p. PaedDr. Mgr. Martin Pavuk, PhD, MSC

Lk 8, 26 – 39. „ Čo ťa do nás Ježiš, Syn najvyššieho...“? Bratia a sestry, Ježiš Kristus, Boží Syn k nám prichádza aby sme mali večný život. Zjavuje nám Božiu lásku, chce aby sme Ho vpustili do svojho života... Prudká reakcia od posadnutého z dnešného čítania nás zaráža, možno sme v rozpakoch: „ Čo ťa do nás Ježiš, Syn najvyššieho...“?  Takýmto spôsobom sa oboriť na Krista? Bol to zúfalý výkrik diabla, po ktorom nasledoval útek. Pred Živým Bohom kráľovstvo lží neobstojí. Mňa vždy zaráža a som v rozpakoch, že táto veta nezaznela iba vtedy v gergezskom kraji. Táto veta zaznieva aj v dnešnom svete, a počujeme ju dosť často. Dnes táto veta: „ Čo ťa do nás Ježiš, Syn najvyššieho...“?  nevychádza z úst diabla, ale často vychádza z úst veriacich ľudí. Pravdou je, že veriaci katolík nikdy nepovie. „ Čo ťa do nás Ježiš, Syn najvyššieho...“? ... nie týmto spôsobom... Ale často počuť: Čo ťa do nás, Cirkev? Cirkev ty nám daj pokoj, lebo ty si sklamala, zlyhala. Ty už tu nemáš čo robiť. Al

Meno Lazár sa stalo synonymom človeka, žijúceho pod úrovňou životného minima. On symbolizuje milióny podvyživených a chorých ľudí Tretieho Sveta. Svetová organizácia starostlivosti o deti UNICEF zistila, že ročne zomiera v prvých rokoch života niekoľko miliónov detí následkom podvýživy a chorôb. Okolo 800 miliónov ľudí nemá lekársku starostlivosť. Ak sa niekto spýta, prečo žije toľko Lazárov na našej zemeguli, podobenstvo Krista odpovedá: predovšetkým preto, že je na nej mnoho neľútostných boháčov. Boháč je postavou v podobenstve, na ktorú sa predovšetkým sústreďuje pozornosť. Evanjelium nehovorí, že by okradol Lazára alebo kohokoľvek iného, alebo že využíval svojich pracovníkov a nedával im zaslúženú mzdu. V čom teda spočíva zlo jeho konania? V tom, že prechádzal ľahostajne okolo núdzneho Lazára. Boháč sa nezaujímal o Lazára, o chudobných. Pôžitkárstvo a zhon za hojnosťou sa stali pre neho múrom, ktorý ho oddelil od blížneho, a tým aj od Boha. Zahľadený do seba, zaujatý prežíva

Pred začatím Druhého vatikánskeho koncilu sa hovorilo a dúfalo, že na ňom vyhlásia dogmu o dôstojnosti človeka. Nestalo sa tak, ale pri rokovaniach stredobodom bol človek. Božie pravdy sa predložili v novom rúchu, odhaľovali sa prvokresťanské spôsoby náboženského života. Dôstojnosť človeka má základy už u jeho Stvoriteľa. Boh stvoril obrovský vesmír, moria a suchú zem, a to všetko pre človeka. Veď aký význam by mal celý vesmír, keby nebolo toho, kto obdivuje, oslavuje Stvoriteľa a ďakuje mu za stvorenie, za toľké dobrodenia? Človek zo stvorenia usudzuje o Božej všemohúcnosti. Vesmír je pre nás nezmerateľný a ľudským spôsobom ani nepochopiteľný. Obrovské nebeské telesá presahujú našu chápavosť. Preto so žalmistom voláme : Nebesia rozprávajú o Božej sláve a obloha hlása dielo jeho rúk.“ Toľko krásy vidíme okolo seba. Aká múdrosť sa javí zo stvorených veci. Ako je všetko v súlade a má svoj význam. A toto všetko stvoril Boh pre človeka a urobil ho pánom nad všetkým stvorením. Človek s

Viete, ktorý človek je najlepší? O kom dokážeme rozprávať a spomínať len dobre? Skúsme porozmýšľať… Po skúsenostiach zo stretnutí s ľuďmi som zistil, že najlepší človek je ten, ktorý zomrel. O mŕtvom hovoríme len dobre. Keď aj spomenieme niečo zlé, hneď mu to odpustíme a zasa rozprávame len dobre. Ľudová múdrosť hovorí: O mŕtvom len dobre. Ale prečo by sme nemali rozprávať dobre aj o živom? Veď i ten mŕtvy bol niekedy medzi nami živými. Keď nie je medzi nami, už hodnotíme jeho život z iného postoja? Alebo až vtedy si uvedomíme a začíname si vážiť, čo všetko dobré pre nás urobil a čo sme jeho odchodom stratili? Každý z nás má dobré vlastnosti, ktoré nám daroval Boh. Poukazujme na dobro v človekovi. Možno sme náchylní ako naše masmédiá upozorniť na najväčšie škandály, „trháky“,  „kačice“, kde, kto, čo povedal zlé… Menej nás zaujíma, kde, kto, čo dobré povedal, pomohol, ponúkol, povzbudil k dobrému. Je veľa ľudí, ktorí pomáhajú, sú dobrí. Žijú medzi nami. Zaslúžili by si, aby sme im

