Lk 6, 31-36

Bratia a sestry,

veľmi ma zaujal jeden  príbeh z Albánska, ktoré v roku 1967 uzavrelo všetky cirkevné inštitúcie a vyhlásilo „čisto“ ateistický štát. Táto „marxistická“ krajina veľmi tvrdo prenasledovala a trestala kresťanov. Aj v Albánsku došlo k prevratu a teraz je aj tam možné vyznávať vieru v Ježa Krista.  Meno ženy v príbehu, ktorý ma zaujal, nebolo uvedené, ale to nie je podstatné. Píše sa o nej, že je skutočným zázrakom Božej milosti a lásky. Jej otec patril v starom režime k najhorším prenasledovateľom kresťanov. Keď však zomieral, povedal svojej dcére toto: „Môj život sa končí. Chcel by som ti povedať ešte jedno. Kresťania  majú pravdu. Hoci som ich prenasledoval, milujú svojich nepriateľov, sú na strane pravdy. Prosím ťa, vyhľadaj ich a uč sa od nich“.

Dnešné krátke evanjelium, ktoré sme pred chvíľkou počuli nám chce povedať nie len to, ako máme odpúšťať, ale aj od koho sa máme v živote učiť. Najväčší príklad odpustenia nám dal sám Kristus a chcieť odpúšťať požaduje Kristus aj od nás. Chce aby sme milovali nielen svojich priateľov, ale aj nepriateľov (Lk 6, 35). Cez dnešný úryvok nám Kristus chce pripomenúť, že sme povolaní k milovaniu. Sme tu preto aby sme milovali druhých. Ak by sme túto požiadavku zachovali, zmenili by sme svet. Nejedenkrát z úst ľudí počujeme, že dnešné medziľudské vzťahy sú zlé, nefungujú a my by sme  chceli, aby sa TO zmenilo. Avšak v prvom rade sa musíme pozrieť na svoje vzťahy a úprimne zhodnotiť náš život. Sami by sme prišli na to, že človek prestal byť človekom slušným, mravným, zodpovedným… Veľmi sme spovrchneli a radšej konáme bez zodpovednosti, svedomia a etických zásad, lebo je to pohodlnejšie. Ľudský egoizmus a ľudská chamtivosť určujú dnešný umelý – neprirodzený životný štýl. Táto skutočnosť občas straší človeka a neraz si musí položiť otázku: „Toto má byť zmyslom ľudského života?“ Určite nie! Povinnosť lásky, ktorá má byť základom ľudského života je vyjadrená v slovách -“milujte svojich nepriateľov”.

V živote často obdivujeme náuku Krista o láske k nepriateľom. Radi počúvame v kostole svedectvá o odpustení nepriateľom… a potom po príchode domov si odrazu uvedomíme, že aplikovať Kristovu náuku do vlastného života je často nepohodlné a ťažké. Musíme si totiž priznať, že aj v nás často žije zlostná a namrzená nevôľa nie len k tým ktorých “nemusíme”, ale k našim najbližším, ktorí nám spôsobili drobnú nepríjemnosť či nás nejako urazili nepríjemným  slovom… V bode odpustenia i zabudnutia urážok sme veľmi slabí.

Keď Pán Ježiš žiada od nás milovať svojich nepriateľov, nehovorí o tom, že je to ľahké, ale hovorí: Konajte tak, ako Boh… Ako synovia a dcéry  nebeského otca sme povolaní k vyššiemu zákonu, aby sme sa podobali svojmu odpúšťajúcemu Otcovi, aby sme niesli Jeho podobu.

Keď Ditrich Bonhoeffer prenasledovaný a väznený nacistami zápasil s príkazom milovať svojich nepriateľov, napísal: V Modlitbe prichádzame  k svojim nepriateľom, staviame sa po ich boku a prihovárame sa za nich u Boha. Ježiš nám nesľubuje, že keď budeme žehnať svojim nepriateľom a preukazovať im dobro, že sa hneď obrátia, prestanú nami  opovrhovať a nebudú nám naďalej ubližovať. Určite budú. Ani keď im odpustíme, nezmizne automaticky naša bolesť po zraneniach. Ale ani to nás nemôže odradiť od modlitby za nich. Zástupne za nich robíme to, čo oni za seba robiť nedokážu. Vždy si môžeme povedať: Boh miluje aj mojich nepriateľov. To je dôvod odpustiť.

Prosme Krista, aby nám pomáhal milovali svojich nepriateľov, a hlavne tých, ktorý nám najviac ublížili. Skúsme premieňať našu ľudskú lásku na Božiu lásku. Aby sme mohli nielen povedať, že sme dobrými kresťanmi, ale aby sme raz mali aj právo na dedičstvo v nebeskom kráľovstve.

Preto, keď prijímame do sŕdc Krista v Eucharistii, prosme ho o silu, aby sme pre nás neraz ťažké prikázanie lásky k nepriateľom zachovali v praxi.

Amen