Lk 10, 38–42; 11, 27–28

V novele s názvom „Koľko zeme potrebuje človek“ hovorí Lev Nikolajevič Tolstoj o človeku, ktorému bolo sľúbené, že dostane do vlastníctva toľko zeme, koľko dokáže obísť počas jedného dňa. Tento človek sa zavčasu ráno vydal na cestu, aby obišiel čo najväčší okruh. Na odpočinok, či nejaké jedlo ani nepomyslel, nechcel plytvať časom. Bolo už dobre popoludní keď si uvedomil, že je čas vrátiť sa, aby stihol dokončiť svoj okruh. Prirodzene, že precenil svoje sily a nedokázal sa vrátiť tam, odkiaľ vyšiel. Neďaleko cieľa padol na smrť vyčerpaný… Nad jeho hrobom ktosi uvažuje: „Hľa, toľkoto zeme potrebuje človek!“

Hrdina z Tolstojovej novely trochu pripomína Martu z dnešného Evanjelia. Ona tiež chcela urobiť doslova všetko. V celej svojej starostlivosti o kuchyňu a posluhovanie pri stole zabudla na to, čo je skutočne dôležité a kvôli čomu Ježiš prišiel do ich domu. On neprišiel preto, aby zadarmo dostal ubytovanie. On neprišiel preto, aby sa najedol. On prišiel preto, aby bol v tomto dome uprostred priateľov a aby tento dom naplnil bohatstvom svojej prítomnosti. Preto napomenul Martu slovami: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci… Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme“

Slová, ktoré Kristus povedal Marte, vzťahujú sa aj na nás. Aj my, ako Marta, staráme sa a znepokojujeme o mnohé veci, pričom zabúdame na to, čo je v živote skutočne dôležité. Nejedenkrát sme tak zaujatí usporiadavaním svojho života, že zabúdame na jeho skutočný cieľ. Sme tak zaangažovaní do rôznych  aktivít, že zabúdame pre čo a pre koho žijeme. Sme tak zaujatí nadobúdaním vecí, ktoré možno kúpiť za peniaze, že zabúdame na veci, ktoré sa za peniaze kúpiť nedajú. Sme chorí od starostlivosti, záujmov, upratovania, behania, zháňania, organizovania, práce… Nedokážeme sa tak, ako Mária, zastaviť a sadnúť si k nohám Krista a počúvať, čo nám On chce povedať.

V každom z nás je trochu z Marty a trochu z Márie. V každom z nás je telo i duša. Ale musíme sa usilovať a udržiavať medzi našim telom a dušou zodpovednú rovnováhu, zaistiť telu i duši pokrm, ktorý im patrí. Telo nás samo napomína k jedeniu, horšie je to s dušou. Dušu možno ignorovať, oklamať, zakríknuť. Ale vtedy môžeme rátať s tým, že stratíme to, čo je v našom živote najdôležitejšie. Totiž, ako hovoria Američania: „Život človeka sa nemôže obmedziť na miesto práce a na pohovku“. Človek nie je iba pracujúcim „volom“, ktorý pracuje, je a spí. Preto každý z nás, tak ako Mária z dnešného Evanjelia, musí mať čas pre svoju dušu; čas zúčastniť sa na sv. Liturgii, čas čítať Sväté Písmo, dobré knihy, čas na stretnutia v kruhu rodiny a priateľov, na kultúru, na oddych…

Stretol som veľa ľudí, ktorí zničili svoje šťastie „iba“ tým, že sa nedokázali zastaviť… nedokázali premodliť svoje starosti a problémy a poddali sa nekontrolovateľnej aktivite, workoholizmu.

Zapamätajme si, že je dôležité živiť telo, ale dôležitejšie je zdravie duše. Dôležitá je práca na zabezpečenie rodiny, ale dôležitejšia je výchova. Dôležitých je toľko vecí… ale najdôležitejší je Boh a naša duša.

Bratia a sestry! Usilujme sa dobre pochopiť dnešné Evanjelium. Kristus, keď pochválil postoj Márie, vôbec tým nehovorí, že máme obmedziť svoj život iba na modlitbu. V skutočnosti Pán Ježiš túži, aby sme v našom živote dokázali spojiť pracovitosť Marty s modlitbami Márie.

Tak píše aj kňaz Grudniok: „Modlitba musí prenikať prácu, tak ako slnko preniká cez sklo okna, osvecuje a zohrieva všetkých, ktorí sa nachádzajú v dome. Modlitba v ničom neprekáža – ale – všetko uľahčuje, lebo k ľudskej práci privoláva Božiu všemohúcnosť. Čo dokáže urobiť človek vlastnými silami? Ale ľudská sila spojená s Božou silou dokáže vykonať veci ľudsky nemožné.

Keď začíname každý nový deň, môžeme sa napojiť na neustály Prameň milostí, ktorým je pre nás Kristus, ak sa budeme čo i len krátko modliť. V tejto modlitbe môžeme obetovať Bohu celý náš deň a všetko, čo budeme v ten deň robiť. Aj počas dňa sa môžeme veľakrát modliť; keď ideme do práce i z práce, keď sa prechádzame po parku, keď umývame riady, keď ustielame lôžko… Večerná modlitba má byť zhrnutím a obetovaním Bohu všetkého, čo sa nám podarilo vykonať modlitbou i prácou počas celého dňa.

Zakončím našu úvahu slovami sv. Gertrúdy, ktorá žila v XIII. storočí a písala o modlitbe takto:

„Modlitba – ak sa ju človek modlí podľa svojich najlepších možností – má veľkú moc. Premieňa horké srdce – na sladké; smutné robí veselým, chudobné – bohatým, nerozumné – múdrym, slepé – vidiacim, chladné – zapaľuje láskou. Modlitba priťahuje veľkého Boha k malému srdcu, hladnú dušu dvíha vysoko k Bohu – živému Prameňu a spôsobuje, že dvaja milujúci sa stretávajú spolu: Boh a duša“.