Lk 16, 19-31
V jednom časopise bol uvedený článok z názvom "Stretnutia na ceste". Bola tam reč o nešťastných ľuďoch, ktorí našli miesto uprostred nás, vďaka kresťanskému prístupu. Zvlášť hlboký je obsah výpovede jednej z týchto stratených ovečiek:
„Ja
rozdeľujem ľudí na tri kategórie: do prvej rátam tých, ktorí ma
zasypávali prezývkami, preklínaním, a títo ľudia vo mne vzbudzujú
nenávisť. Do druhej kategórie rátam tých, ktorí ma chápali ako vzduch,
boli ľahostajní dokonca vtedy, keď som ich prosila o pomoc. Mám voči nim
ukrutné výčitky. Človek nikdy neprestáva byť človekom a treba sa vždy
na neho dívať ako na človeka, neodmietať mu omrvinky dobroprajnosti. A
nakoniec do tretej kategórie rátam všetkých tých, ktorí sa mi usilovali
pomôcť, ktorí kvôli mne neľutovali čas a chápali ma ako človeka. Oni mi
dali chuť dobra. Vďaka nim som sa vrátil k viere v človeka“.
Hlboká
a dojímavá výpoveď tohto človeka pripomína Kristovo podobenstvo o
boháčovi a Lazárovi z dnešného Evanjelia. Lazár bol úbohým žobrákom a
potreboval pomoc. Boháč mohol pomôcť Lazárovi. To by vôbec neochudobnilo
jeho bohatstvo. Potreby Lazára boli také malé, že by stačilo boháčovi
povedať sluhom iba slovo, aby mu pomohli, nasýtili ho, ošetrili mu rany,
zaodiali ho, a to by stačilo. Bohužiaľ, boháč sa nikdy neodhodlal
k tomu, aby pomohol Lazárovi.
Hriech,
za ktorý boháč trpí po smrti, nebolo to, že prikázal vyhodiť Lazára zo
svojho domu. Netrpel ani za to, že kričal na Lazára, alebo že ho
preklínal. Hriechom, za ktorý boháč trpí po smrti bolo to, že nevenoval
Lazárovi ani najmenšiu pozornosť. Bol to hriech ľahostajnosti a
zanedbania, čiže spáchal hriech tým, že neurobil niečo, čo bol povinný
urobiť.
Hriech, ktorý spáchal boháč, opakuje sa neustále. Aj dnes je mnoho ľudí, ktorí hrešia ľahostajnosťou.
Treba
sa teda vo svetle dnešného Evanjelia opýtať seba samého: nechápem
niekedy iných ľudí tak, ako chápal boháč toho úbohého Lazára? Nie som
chorý na chorobu, ktorá sa menuje „bezcitnosť“?
Počas
prvej návštevy do Spojených štátov v homílii 2. októbra 1979 na
štadióne v New Yorku, Sv. Otec Ján Pavol II. okrem iného povedal tieto
slová: „Nemôžeme stáť nečinne, tešiť sa a užívať vlastné bohatstvá a dar
slobody vtedy, keď v tom istom čase v akomkoľvek mieste na zemi,
chudobný Lazár XX. st. stojí a klope na naše dvere. Vo svetle Kristovho
podobenstva bohatstvo a sloboda označujú výzvu k špeciálnej
zodpovednosti... Bohatý človek z dnešného Evanjelia a Lazár, obaja sú
ľudskými bytosťami, oboch stvoril Boh na svoj obraz a podobu, oboch
z nich vykúpil Kristus za veľkú cenu svojej vlastnej krvi... Chudobní
ľudia z Ameriky i z celého sveta sú vašimi bratmi a sestrami v Kristovi.
Nikdy nemôžete byť spokojní, ak sa s nimi budete deliť iba
s omrvinkami, ktoré padajú z vašich stolov“.
To,
čo povedal Sv. Otec Ján Pavol II. Američanom, vzťahuje sa na každého
z nás. Chudobný Lazár, ktorý dnes nadobúda rôzne podoby: chudobných,
chorých, hladných, ľudí bez domova, alkoholikov, narkomanov... stojí a
klope na naše dvere a prosí o pochopenie, pomoc a dobroprajnosť.
Neodháňajme ho, neignorujme, neberme ho ľahostajne, nedeľme sa s ním iba
o omrvinky, ktoré padajú z našich stolov.
Ktosi
povedal takú zaujímavú vetu, že nikto nie je taký chudobný, aby nemohol
pomôcť druhému človeku. Sme bohatí! Dokonca si nevieme predstaviť, ako
veľmi sme bohatí! Možno neoplývame materiálnymi bohatstvami, ale máme
srdce, ústa, ruky. Núdznym ľuďom môžeme preukazovať našimi srdciami
lásku, porozumenie, súcit. Môžeme k nim vystrieť svoje
ruky, keď im poskytneme svoju pomoc. Dobrými a milými slovami, ktoré
vyslovia naše ústa, môžeme im dodávať odvahy, dvíhať ich na duchu,
liečiť ich duchovné rany...
Zakončime túto úvahu modlitbou Matky Terezy z Kalkuty:
Pane, otvor naše oči, aby sme v našich bratoch a sestrách spoznali Teba.
Pane, otvor naše uši, aby sme počuli plač a volanie hladných, zmrznutých, zdesených a stratených.
Pane, otvor naše srdcia, aby sme sa dokázali milovať navzájom tak, ako si nás Ty miloval.
Komentáre
Zverejnenie komentára