Jn, 20, 19-31

Pred niekoľkými rokmi sa u nás objavila anketa: „Prečo verím, pochybujem, odchádzam?“. Odpovede boli rôzne. Tu je niekoľko z nich: „Verím preto, že musím veriť. Totiž vôbec si neviem predstaviť život bez viery v Stvoriteľa sveta“... „Verím, lebo prijatie viery vyplýva zo samého úsudku. Neviem si predstaviť, ako možno správne myslieť a neveriť“... „Verím, lebo k viere ma priviedol a privádza samotný život. Keď mám vieru, prežívam veľkú udalosť a hrám veľkú stávku o večný život“... Jedna z odpovedí bola mimoriadne úprimná a hlboká: „neviem, prečo verím, ale toľko viem, že keby som prestal veriť, nemohol by som jestvovať“...

Bohužiaľ, okrem týchto úprimných odpovedí nechýbali aj iné: „neverím, lebo nechápem“.. „lebo sa potkýnam o ťažkosti“... „lebo Boha som nikdy nevidel“... lebo Boh nevypočul moje modlitby… Ľudia sa niekedy chcú Boha dotknúť, skúmať a zmerať Ho a keď nepasuje do ich vlastnej „filozofie života“, popierajú Jeho jestvovanie. Tak ťažko im je prijať a pochopiť, že Jeho jestvovanie je spojené s inou skutočnosťou, „ktorá nepozná hranice času ani priestoru“.

Súčasne tí istí ľudia, ktorí „neveria“, v pohode prijímajú mnoho vecí, ktoré ani nevidia a ani nechápu. Veria vždy, keď nasadajú do lietadla, že budú mať bezpečnú cestu... veria vždy, keď hádžu list do schránky, že bude doručený adresátovi... veria, že ich pole prinesie úrodu... Mnoho ľudí verí v také nerozumnosti ako sú znamenia, sny, povery, predpovede, veštenie, magické kyvadlá, vplyv hviezd na náš život… ale v Boha neveria a nedôverujú Mu. Skrývajú sa pritom za pokrok, alebo vedecký svetonázor, len aby sa nestretli s Bohom vo viere.

Vážne ťažkosti s vierou v zmŕtvychvstalého Krista mal aj Tomáš z dnešného Evanjelia. On sa tiež chcel dotknúť Zmŕtvychvstalého. Preto tvrdo a neústupne hovorí Apoštolom: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím“.

 Tomáš zabudol na všetky tie radostné a pozitívne udalosti, ktoré prežil počas troch rokov. Zabudol na Jeho Božskú náuku, zabudol na zázraky: vzkriesenie zomrelých, uzdravenie chorých, dvojnásobné rozmnoženie chleba, utíšenie búrky na jazere… Zapamätal si jedine to, čo bolo tragické a bolestné: udalosti posledných dní, umučenie a smrť Krista na kríži, hoci tieto udalosti Ježiš tiež predpovedal.

Po ôsmich dňoch dostal Tomáš šancu overiť si to, čoho sa dožadoval. Ježiš mu povedal: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“.

Tie isté slová: „Nebuď neveriaci, ale veriaci“, by mohol Kristus adresovať mnohým z nás. My tiež tak ako apoštol Tomáš máme zvyčajne krátku pamäť. Vyhlasujeme svoju vieru v Boha vtedy, keď sa nám všetko v živote darí, keď sme spokojní a šťastní, ale vo chvíli, keď sa objavia starosti a kríže, naša dôvera a viera v Boha sa rozsype na drobné kúsky.

Prežívajúc dnes slávnosť Božieho Milosrdenstva, treba si položiť otázku: Usilujeme sa veriť a dôverovať Bohu v každej situácii nášho života? Veríme a dôverujeme Bohu zvlášť vtedy, keď je nám ťažko a prichádza nám niesť bremeno nešťastí, starostí, kríža?

 Zapamätajme si, že nevera a nedôvera veľmi rania Ježišovo Srdce preplnené milosrdenstvom. Nebuďme teda neveriacimi. Nestrácajme dôveru v nekonečné Božie milosrdenstvo. Nech najčastejšou našou modlitbou sú slová: „Ježišu, dôverujem Ti!“.

 Milosrdný Kristus pozerá dnes na nás s láskou! Odpovedzme teda na Jeho lásku k nám našou láskou, pričom si dnes obnovíme vieru i dôveru v Jeho nekonečné milosrdenstvo. Zakončime túto úvahu slovami piesne: „Naše plány a nádeje, čosi vždy nivočí. Iba Božie milosrdenstvo nás nikdy nesklame. Ježiš, dôverujem Ti, od detských rokov. Ježišu dôverujem Ti, hoci by pochyboval svet. Chráň ma, dobrý Ježišu, ako svoje vlastníctvo a bedlivo stráž moju dušu!“.