Filioque III - Ekumenizmus
„Obnoviť jednotu medzi všetkými kresťanmi je jedným z
hlavných cieľov Druhého vatikánskeho
všeobecného cirkevného snemu.“[1]
Ekumenizmus – je
úsilie o jednotu kresťanov. V úvode k encyklike Ut unum sint Ján
Pavol II. píše: „Kristus volá všetkých svojich učeníkov k jednote.“ (UUS
1). V dejinách Cirkvi sa konalo 21 ekumenických koncilov. Cirkvi Východu
i Západu sa rozdielne pozerajú na koncily. Spoločne uznávajú prvých sedem
všeobecných koncilov. 1. Nicejský I. (325); 2. Carihradský I. (381); 3. Efezský
(431); 4. Chalcedonský (451); 5. Carihradský II. (553); 6. Carihradský III.
(680); 7. Nicejský II. 787). Ekumenizmus je veľmi zložitý problém. Vyžaduje si
mnoho síl, času, dobrej vôle, vzdelaných i jednoduchých ľudí,
rešpektovanie Magistéria a najmä pokoja, porozumenia a lásky.
Ekumenizmus od Druhého vatikánskeho koncilu urobil obrovský krok vpred. „I po
toľkých hriechoch, ktoré prispeli k historickým rozkolom, je možná jednota
kresťanov, pokiaľ si budeme pokorne vedomí, že sme zhrešili proti jednote
a budeme pokorne presvedčení o potrebe svojho obrátenia“ (UUS 34).
Cirkev a ekumenizmus
Cirkev vždy mala za cieľ vystupovať
v dejinách ako inštitúcia lásky, v ktorej človek vždy nájde oporu a útechu,
ktorá sa mu nedostávala v iných inštitúciách. Takéto fungovanie Cirkvi je založené
samotným Spasiteľom Ježiš Kristom, ktorý definoval lásku ako sebaobetovanie sa
pre iného. Obeta je v Cirkvi preto považovaná za veľký dar lásky človeka, ktorý
prejavil takýmto činom lásku voči inému človeku. Ak načrieme do veľkolepého bohatstva histórie Cirkvi zistíme,
že každá etapa mala svojich obetavých „lások“, ktoré dali svoje životy za Lásku
a Pravdu. A práve tieto hrdinstvá je potrebné analyzovať, aby aj dnešný kresťan
chápal, aký zmysel obeta pre dnešnú dobu má.
Jedným zo základných faktorov,
podieľajúcim sa na formovaní dnešného ekumenizmu k činnosti, je materinská
láska Cirkvi. Ekleziológia svätého Kypriána, svätého Jána Zlatoústeho
a iných otcov[2]
svedčí o veľkej láske Cirkvi ku všetkým ľuďom. Bez nej by nemohla splniť svoje
poslanie v tomto svete. Preto Cirkev od začiatku milovala svoje dietky, ktorých
počet rástol s každým dňom: „My sme jej potomstvom, kŕmení jej mliekom,
oživovaní jej Duchom“ Cirkev má svoj počiatok v Jeruzaleme a šíri sa po celom
svete. Tajomstvom jej jednoty je sila, ktorá jej dala počiatok – láska.
Kresťanom bol daný spôsob života, ktorý sa zakladá na láske k Bohu a blížnym.
Keďže táto láska sa udeľuje cez Cirkev, je ona sama nazvaná „ctihodnou Matkou
kresťanov“, ktorá lieči všetky trápenia duše i tela a učí láske voči všetkým.[3]
Za najväčší a najzákladnejší faktor
ekumenizmu musíme považovať jednotu, ktorá odráža úsilie takejto formy
zjednotenia.„Bez jednoty je existencia Cirkvi nemožná.“ Vyplýva z jej podstaty
a je budovaná na vzor Svätej Trojice. Cirkev od počiatku musela vzdorovať
rôznym heretickým a schizmatickým tendenciám a hnutiam, ktoré narúšali
doktrinálnu, morálnu a organizačnú jednotu jej života. Veľkí otcovia museli
sústavne liečiť trhliny spôsobené v
„nešitom odeve“ Cirkvi ariánmi,
pneumatomachmi, nestoriánmi, sabeliánmi, manichejcami, monofyzitmi, monotelitmi
a inými.
