený hriešnik prosil spovedníka o rozhrešenie, ale srdce kňaza bolo neoblomné a tvrdé. Pán Ježiš odtrhlo svoju ruku z kríža a udelil tomuto hriešnikov odpustenie. Prísneh