Mk 15, 43 – 16, 8

Jeden mladý muž, ktorý musel narukovať počas 2. svetovej vojny, bol poslaný na východný – ruský front. Po bitke pri Stalingrade prišlo rodine úradné oznámenie, že ich syn padol v boji. Zármutok rodiny bol o to bolestnejší, že oni nechceli mať s vojnou nič spoločné. K vojne mali odpor. Avšak pár týždňov po skončení vojny sa k nim dostala iná písomná správa: „Som živý!“ a po istom čase prišiel list o niečo obšírnejší, ktorý túto neuveriteľnú novinu potvrdil. Do zoznamu padlých v boji bol zapísaný omylom. V skutočnosti bol vzatý do sovietskeho zajatia. Netrvalo dlho a zo zajatia bol prepustený a konečne sa mohol stretnúť so svojou rodinou.

Milí bratia a sestry, podobne ako rodina tohto vojaka si aj ženy z dnešného evanjelia mysleli, že Ježiš je mŕtvy. Boli svedkom toho, že prehral svoj boj a pri kráčaní k hrobu mysleli iba na jedno: „kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu“. Až po príchode k hrobu vidia, že kameň je odvalený, a dozvedajú sa najúžasnejšiu správu, ktorú im zvestoval anjel: „Vstal z mŕtvych“ (por. Mk 16, 6). Po stretnutí s anjelom a správe, ktorú im povedal sa ich zmocnil strach a nepovedali nikomu nič, lebo sa báli.

Boh si vybral „obyčajné“ ženy na to, aby zaniesli najradostnejšiu správu učeníkom. Boh nepozeral na ich strach, slabosť, spoločenské postavenie, či neschopnosť, ale dôveroval im. Vedel, že i napriek prvotnej tiesni zanesú túto správu apoštolom. A to nielen im, ale aj nám dnes. Možno sa pýtame, prečo si Boh vyvolil ženy, ktoré v tej dobe nemali nijaké právo, iba povinnosť starať sa o rodinu a výchovu detí? Nebolo by lepšie, ak by túto správu priniesli muži? Pravdepodobne by im skôr uverili. Boh nám týmto chce povedať, že ženám dáva nové poslanie. Nie len materstvo, nielen výchovu detí, ale byť aj svedkom Vzkriesenia a zvestovateľom tejto správy domácej cirkvi – rodine.

Všetci dobre vieme, že žijeme v dobe, ktorá nás „núti“ byť na vrchole, byť prvý, najlepší, obdivovaný, byť „niekým“. Byť naozaj „niekým“ znamená splniť si s láskou povinnosti, ktoré mám, znamená to byť verný poslaniu ktoré mám. Zároveň nás to núti zamyslieť sa nad tým, čo urobili ženy. Mali odvahu splniť si povinnosť.

Anjel v evanjeliu ženám hovorí: „aby šli do Galiley, tam ho uvidíte“. Bratia a sestry, naša Galilea je miesto kde žijeme, pracujeme, stretávame sa… kde prežívame svoj život a kde stretávame živého Krista. V akýkoľvek deň sa s ním môžeme stretnúť a zažiť jeho lásku, ktorou nás miluje aj vtedy, keď prežívame strach v rodine, nepokoje, či neistotu. Musíme si uvedomiť, že strach a radosť sú pocity, ktoré nás budú sprevádzať po celý život. Ale nech nás náš strach, ktorý zažívame, upozorňuje hlavne na to, aby sme nestratili Krista vo svojom živote – rodine, na mieste kde sa nachádzame a kde je naša Galilea.

Slová anjela z dnešného evanjelia sa nás dnes bezprostredne dotýkajú. Nám je povedané: Choďte a vydávajte o tom svedectvo! Oznámte! Hovorte o tom vo svojich rodinách, na pracoviskách, medzi priateľmi! To my dnes máme byť ústami a jazykom zvestovania. To my, naše rodiny majú byť živými a aktívnymi pokračovateľmi Veľkonočného príbehu. Všetci dobre vieme, aká mnohokrát je naša reakcia a zároveň súčasná realita. Mnoho rodín, a tu nehovorím o anonymných ľuďoch, pretože mnohokrát sú to naše „kresťanské“ deti, synovia, dcéry, ktoré ste vychovali vo viere, kráča v živote bez Krista. V akej to žijú „Galiley“? Bez Boha… Kde sa stala chyba? Vo výchove? Bol to zlý vplyv spoločnosti? Možno bol vplyv dnešnej doby naozaj silnejší… Jedna matka pri stretnutí spomínala na svojho syna takto: Celý život som vštepovala svojmu synovi kresťanskú náuku a bola som spokojná. Keď bol dospelý našiel si priateľku a jedného dňa prišiel domov a oznámil mi túto správu: Nasťahujem sa k svojej priateľke, budeme spolu bývať. Mama hovorí: odhovárala som ho od toho, nedal si povedať. Syn iba dodal, že bude tak ako povedal a viac sa  nemáme o čom baviť. Áno, toto je realita, ktorú prežíva nejedna mama, otec – rodina.

Vieme dobre, že situácia v našich kresťanských rodinách je podobná rozprávaniu matky, ktorú som spomenul. Zakrývať túto realitu sa neoplatí. Neostáva nám nič iné iba prosiť za tieto naše deti. Ježiš je aj v nich. Nemyslite si, že je v nich mŕtvy tak, ako si to mysleli ženy o Ježišovi, keď kráčali k hrobu. Tak, ako v každom z nás – keď odvalíme „kameň hriechu“ zo svojho života, On vstane. Nech náš pozdrav, ktorým sa pozdravujeme cez tieto sviatky pomáha aj nám zanechať život v Galiley bez Boha. Amen.