Najvýznamnejšie diela veľkých otcov
sú napísané práve v polemike s týmito herézami. V nich nájdeme všetko
teologické bohatstvo, ktoré mali k dispozícii a na vytváraní ktorého sa svojou
prácou podieľali. Nič v tomto svete sa nemohlo rovnať jednote kresťanov, ktorú
tak dôrazne odporúčal sám Kristus i Jeho apoštoli (Jn. 17, 22- 23; 1 Kor 12,
12-31; Ef. 4, 4-16). Bez mocnej väzby medzi členmi – údmi Tela Kristovho nedá
sa udržať ani uskutočňovať evanjeliový odkaz privádzať Zem – ekuménu k
poslušnosti vo viere, do jedného ovčinca Dobrého Pastiera (Rim. 1, 5; Jn. 10,
1, 16).[4]
V 1 – 4 storočí bol termín „ekuména“
označovaný ako:
- celá obývaná Zem
-
to, čo patrilo do Rímskej ríše alebo ju reprezentovalo
-
to, čo patrilo do Cirkvi ako celku alebo ju reprezentovalo
- to, čo malo vo všeobecnosti
cirkevný charakter
-
misijné poslanie Cirkvi vo svete
- vzťahy medzi Cirkvou a rôznymi
konfesiami (heretikmi)
- stanovisko, postoj, ktorý
vyjadruje poznanie o jednote Cirkvi a kresťanstva a túžbu po tejto jednote
-
vzťahy medzi Cirkvou a štátom, ktoré sú dodnes zložité“[5]
Z daného vyplýva, že každá
náboženská spoločnosť si je vedomá potreby po jednote, ktorá bola prezentovaná
v úlohe a učení prvotnej Cirkvi ako niečo, čo sa nemohlo nijako meniť, respektíve
mutovať. Dráb tiež poznamenáva v úsilí o zjednotení s Východom dva
dôležité momenty a to: Druhý Lyonský[6]
koncil, ktorý otvoril Gregor X. 7. mája 1274 z dôvodu pomoci pre Jeruzalem
počas križiackych výprav, úniu s Grékmi a reformu cirkvi. Ďalším pokusom, ako
poznamenáva Dráb ďalej, bol Florentský koncil vo Ferrare v roku 1438. Neskôr
pokračoval vo Florencii.[7]
Pokusmi o jednotu novšieho dáta sa považujú dve významné únie v Breste (1596) a
v Užhorode (1646).[8] Pokus o
jednotu roztriešteného Západu mal za úlohu koncil v Tridente (1545 – 1563). Išlo
tu o zjednotenie, respektíve záchranu jednoty medzi Jánom Husom na počiatku 15.
storočia. O storočie neskôr to boli vystúpenia Martina Luthera, Jána
Kalvína a ďalších reformátorov.[9]
Ak chceme hovoriť o ekumenizme
bližšie, musíme mať na pamäti za vzor svätých Otcov. Tí horlivo nabádali k
ostražitosti pred rozkolmi, ktoré Cirkvi nepriniesli nič dobrého, jedine to, že
sa začnú diferencovať a nastane dezorientácia medzi samotnými veriacimi v
otázkach viery, mravouky a celého niptického a kontemplatívneho spôsobu
života. Pružinský o tom píše: „Otcovia chápali bohoľudský poriadok spásy ako
istý cyklus: stvorenie pochádza od Boha a po prekonaní histórie sa k Nemu
vracia. Boh je centrom jednoty a jestvovania. Toto nasmerovanie na jednotu
prechádza ako červená niť celou patristickou teológiou.“[10]
Všetky úlohy ekumenických dialógov
sa musia dostatočne zdôrazňovať, pretože môže dôjsť k určitému pluralizmu v otázkach
trinitárnej teológie. Dôležitosť akceptovania Boha ako Trojice je nesmierne
dôležité, nakoľko to zabezpečuje kresťanstvu status spásonosného charakteru.
Takýto fenomén chápania rozličného trinitárneho aspektu v živote veriaceho môže
spôsobiť a aj spôsobuje v histórii rôzne niekoľko storočné rozdiely, ktoré sa
prejavujú v odlišnom spôsobe života jednotlivých veriacich.
Pravoslávna Cirkev učí, že život
človeka, ktorý prešiel krstom, sa od tohto momentu stáva kristocentrickým.
