Mt 22, 1-14

Bratia a sestry!

V posledných desaťročiach dosiahlo ľudstvo v oblasti vedy a techniky obrovské pokroky. Keby sa tak prebudili ľudia z predchádzajúcich generácií, nechápavo by nad všetkým otvárali oči. Svet sa zmenil. Takže mnohí sa môžu pýtať, či má Ježišovo pozvanie pre dnešného človeka ešte význam. Deje sa v tomto chráme niečo, čo možno bez zahanbenia ponúknuť modernému človeku?

Aj dnes sme pozývaní na liturgie a často k výhovorkám z prečítaného podobenstva pridávame vlastné, ohromne dôležité dôvody prečo Ježišovo pozvanie nemôžeme prijať - rozbehol som nový podnik a ten pohltí všetok môj čas... bol som dlho do noci na spoločenskom podujatí, musím to v nedeľu dospať... toľko nedokončenej roboty mi ostalo v zamestnaní, v domácnosti, že nevyhnutne potrebujem aj nedeľu, aby som všetko dohnal….

Jedni zdvorilo, iní ľahostajne, ďalší s hnevom odmietajú pozvanie, aby prišli do chrámu. Máme uznať tieto dnešné výhovorky? Kývnuť rukou a povedať si: Čo sa dá robiť, taká je moderná doba? Mohli by sme, keby sme si mysleli, že to, čo sa deje v chráme, je len umierajúca minulosť a že tí, čo ešte chodia do kostola, sú poslední mohykáni, alebo ľudia, ktorí zaspali vývoj. Keby toto bola pravda, mohli by sme byť ľahostajní k tomu, že na Ježišovo pozvanie mnohí odpovedajú výhovorkami. K odmietaniu a výhovorkám nemôžeme byť ľahostajní, lebo to, čo sa deje v chráme, nie je bezvýznamné, naopak je to veľmi dôležité.

V Božom slove, ktoré sme dnes čítali, ide o vážne veci, o veci, ktoré sa bezpodmienečne týkajú každého človeka. Každého bez výnimky, a to bez ohľadu na to, či chodí do chrámu, alebo nie, či je bohatý alebo chudobný, či má k dispozícii najmodernejšie výdobytky techniky alebo nie. Tieto a mnohé ďalšie rozdiely nemenia nič na skutočnosti, že každý človek, už preto, že je človek, bezpodmienečne potrebuje Božie slovo, Božiu lásku.  

Bez Božieho slova je náš obzor v živote úzky, obmedzený. Bez Evanjelia sme ako ľudia s klapkami na očiach, ktorí síce trošku vidia, ale to, čo je najdôležitejšie im uniká. Moderné vybavenie domácnosti a všetko, čo nám poskytuje moderná doba je síce užitočné, ale je to len malá časť života, a určite nie tá podstatná. Ak máme vo svojom zornom poli len tieto veci – nech by ich zoznam bol, čo ako bohatý – tak je to obmedzené zorné pole, obmedzený obzor, lebo to, čo je pre život najpodstatnejšie, sa tam nenachádza. I keď to bude znieť nevľúdne, musíme povedať, že ten, kto má pred očami len toto obmedzené pole, je sám obmedzený.

Z Božieho slova sa dozvedáme, že pre život človeka nie je rozhodujúce, koľko toho človek má, ale rozhodujúce je, čo človek je vo svojej podstate, vo svojom charaktere, vo svojom myslení, túžbach, citoch, v srdci. Tieto dva rozdielne štýly života spomína Ježiš v klasických slovách: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a seba samého by stratil alebo poškodil?!“ (Lk 9, 25). Pán Boh nám síce dáva hmotné potreby pre život, ale určite nás nestvoril na to, aby sme hmotné veci považovali za najvyšší cieľ života – ako je to u mnohých dnešných ľudí. Keď sa v Biblii hovorí, že Boh nás stvoril na svoj obraz, je tým povedané, že on, Boh, je naším najvyšším vzorom, podľa ktorého máme stvárňovať svoj život. Súťažiť by sme mali nie v tom, komu sa podarí nahromadiť viac hmotného majetku – také súťaženie je úbohé a zaslepené. Súťažiť by sme mali v tom, aby sme sa stali dobrými ľuďmi, dobrými podľa Božej vôle. Byť dobrý znamená byť dobrý pre druhých ľudí, vedieť sa vžiť do ich položenia, problémov a podľa svojich možností im pomáhať.

Dnešné Božie slovo, nám ukazuje cestu k tomuto cieľu. To je aj zmysel pozvania: „Hostinu som už pri chystal, ... poďte na svadbu!“ Pripravené je posolstvo o tom, že nás Pán Boh miluje. V Jeho slove sa môžeme nielen dozvedieť, ale priamo prežiť skutočnosť, že v tomto vesmíre nie sme zabudnutým práškom, ale že sme – každý jeden z nás - zapísaní v Božom milujúcom srdci. Boh nás miluje nielen vtedy, keď sme úspešní a vodí sa nám dobre, ale aj vtedy keď prídu do nášho života ťažkosti, keď sme slabí, bezradní a porazení.

Čím mocnejšie prežijeme Jeho lásku, tým lepšie predpoklady budeme mať na to, aby sme sa stali dobrí. Každý dobrý čin, ktorý pochádza z čistého srdca, znamená budovanie našich bytostí k dobrote. To je zmysel nášho života.

Ani pri odchode z tohto sveta si neodnášame nič z hmotných hodnôt. Odnášame si len samých seba. Len toto, čo sme, čím sme sa stali, si odnášame po smrti do večného sveta, všetko ostatné čo vlastníme, nechávame tu. Toto konečné poznanie raz bude musieť prijať každý a to je niečo, čo si dnes uvedomuje iba veľmi málo ľudí. A pritom to nie je žiadne tajomstvo, ale je to informácia, ktorá je každému voľne prístupná a v rozličných obmenách sa ponúka práve v chráme vo zvesti Božieho slova. Každému sa raz pre poznanie tejto pravdy otvoria oči, a to aj tým, ktorí dnes o nej nechcú ani počuť.

Podobenstvo o svadbe kráľovho Syna je dnes aktuálne rovnako ako pred dvetisíc rokmi. Kto chce svoje srdce viazať nie na pominuteľné veci, ale na večné hodnoty, kto si uvedomí, že rozhodujúce je to, akou bytosťou sa on sám stane, ten môže cestu k tomu nachádzať aj v tomto Božom chráme. Všetko je pripravené; poďte na svadbu! Amen.