Mt 25, 14-30

Drahí bratia a sestry.

Evanjelium dnešnej nedele hovorí o talentoch. Počuli sme o mužovi, ktorý pred odchodom na cestu zavolá sluhov a zverí im svoje dedičstvo v talentoch, starobylých minciach veľkej hodnoty. Prvému sluhovi zveruje päť talentov, druhému dva, tretiemu jeden. Počas neprítomnosti pána majú traja sluhovia toto dedičstvo zúročiť. Zo strany tohto človeka to bol čin veľkej dôvery. Prvý a druhý sluha reagujú hneď. Hneď odchádzajú, pretože nechcú premeškať svoju životnú šancu. Zdvojnásobili toto dedičstvo, tretí zo strachu ukryje talent v zemi. Pri návrate majstra prví dvaja dostali pochvalu a odmenu, zatiaľ čo tretí, ktorý vracia iba peniaze, ktoré dostal, je potrestaný. Význam tohto je jasný. Muž v podobenstve predstavuje Ježiša, my sme služobníci a talenty sú dedičstvo, ktoré Pán zveril nám.

Čo je tým dedičstvom? Jeho Slovo, Eucharistia, viera v Boha, jeho odpustenie. To je dedičstvo, ktoré on zveril nám. Nielen, aby sme ho uchovali, ale rozmnožili! V bežnej reči slovom ‚talent‘ označujeme osobné nadanie. Talent, ako osobné nadanie, nám treba chápať ako hodnotu, ktorú človeku zveruje Boh. Každý, kto má osobitné nadanie, napríklad talent v hudbe, športe, atď. mal by vedieť, že ho má od Boha. V podobenstve talenty predstavujú majetok Pána, ktorý on zveruje nám, aby sme ho znásobili. Ukrytie talentu v zemi, ktorú urobil „zlý a lenivý sluha“ označuje strach z rizika, ktorý blokuje kreativitu a plodnosť lásky.

Všetky dobrá, ktoré sme prijali, sú na to, aby sme ich rozdávali ostatným, a tak sa znásobujú. Je to akoby povedal: ‚Tu je moja láskavosť, odpustenie – zober si ich a zužitkuj ich. A my, čo sme s nimi urobili? Koho sme ‚nakazili‘ našou vierou? Koľko ľudí sme podporili našou nádejou? O koľko lásky sme sa podelili s naším blížnym? To sú otázky, ktoré bude dobré si položiť. Akékoľvek prostredie, aj najvzdialenejšie a neprístupné, sa môže stať miestom pre znásobovanie talentov. Neexistujú situácie alebo miesta, ktoré by zamedzili kresťanskej prítomnosti a kresťanskému svedectvu. Svedectvo, ktoré Ježiš od nás požaduje, nie je uzavreté, je otvorené, záleží od nás.

Toto podobenstvo nás nabáda, aby sme neskrývali svoju vieru a našu príslušnosť ku Kristovi, nepochovali do zeme slovo evanjelia, ale dali ho do obehu v našom živote, vo vzťahoch, v konkrétnych situáciách, ako silu, ktorá stavia do krízy, očisťuje, obnovuje. A rovnako aj odpustenie, ktoré nám dáva Pán, najmä vo sviatosti zmierenia: nedržme ho uzavreté v sebe, ale nechajme, aby vydávalo svoju silu, ktorá rúca múry, vybudované naším egoizmom, ktorá nám umožní urobiť prvý krok v zablokovaných vzťahoch, obnoviť dialóg tam, kde už nie je komunikácia... A takto ďalej. Konať tak, aby sa tieto talenty, tieto dary, ktoré nám Pán dal, dostali k ostatným, pribúdali, prinášali ovocie skrze naše svedectvo.

Myslím si, že dnes by bolo pekným gestom, keby každý z vás zobral doma do rúk Evanjelium, Evanjelium podľa Matúša, kapitola 25, verše 14-30, prečítal si to, a trochu pomeditoval: Tie talenty, to bohatstvo, všetko to duchovné dobro, čo mi Boh dal, Božie slovo, ako tomu umožňujem rásť v druhých? Alebo si to len držím v trezore?

A okrem toho Pán nedáva každému rovnaké veci a rovnakým spôsobom: pozná nás osobne a zveruje nám to, čo je správne pre nás. Ale u všetkých, všetkých je niečo rovnaké: tá istá, obrovská dôvera. Boh nám dôveruje, Boh do nás vkladá nádej! A to je pre všetkých rovnaké. Nesklamme ho! Nenechajme sa zmiasť strachom, ale oplaťme dôveru dôverou!

Panna Mária stelesňuje tento postoj najkrajším a najplnším spôsobom. Ona dostala a prijala najvznešenejší dar, Ježiša, a na oplátku ho ponúkla ľudstvu s veľkorysým srdcom. Prosme ju, aby nám pomohla byť ‚dobrými a vernými služobníkmi‘, aby sme mali účasť‚ na radosti nášho Pána.