Bratia a sestry, leto je už za nami, ale mnohí z nás majú ešte čerstvo v pamäti, ako sa trápili na svojich záhradkách alebo poliach. Keď končí zima a blíži sa jar, mnohí sa nevedia dočkať ako budú opäť pestovať zeleninu či ovocie. Keďže väčšine z nás je práca na poli alebo záhradke blízka, blízke je nám potom aj dnešné podobenstvo. Pán Ježiš vo svojich podobenstvách viackrát využil obrazy, ktoré súvisia so sadením alebo nejakými plodinami. Napr. podobenstvo o figovníku vo vinici alebo podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou alebo o horčičnom zrne. Všetky tieto podobenstvá sa týkajú sadenia alebo sejby. Pán Ježiš bol vyučený tesár a určite nás skrze svoje podobenstvá nechcel vzdelávať v hospodárstve či záhradníctve. Každé Ježišovo podobenstvo obsahuje posolstvo, ktoré má poslucháča usmerniť. Dnešné podobenstvo je netradičné v tom, že Ježiš podáva svojím učeníkom aj jeho výklad. O čom je podobenstvo o rozsievačovi? Hovorí o zvestovaní slova ľuďom. Semená, ktoré bolo rozsievané p

Počiatok ľudského života je ukrytý hlboko v oblasti muža a ženy. Vzájomné darovanie súčasne otvára celý priestor manželskej lásky pre spoluprácu s jediným Pánom a Darcom života – Bohom , Stvoriteľom. V tajomstve počatia nového života sú manželia obdarovaní tým najväčším darom, aký možno dostať – darom dieťaťa. Jedine manželstvo má túto jedinečnú výsadu – povolanie k rodičovstvu, k priamej účasti na nádhernom Stvoriteľovom diele, na stvorení nového života. Dieťa zviditeľňuje a potvrdzuje presvedčenie, že láska je mocnejšia než smrť. V očiach dieťaťa k nám prichádza kúsok neba, záblesk večnosti, prvotnej nevinnosti a šťastia. Rodičia v dieťati nielen prekračujú fyzikálne hranice svojho života, ale zároveň sú pozvaní k nádeji na definitívne zničenie smrti, ktorá, ako to človek prežíva od nepamäti, nepatrí k prirodzenosti človeka, stvoreného na Boží obraz a podobu. Človek vo svojich dejinách sa vždy snažil znova nadobudnúť stratenú nesmrteľnosť. Z tohto úsilia vyrastá celá ľudsk

Bratia a sestry – keď zákonodarca starých Atén Solon plakal po smrti syna, ktosi ho upozornil: – Nič mu tým nepomôžeš. – Vlastne, prečo plačem – odvetil mudrc – keď mu nič nemôžem pomôcť. Horko plakala aj matka mladého chlapca v Naime, keď išla za jeho rakvou. Jej slzy boli odôvodnené. Hneď po strate muža veľká časť jej radosti, jej života odišla do hrobu. Teraz, keď stratila jediného syna, bytosť, ktorá ju ešte spájala so svetom, bol pochovaný zvyšok jej nádeje. Keď zomiera niekto v pokročilom veku, putá, ktoré ho spájajú s najbližšími sú už oslabené nepatrné následkom zmenšenej psychofyzickej životnosti, a zanikajú úplne spolu s blížiacou sa smrťou. Ich prerušenie už nie je také bolestné a ukrutné pre rodinu a okolie ako v prípade smrti mladej osoby. V Naime išli nielen o kohosi mladého, ale okrem toho o jediného syna vdovy. Slzy, hoci sú prejavom bezmocnosti, prinášajú obyčajne trpiacemu viac úľavy ako akýkoľvek iný prostriedok. Často sa ho usilujeme potešovať, keď ho

Pekný príklad odpustenia nepriateľovi nachádzame v Knihe Samuela. Dávidovi dal osud do rúk kráľa Šaula, ktorý ho nenávidel. Mnohokrát sa ho usiloval zabiť. Jednej noci počas prenasledovania Dávida Šaul zaspal na púšti medzi svojimi žoldniermi. Dávid sa potichu zakrádal do jeho tábora a vzal kopiju kráľa. Neposlúcha však svojho spoločníka, ktorý mu radí, aby zabil spiaceho Šaula a oslobodil sa navždy od nepriateľa. Hovorí, že by bolo nečestné pozbaviť života kohosi, koho si Boh vybral na kráľa a pomazal rukami proroka Samuela. V Starom Zákone nechýbajú slová povzbudenia k odpusteniu nepriateľom, zvlášť tým, ktorí patrili k tomu istému izraelskému ľudu. Sú tam aj výpovede odporúčajúce toleranciu voči cudzincom. Avšak všeobecný postoj ľudí Starého Zákona to je postoj iba spravodlivosti voči nepriateľským národom a ľuďom. V jeho mene používajú zákon odvety. Zdá sa im, že spravodlivosť si vyžaduje, že ak niekomu nepriateľ uťal ruku alebo vylúpil oko, tak treba aj jemu urobiť to isté. N