p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

V priebehu svojho pozemského života  počujeme  nespočetné množstvo slov a viet. Niektoré z nich sa nám  veľmi  páčia,  dobre sa nám počúvajú, prinášajú nám radosťa pokoj do nášho srdca. Dokonca o niektorých vieme prehlásiť: „Nič krajšieho som ešte nepočul.” Ale, žiaľ, sú aj také slová a vety, ktoré nám prinášajú smútok a pôsobia na nás veľmi negatívne. Keby sme tak ochrnutému z dnešného evanjelia položili otázku: „Ktoré slová a vety boli tie najkrajšie, ktoré si vo svojom živote počul?” Zaiste by nám povedal: „Najradostnejšie slová, čo som počul vo svojom živote, boli tie, ktoré mi povedal Ježiš: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy a  hovorím  ti: Vstaň,  vezmi  si  lôžko a choď domov”. Tieto slová – mu povedal Ježiš vtedy, keď mu odpustil hriechy a uzdravil jeho telo. Najprv mu Ježiš odpustil hriechy. To bolo nielen pre Ježiša, ale aj pre ochrnutého prvoradé. Ostatní prítomní to možno nechápali a niektorí to dokonca pokladali za rúhanie. Preto Ježiš uzdravuje aj jeho

Milí bratia a sestry! Nedeľu čo nedeľu sa stretávame na Liturgiách. Prečo? Určite existuje viacero dôvodov a jedným z nich je aj počúvanie evanjelia. Liturgie v nás majú obnoviť Boží obraz, obnoviť náš vzťah s Bohom. Pri liturgiách nejde iba o obrad. Rituál – je len prostriedkom k cieľu a cieľom je, aby bol obnovený Boží obraz v nás. Boží obraz, ktorý v človeku často býva rozmazaný “vlastnou tvorbou” alebo dokonca úplne vymazaný. Kristus koná v liturgiách cez Božie slovo a Eucharistiu. Obnovuje v nás Boží obraz, premáha v nás zlo. Muži posadnutí nečistými duchmi sú ľudia, ktorí sa vzdialili od Boha. Vzdialil sa tak ďaleko, že s Ním nevedia súhlasiť, vzdorujú Mu. Sú posadnutí a už netúžia ani po uzdravení. Koncentrujú sa do výkriku: „Čo Ťa do nás, Syn Boží? Prišiel si sem predčasne nás mučiť? Milí bratia a sestry, nie vonkajší prejav, ale obsah slov dvoch posadnutých mužov je nám blízky. Veď koľkože je takých oblastí nášho života či životných situácií, keď to v našom vnútri k

Milí bratia v kňazskej službe, duchovný otec tejto farnosti, drahí spolu – rodáci bratia a sestry! Keď niekto rozpráva po slovensky, tak jeho zvesť príjmu iba tí, ktorí po slovensky rozumejú. Ostatní počujú iba zvuk. Keď zasa niekto hovorí po nemecky, tak mu rozumejú iba tí, ktorí nemčinu ovládajú. Ostatní počujú iba zvuk…  Tak aj zvony majú svoj zvuk, svoj hlas, ktorý síce netvorí slová ako človek, ale predsa je to hlas, ktorému my veriaci rozumieme. Žiaľ, mnohí mu nerozumejú a dokonca podávajú protesty a sťažnosti, že ich tento zvuk v živote vyrušuje. História zvonov v cirkvi siaha až do staroveku, k začiatkom kresťanstva v roku 313, keď cirkev dostala slobodu, a mohla konať bohoslužby. Vtedy sa udieralo na kov, aby sa zvolali ľudia na lámanie chleba. Zvony už tam majú  svoj počiatok. Terajšia podoba zvonov sa zrodila v 6. storočí najprv v Gallii a Írsku, a  už v 11. storočí  bolo známych veľa zvonov s menami darcov a svätcov.  Aká je história zvonov v Proči

Jeden z katolíckych časopisov v Amerike priniesol na svojich stránkach zaujímavý článok na tému anonymných alkoholikov. Zvlášť hlboká a poučná bola výpoveď jedného vyliečeného alkoholika. Vyjadril sa nasledujúcim spôsobom:  „Niekedy si želám, aby každý z ľudí sa stal alkoholikom, hoci na krátky čas a aby mohol neskoršie prekonať tento návyk tak, ako sa to mne podarilo urobiť. Každý by mohol vtedy zakúsiť, čo to znamená byť na samom dne, a neskôr sa odtrhnúť od tohto dna a prežiť zázračnú premenu oslobodenia sa od návyku. Nikto, kto to neprežil, nedokáže pochopiť, ako veľmi to človeka zmení. Predtým som bol pyšný. Teraz som veľmi pokorný, lebo viem, aký som biedny a slabý. Predtým som bol egoista. Teraz sa usilujem milovať iných, lebo viem, ako vyzerá život bez lásky. Predtým som posudzoval ľudí a bolo mi ťažko odpustiť. Teraz sa usilujem chápať ich a odpúšťať im, lebo viem, ako ľahko je padnúť“. Hlboká a poučná výpoveď anonymného alkoholika dobre podáva ducha dnešného Evanjeli

Na pobreží Karibského mora, v pokojnej zátoke, stojí krásny biely dom. Fasáda a upravené okolie svedčia o tom, že majiteľ nemusel pri jeho stavbe šetriť. Hovorí sa, že vo vnútri tohto domu je to ako v rozprávke. Na stenách visia poľovnícke zbrane a trofeje, pochádzajúce takmer z každého kúta sveta. Ale v tomto dome už mnoho rokov chýba majiteľ. Tým majiteľom bol slávny americký spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, Ernest Hemingway. Tu napísal aj svoju najznámejšiu knihu Starec a more. Jedno ráno si živo uvedomil, že minulosť mu už nepatrí a budúcnosť tiež nie je v jeho rukách. Manželke povedal, že ide k moru na lov. O krátku chvíľu bolo počuť výstrel. Keď prišli domáci, Hemingway bol už mŕtvy.  Mnohí ľudia tomuto slávnemu spisovateľovi závideli jeho slávu a bohatstvo. Zaiste si mnohí mysleli, že má na tejto zemi malé nebo... ale pre neho to bolo také peklo, že už ho nemohol ďalej zniesť a preto si siahol na vlastný život.  Každý človek má na tomto svete

Bratia a sestry, ľudské oko je umelecké dielo. V jednej knihe som čítal, že „40 percent všetkých nervových vlákien spojených s mozgom je napojených na sietnicu“, jemné zložité tkanivo, ktoré vystiela vnútrajšok oka. Ježiš Kristus právom nazval oko „lampou tela“. Vysvetlil to slovami: „ Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme “. Týmito slovami Ježiš poukázal na to, ako veľmi dokážu oči ovplyvňovať naše zmýšľanie, pocity a skutky. V živote je veľmi dôležité, ktorým smerom zameriame svoj zrak. Či na veci duchovné, alebo svetské. Je dobré keď máme oči, ale dôležitejšie je, čo cez ne vchádza do nášho vnútra. Rozhodujúce je ako, a na čo sa pozeráme. Ak púšťame cez oči násilnosti, vraždy, znásilnenia, telesné žiadostivosti a podobné veci, vtedy aj mi budeme plní násilia, tmy... Ak púšťame cez oči krásne veci, vtedy človek pociťuje pokoj, celé telo bude vo svetle. Ako vieme, zrak je úžasný Boží dar, ktorý nám môže