p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Drahí bratia a sestry. Evanjelium dnešnej nedele hovorí o talentoch. Počuli sme o mužovi, ktorý pred odchodom na cestu zavolá sluhov a zverí im svoje dedičstvo v talentoch, starobylých minciach veľkej hodnoty. Prvému sluhovi zveruje päť talentov, druhému dva, tretiemu jeden. Počas neprítomnosti pána majú traja sluhovia toto dedičstvo zúročiť. Zo strany tohto človeka to bol čin veľkej dôvery. Prvý a druhý sluha reagujú hneď. Hneď odchádzajú, pretože nechcú premeškať svoju životnú šancu. Zdvojnásobili toto dedičstvo, tretí zo strachu ukryje talent v zemi. Pri návrate majstra prví dvaja dostali pochvalu a odmenu, zatiaľ čo tretí, ktorý vracia iba peniaze, ktoré dostal, je potrestaný. Význam tohto je jasný. Muž v podobenstve predstavuje Ježiša, my sme služobníci a talenty sú dedičstvo, ktoré Pán zveril nám. Čo je tým dedičstvom? Jeho Slovo, Eucharistia, viera v Boha, jeho odpustenie. To je dedičstvo, ktoré on zveril nám. Nielen, aby sme ho uchovali, ale rozmnožili! V bežnej

Bratia a sestry, čo je najdôležitejšie v živote? To je zásadná otázka a dôležitá pre každého. Farizej z dnešného Evanjelia sa ho spýtal, aby ho pokúšal (Mt 22, 35). Avšak Pán Ježiš berie vážne túto zásadnú otázku a odpovedá na ňu vážne: Najdôležitejšia v živote je láska! Ale nie akákoľvek láska, ako sa to dnes pokúšajú nahovoriť mládeži, ale láska Boha a z nej vyrastajúca láska k blížnemu. Obidve prikázania sú zapísané v Starom Zákone. Pán Ježiš ich iba cituje a porovnáva spolu, čím poukazuje na ich vzájomné spojenie. Láska je jedna – taká, ktorá obsahuje Boha i blížneho. Nemožno milovať Boha, ak nemilujeme blížneho. Toto spojenie oboch prikázaní je nesmierne dôležité. Najväčším ohrozením našej viery je odtrhnutie jej obsahu od života. Všetci jednohlasne s istotou usudzujeme, že najdôležitejšia je láska, ale v praxi to vyzerá rôzne. Niekedy sa hovorí o „nepraktizujúcich veriacich“. A skutočne, býva ich dosť veľa, ale v kresťanstve nie je najdôležitejšia formálna účasť n

Bratia a sestry! V posledných desaťročiach dosiahlo ľudstvo v oblasti vedy a techniky obrovské pokroky. Keby sa tak prebudili ľudia z predchádzajúcich generácií, nechápavo by nad všetkým otvárali oči. Svet sa zmenil. Takže mnohí sa môžu pýtať, či má Ježišovo pozvanie pre dnešného človeka ešte význam. Deje sa v tomto chráme niečo, čo možno bez zahanbenia ponúknuť modernému človeku? Aj dnes sme pozývaní na liturgie a často k výhovorkám z prečítaného podobenstva pridávame vlastné, ohromne dôležité dôvody prečo Ježišovo pozvanie nemôžeme prijať - rozbehol som nový podnik a ten pohltí všetok môj čas... bol som dlho do noci na spoločenskom podujatí, musím to v nedeľu dospať... toľko nedokončenej roboty mi ostalo v zamestnaní, v domácnosti, že nevyhnutne potrebujem aj nedeľu, aby som všetko dohnal…. Jedni zdvorilo, iní ľahostajne, ďalší s hnevom odmietajú pozvanie, aby prišli do chrámu. Máme uznať tieto dnešné výhovorky? Kývnuť rukou a povedať si: Čo sa dá robiť, taká je moderná