p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Jeden mladý muž, ktorý musel narukovať počas 2. svetovej vojny, bol poslaný na východný – ruský front. Po bitke pri Stalingrade prišlo rodine úradné oznámenie, že ich syn padol v boji. Zármutok rodiny bol o to bolestnejší, že oni nechceli mať s vojnou nič spoločné. K vojne mali odpor. Avšak pár týždňov po skončení vojny sa k nim dostala iná písomná správa: „Som živý!“ a po istom čase prišiel list o niečo obšírnejší, ktorý túto neuveriteľnú novinu potvrdil. Do zoznamu padlých v boji bol zapísaný omylom. V skutočnosti bol vzatý do sovietskeho zajatia. Netrvalo dlho a zo zajatia bol prepustený a konečne sa mohol stretnúť so svojou rodinou. Milí bratia a sestry, podobne ako rodina tohto vojaka si aj ženy z dnešného evanjelia mysleli, že Ježiš je mŕtvy. Boli svedkom toho, že prehral svoj boj a pri kráčaní k hrobu mysleli iba na jedno: „kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu“. Až po príchode k hrobu vidia, že kameň je odvalený, a dozvedajú sa najúžasnejšiu správu,

Pred niekoľkými rokmi sa u nás objavila anketa: „Prečo verím, pochybujem, odchádzam?“. Odpovede boli rôzne. Tu je niekoľko z nich: „Verím preto, že musím veriť. Totiž vôbec si neviem predstaviť život bez viery v Stvoriteľa sveta“... „Verím, lebo prijatie viery vyplýva zo samého úsudku. Neviem si predstaviť, ako možno správne myslieť a neveriť“... „Verím, lebo k viere ma priviedol a privádza samotný život. Keď mám vieru, prežívam veľkú udalosť a hrám veľkú stávku o večný život“... Jedna z odpovedí bola mimoriadne úprimná a hlboká: „neviem, prečo verím, ale toľko viem, že keby som prestal veriť, nemohol by som jestvovať“... Bohužiaľ, okrem týchto úprimných odpovedí nechýbali aj iné: „neverím, lebo nechápem“.. „lebo sa potkýnam o ťažkosti“... „lebo Boha som nikdy nevidel“... lebo Boh nevypočul moje modlitby… Ľudia sa niekedy chcú Boha dotknúť, skúmať a zmerať Ho a keď nepasuje do ich vlastnej „filozofie života“, popierajú Jeho jestvovanie. Tak ťažko im je prijať a pochopiť, že

Christos Voskrese!  Milí bratia a sestry, keď sa rozprávam s ľuďmi, občas sa dostaneme aj k téme viery. Častou námietkou voči kresťanstvu ako-takému býva, že je to  až príliš krásne, aby to bola pravda. Mnoho ľudí má pocit, že zvesť o zmŕtvychvstaní nie je nič iné, ako útek pred realitou, alebo barlička na prekonávanie ťažkých  životných prekážok. Naša doba sa vyznačuje jednou zvláštnosťou. Keď má príbeh dobrý koniec, ľudia to vnímajú ako niečo nemožné a idealizované. Dokonca aj filmový kritici tvrdia, že happyend vo filme je znakom podradného umenia. Kvalitné filmy sa musia skončiť tragicky, alebo mať aspoň  otvorený záver, pretože životné príbehy sa málokedy končia šťastne... Z toho dôvodu je nám ľuďom bližší Veľký piatok. Zdá sa bližší nášmu životu, ktorý mnohokrát končí tragicky. Faktom je, že po hrôzach Veľkého piatku vzkriesenie pravdepodobne nikto nečakal. Vzkriesenie bolo pre učeníkov rovnako nepredstaviteľné ako je pre nás dnes, ale Ježiš ani nás neodsud

Milí bratia a sestry! Keď budeme počas týchto Veľkonočných sviatkov prichádzať do tohto chrámu a uvidíme prázdny hrob s “odvaleným kameňom”, mali by sme premýšľať nad „kameňmi“, ktoré  oddeľujú nás od Kristovho zmŕtvychvstania a robia náš život neznesiteľným a ťažkým. Ťažké kamene, ktoré mnohokrát ničia nielen nás samých ale zároveň ničia aj naše rodiny, spoločnosť a neobchádzajú ani našu Cirkev. Ako veriaci ľudia vnímame, že ozdravenie našich vzťahov spočíva predovšetkým v zmene myslenia nás samých. Kamene egoizmu, kamene stúpajúcej rozvodovosti, kamene  zvláštnej definície lásky a vzájomného spolužitia, kamene liberálnych zákonov, kamene nezodpovednosti a úpadku duchovných hodnôt privalili nás všetkých. Plač matiek nad konaním vlastných detí odhaľuje, v akej kríze sú naše rodiny i celá spoločnosť. Nedostatok času prameniaci z pracovnej vyťaženosti rodičov, ľahostajnosť či nezáujem o rast duchovného života - to všetko sú kamene, ktoré na nás tvrdo doliehajú… A práv