Mk 8, 34-9,1

Bratia a sestry, dnešná nedeľa nesie názov “krížupoklonná“. Všetci dobre vieme, že symbol kríža nás sprevádza od narodenia až po hrob. Často žehnáme svojim blízkym. Rodičia prežehnávajú svoje deti keď robia dôležité životné rozhodnutia a so znakom kríža ich vyprevádzajú na dlhšie cesty... Kríže sú na kresťanských kostoloch, na pamätných miestach, na hroboch našich zosnulých... 

Symbol kríža je centrálny znak kresťanstva. V minulosti to bol potupný a krutý nástroj popravy, ale  dnes  nad ním rozjímame ako nad symbolom spásy - Ježišov kríž, na ktorom za nás trpel a umrel.

Kto sa akýmkoľvek spôsobom hlási ku krížu, tomu by malo byť jasné, že sa tým hlási ku Kristovi. Uvediem aspoň niekoľko impulzov toho, čo toto priznanie a vyznanie obsahuje.

Symbolom kríža sa hlásime k Ježišovej historickej existencii. On nie je vymyslená postava, nie je žiadna mytologická bytosť, ale je historická osobnosť, ktorá žila v tomto svete. Symbolom kríža sa hlásime aj k jeho posolstvu - učeniu, ktoré Ježiš ohlasoval a uznávame, že jeho spôsob života je norma, podľa ktorej by sa mali merať a formovať všetky ľudské životy. Symbolom kríža sa nielenže hlásime k Ježišovi ako k svojmu Pánovi, ale vyjadrujeme aj svoju ochotu brať na seba svoj kríž. On to od nás priamo žiada. Povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“. 

Čo znamená nasledovať Krista v dnešnom svete? Hlásiť sa k nemu neznamená ostať iba pri slovách, ale aktívne žiť jeho učenie o láske, vernosti, pravde, pokoji, dobre, odpustení, boji proti zlu... znamená to pamätať na trpiacich, prenasledovaných, mučených... Tieto jednotlivé body nasledovania Ježiša Krista by sme mali zaradiť do svojho každodenného života. K tomu všetkému nás vyzýva symbol kríža. Pri každom pohľade na kríž by sme si mali aspoň na niekoľko sekúnd pripomenúť niečo z toho, čo znamená hlásiť sa k jeho krížu. 

V slovách dnešného evanjelia je naznačené, že sme dôkladne pozorovaní Ježišom Kristom, či ho v uvedenom zmysle nasledujeme a priznávame celým svojím životom. Hovorí, „kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi“ (Mk 8, 38) 

Ak chceme naplniť tieto Ježišove slová, v prvom rade musíme byť pripravení niesť svoj kríž a zároveň byť pripravení aj na neprijatie, výsmech, alebo aj potupenie. Sami vidíme koľko kresťanov v dnešnej dobe musí opustiť svoj domov, alebo položiť život za vieru. Hlásiť sa ku krížu totiž znamená rátať aj s touto možnosťou. 

Pred niekoľkými mesiacmi sme mohli zachytil správu, ktorá informovala o brutálnom ničení, a strhávaní krížov skupinou ľudí z islamského štátu, ktorí vytrvalo ničili kostoly a kríže v obciach na Ninivských planinách v Iraku. 

Ako vieme, dnes po niekoľkých mesiacov sa situácia mení. Oblasť v okolí mesta Mósul od jesene oslobodzujú spod teroru islamského štátu. Miestni obyvatelia sa postupne spamätávajú. Viditeľným znakom obnovy je vztýčenie veľkého kríža v každej obci, ktorá bola oslobodená. 

Kríž, ktorý postavili na kopci v oslobodenej oblasti, aby bol jasným symbolom víťazstva kresťanskej viery nad džihádistami, požehnal minulý týždeň sám chaldejský katolícky patriarcha Bagdadu Louis Sako. Zároveň v obci slúžil prvú sv.omšu – po viac ako dvoch rokoch. „Toto je naša krajina, náš domov,“ povedal veriacim v homílii. Podľa patriarchu nastal čas obnovy nádeje a návratu do svojich domovov, kde treba začať nový život.

Po omši postavili spomínaný kríž, za sprievodu mohutných výkrikov: Víťazstvo! Víťazstvo! Za tých, čo verili a čo sa vrátia!

Bratia a sestry, ako som spomenul na začiatku, Kristov kríž nás sprevádza po celý náš život. Nebojme sa prihlásiť k tomuto symbolu, pretože tak ako Kristus a kríž patria k sebe, nemožno zabudnúť na to, že ani kresťan ako Kristov učeník, sa v živote nemôže odťahovať od kríža.