Jedine Kristus ako Boh a zároveň ako človek má silu takéhoto pokrsteného
doviesť do stavu najvyššej dokonalosti akej sa človeku môže dostať. O niečo
podobné sa snažili a snažia rôzne náboženské denominácie, ktoré vo svojich
doktrínach prezentujú taktiež status božskosti a snažia sa marginalizovať
pôvodné tradičné cirkevné spoločenstvá. Ich pôsobenie bolo potrebné uviesť na
pravú mieru a správnejšie definovať vo vzťahu k tradičným cirkvám. Nakoľko väčšina
z nich je kresťanského charakteru, nastal pokus zjednotiť myslenie kresťanských
denominácií a vytvoriť tak jednotný doktrinálny systém vo vzťahu k Trojici,
ktorá je hlavným učením väčšiny kresťanských spoločností. Tento systém by tak marginalizoval
tie skupiny, ktoré hlásajú iné učenie nekompatibilné s učením, aké považuje
tento systém. Aj z takéhoto popudu začala svoje účinkovanie Svetová rada cirkví[11]
so sídlom v Ženeve. Tá má už od roku 1948 za cieľ zjednotiť všetky kresťanské
spoločenstvá do jedného celku, ktorý má oslavovať Boha ako Monádu a zároveň ako
Trojicu. Za člena SRC za môžu stať jedine tí, ktorí uznávajú za doktrinálny
základ učenie
o Kristovi ako Pánovi a
Spasiteľovi.
SRC
nie je nejakou nadradenou cirkvou, ale jej cieľom je „pomáhať pri budovaní
vzájomných vzťahov medzi cirkvami. Vzhľadom na vieru, kladie Rada podmienku, že
jej členmi môžu byť len tí, ktorí vyznávajú podstatné elementy kresťanského
Krédo. Toto rozšírenie vieroučnej podmienky bolo prijaté na návrh Pravoslávnej
cirkvi na 3. Valnom zhromaždení v New Delhi v roku 1961. Kladie dôraz na
vyznanie pravdy viery o Najsvätejšej Trojici a na uznávanie autority sv.
Písma.“[12]
V
katolíckej cirkvi bol zriadený sekretariát pre jednotu, ktorá má na starosti
ekumenický dialóg medzi kresťanmi a pápežská rada pre napomáhanie jednoty
kresťanov.12 Sekretariát bol zriadený pápežom Jánom XXIII. 5. júna 1960, aby
napomáhal zjednoteniu kresťanov. Vedením bol poverený jezuita Augustín Bea,
horlivý zástanca jednoty kresťanov. Sekretariát mal za úlohu pripraviť dokument
o ekumenizme. (Dokument sa nazýva Dekréte Unitatis redintegratio – o
ekumenizme). V tomto dokumente sa píše: „Pravý ekumenizmus nejestvuje bez
pravého obrátenia. Lebo túžba po jednote
sa rodí a dozrieva v obnovenej mysli, v sebazapieraní a z veľkodušných prejavov
lásky. Preto prosme Božieho Ducha o milosť úprimného sebazaprenia, poníženosti,
úslužnosti a bratskej veľkodušnosti voči iným.“ Je dôležitým faktom, že veľa
náboženských spoločností ako SRC a iné ocenili založenie sekretariátu a vyslali
na tento koncil svojich vyslancov. Medzi nekatolíckych pozorovateľov pozvanie
prijalo 17 kresťanských denominácii, z toho 6 bolo pozorovateľov pravoslávnej
cirkvi a to:
Ruská
pravoslávna cirkev – štyroch pozorovateľov.
Gruzínska
pravoslávna cirkev.
Egyptská
pravoslávna cirkev.
Sýrsko‐pravoslávna cirkev.
Sýrsko‐pravoslávna cirkev
Indie.
