Mt 8, 5-13

Na pobreží Karibského mora, v pokojnej zátoke, stojí krásny biely dom. Fasáda a upravené okolie svedčia o tom, že majiteľ nemusel pri jeho stavbe šetriť. Hovorí sa, že vo vnútri tohto domu je to ako v rozprávke. Na stenách visia poľovnícke zbrane a trofeje, pochádzajúce takmer z každého kúta sveta.

Ale v tomto dome už mnoho rokov chýba majiteľ. Tým majiteľom bol slávny americký spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, Ernest Hemingway. Tu napísal aj svoju najznámejšiu knihu Starec a more.

Jedno ráno si živo uvedomil, že minulosť mu už nepatrí a budúcnosť tiež nie je v jeho rukách. Manželke povedal, že ide k moru na lov. O krátku chvíľu bolo počuť výstrel. Keď prišli domáci, Hemingway bol už mŕtvy.

 Mnohí ľudia tomuto slávnemu spisovateľovi závideli jeho slávu a bohatstvo. Zaiste si mnohí mysleli, že má na tejto zemi malé nebo... ale pre neho to bolo také peklo, že už ho nemohol ďalej zniesť a preto si siahol na vlastný život.

 Každý človek má na tomto svete svoje kríže, svoje trápenia. Jedného trápi jeho bieda, iného zas zožierajú jeho hriešne závislosti alebo ich následky... Každý máme svoje kríže, len nie každý ich rovnako znášame.

Spisovateľ Hemingway ostal vo svojich krížoch sám, preto ich už nevládal ďalej niesť.

Stotník z evanjelia to urobil ináč. Keď sa už nemohol pozerať na bolesti svojho sluhu, ktorého miloval, ale pomôcť mu nevedel, vyhľadal Ježiša a s veľkou dôverou sa na neho obrátil - a Ježiš jeho sluhu uzdravil.

Tento obraz z dnešného evanjelia má byť povzbudením aj pre nás.

Často sa nám stáva, že na Ježiša zabúdame a namýšľame si, že si vo všetkom vystačíme sami... ale táto naša “sebestačnosť” končí krachom. Aby sme raz i my nemuseli pozerať s bolesťou na krach svojho diela, nikdy nedôverujme iba svojim silám, iba svojej šikovnosti, lebo to by bola pýcha, ktorá naozaj krachom končí.

Ten Ježiš, ktorý pomohol stotníkovi, je ochotný pomôcť každému, kto sa naňho obráti s dôverou. On chytí každú ruku, ktorá sa k nemu vystiera. Keď pozorne sledujeme evanjeliá, musíme priznať, že Ježiš pomohol každému, kto sa naňho s dôverou obrátil. No predsa vždy žiadal jednu podmienku, a to vieru, silnú dôveru v neho, že on môže pomôcť a chce pomôcť. Diela ľudskej pýchy vždy končia skazou, a naopak, dôvera je  korunovaná úspechom. 

Na pobreží územia Cornwallis je veľmi nebezpečné miesto pre lode - mnohé tam stroskotali. Preto tu už v roku 1699 slávny staviteľ postavil  maják, aby jeho svetlo už zďaleka upozorňovalo námorníkov na nebezpečenstvo, ktoré im tu hrozí. Maják ozdobil aj pyšným nápisom „Dujte vetry, zdvihni sa more, zúrte živly a vyskúšajte moje dielo!” Neprešli ani štyri roky a maják aj so svojím pyšným nápisom ležal v ruinách. Na tom istom mieste iný staviteľ vystaval nový maják, ale aj ten za istý čas zhorel. Tretí staviteľ postavil maják zo skál, ktoré tu nalámali, a tiež naň umiestnil  nápis - verš zo žalmu 127 „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia” (Ž 127, 1). Tento maják stojí dodnes a ukazuje správny smer námorníkom v mnohých búrkach a víchriciach. Aby sme raz i my nemuseli pozerať s bolesťou na pád svojho diela, nikdy nedôverujme svojim silám, svojej šikovnosti, lebo to by bola pýcha, ktorá končí krachom. Vždy dôverujme v Božiu pomoc a v Božie požehnanie a často hovorme so žalmistom: „Tebe dôverujem, Bože môj: Nech nie som zahanbený a nech moji nepriatelia nejasajú nado mnou” (Ž 25, 2).