Ruská
pravoslávna cirkev v cudzine (Ženeva).[13]
Považujem
za dôležité spomenúť, že pontifikát Jána XXIII. (1958 – 1963) bol novým
začiatkom dejín katolíckeho snaženia o ekumenizmus. Pavol VI. sa už počas
koncilu v roku 1964 stretol s ekumenickým Carihradským patriarchom
Athenagorasom v Jeruzaleme. Na záver koncilu 7. 12. 1965 pápež Pavol VI. a
patriarcha Athenagoras zrušili exkomunikácie carihradskej a rímskej cirkvi. O
tomto akte bola vydaná deklarácia. 25. ‐
26. Júla 1967 navštívil Pavol VI. Turecko a dohodol návštevu Athenagorasa v
Ríme.[14]
Takéto
gestá, ktoré Pavol VI. urobil aj s ďalšími inými náboženskými spoločnosťami
mali naštartovať smerovanie cirkvi k jednote, ktorá sa mala realizovať návratom
k rímskemu patriarchátu. Takýmto pokračovateľom bol aj pápež Ján Pavol
II., ktorý kopíroval nastolenú cestu.[15]
Tento veľmi priateľský akt mal za následok tiež nami horeuvedené stanovisko,
ktoré znie ako ekleziologický problém vo vnútornom živote cirkvi, pretože
podnietili vytvorenie niečoho, čo ani druhý koncil nedokázal eliminovať. Na
biskupskej synode v roku 1991 v Ríme takéto problémy ukázali a predostreli aj
zástupcovia pravoslávnych cirkví, ktoré sa nezúčastnili takéhoto dialógu.
Dôvodom, ktorý predniesol jediný zástupca Pravoslávnej cirkvi metropolita
Spiridon reprezentant carihradského ekumenického
patriarchátu
bol, „že stále je cítiť veľké napätie medzi Pravoslávnou a katolíckou cirkvou.
Zdrojom tohto napätia je znovuzrodenie „uniatskych cirkví“ na Ukrajine a
Rumunsku.
Ďalším
problémom bolo vytvorenie paralelných katolíckych štruktúr, najmä biskupských sídiel
v Moskve, v Kazakstane a Novosibírsku.“[16]
„Metropolita
Spyridon obvinil katolícku cirkev, že sa stále viac vzďaľuje od ekumenického
ducha Druhého vatikánskeho koncilu a v rámci evanjelizácie chce pokladať
krajiny s pravoslávnou tradíciou za svoje misijné územie. Táto skutočnosť
a uniatizmus s ňou spojený, podľa neho, vážne ohrozuje teologický dialóg,
ktorý môže byť preto nielen odložený na neurčito, ale aj úplne prerušený (...).
Pozíciu katolíckej cirkvi na tejto synode hájil prefekt kongregácie pre východné
cirkvi kardinál Silvestrini a štátny sekretár kardinál Sodano. Kardinál
Silvestrini vo svojom prejave obhájil právo východných katolíckych cirkví na
existenciu a rozvoj, oceniac ich hrdinské vyznanie viery v období
prenasledovania. Žiadal aj pre tieto cirkvi právo na slobodu a spravodlivosť
a vyjadril presvedčenie, že ich pastoračná aktivita nie je namierená voči
pravoslávnym cirkvám. Kardinál Sodano zdôraznil, že znovuzrodenie týchto cirkví
je zákonitým aktom spravodlivosti a nezabudol podotknúť, že všetky spomínané
cirkevné majetky, ktoré sú dnes predmetom sporov, boli pôvodne vlastníctvom
katolíckej cirkvi a do rúk Pravoslávnej cirkvi sa dostali len zásluhou
protikatolíckych likvidačných akcií komunistických režimov. K otázke vytvorenia
paralelných cirkevných štruktúr latinského obradu v Sovietskom zväze objasnil
postoj Svätej Stolice, ktorá týmto aktom nesledovala nič iné ako zabezpečovanie
pastorálnej starostlivosti veriacich latinského obradu, roztrúsených po celom
jeho území. V tomto jej počínaní netreba vidieť nič neekumenického, tak ako
katolícka cirkev nemôže namietať a nič nenamieta, ak jednotlivé pravoslávne
cirkvi zriaďujú pre svojich veriacich v diaspóre zodpovedné cirkevné
štruktúry.“[17]
Direktórium
na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme, ktoré bolo schválené Jánom
Pavlom II. a predstavené verejnosti 8. júna 1993 pripomína, že „roztržky v
cirkvi vznikli často vinou ľudí na obidvoch stranách. Ďalej hovorí o úsilí o
jednotu kresťanov. Cirkev definuje ako spoločenstvo, ako „jednotu s Otcom,
skrze Krista v Duchu.“ Rastie od Turíc a dovŕši sa v sláve neba. Kým je na
ceste žije v konkrétnych partikulárnych cirkvách zhromaždených okolo svojho biskupa
a spojených medzi sebou“[18]
Ďalej
kardinál Cassidy, ktorý je prezidentom pápežskej rady pre napomáhanie jednoty
kresťanov zdôrazňuje, že „základnou inšpiráciou ekumenizmu je list Efezanom ako
aj Apoštolova výzva v Druhom liste Korinťanom (5, 18 – 20). K všeobecnému
zmiereniu s ľudí s Bohom a navzájom. A ďalej píše: „naše rozdelenie ako
kresťanov je určitým spôsobom najhorším a najvážnejším zo všetkých rozdelení,
keďže sme povolaní byť poslami zmierenia.“[19]
Na
základe aj takýchto aktivít sa vedie dialóg medzi katolíckou a Pravoslávnou
cirkvou. Už od roku 1964 sa začalo na ostrove Rodos vzájomnou konferenciou
riešiť sporné otázky, ktoré naštrbujú vzájomný dialóg. V roku 1979 bola
vytvorená zmiešaná komisia medzi Pravoslávnou a katolíckou cirkvou. Táto
komisia naďalej pracovala v otázkach jednoty a vypracovali sa rôzne dokumenty o
týchto konferenciách. Riešili sa témy ako napríklad: „Tajomstvo Cirkvi a
Eucharistie vo svetle tajomstva Najsvätejšej Trojice“ v Mníchove v roku 1982. V
tom istom roku sa pokračovalo v téme: „Viera, sviatosti a jednota cirkvi.“ V
poradí piatom zasadaní v roku 1987 vo fínskom Valame, „kde bol schválený
dokument na tému: „Sviatosť kňazstva vo sviatostnej štruktúre Cirkvi a osobitne
dôležitosť apoštolskej postupnosti pre posväcovanie a jednotu Božieho ľudu.“
Okrem toho bola navrhnutá téma: „Ekleziologické a kánonické dôsledky sviatostnej
podstaty Cirkvi. Konciliarita a autorita v Cirkvi.“ Spoločenské
a politické zmeny v Európe v nasledujúcich rokoch ovplyvnili aj
pokračovanie v teologickom dialógu aj vzťahy medzi cirkvami. Hneď v roku 1989
oficiálne nechali dialóg pravoslávni Jeruzalemského patriarchátu“.[20]
25.–31.
januára 1990 zasadala vo Viedni katolícko‐pravoslávna
subkomisia a zaoberala sa otázkou prozelytizmu. Zhodli sa na zásade, že „cieľom
ekumenického dialógu nie je pohltenie jednej cirkvi druhou, či odtrhnutie časti
jednej cirkvi a jej pričlenenie k inej. Na druhej strane však obe zúčastnené
strany vzali na vedomie historickú skutočnosť existencie katolíckej cirkvi
východného obradu“.[21]
13. marca 1990 bol prerušený dialóg medzi Ukrajinskou katolíckou cirkvou, Sv.
Stolicou, Moskovským patriarchátom a Ukrajinskou autonómnou pravoslávnou
cirkvou, ktoré mali prerokovať delenie kultových priestorov.[22]
Napriek novým problémom zišla sa vo Freisingene 6. – 15. 5. 1990 teologická
komisia na svojom 6. plenárnom zasadnutí a vydala vyhlásenie o uniatizme.[23]
Zaujímavou bola tiež konferencia v Tripolise v roku 1993, kde sa preberala
otázka: „Uniatizmus – metóda hľadania jednoty
v
minulosti a dnešné hľadanie plnej jednoty.“[24]
Všetky
tieto aktivity sa snažia určitým spôsobom dôjsť k nejakej jednote a nájsť
spoločnú cestu k sebe. Ako píše Pružinský, „že hriech rozdelenia bude
minulosťou a bratská láska bude dosiahnutá v tajomstve Eucharistie, ktorá je
najvlastnejším a najpresvedčivejším vyjadrením jednoty, o ktorú usilujeme
a v ktorú od apoštolských čias pevne veríme.“[25]
Hoci
už pretiekol nejaký ten čas vzájomných dialógov a snáh o vzájomnú
spoluprácu vidieť, respektíve nevidieť žiaden posun v oblasti teologických,
kánonických a dogmatických prekážok.[26]
Na takejto ceste pracovať ako vidíme je veľmi dôležité a zároveň veľmi
zložité. Nemalým povzbudením do tohto zápalu boja sú aj slová jeho blaženosti
Anastasia (arcibiskupa tiranského a celého Albánska), ktorý bol zvolený v
roku 2006 za jedného z ôsmich prezidentov SRC, kde okrem iného hovorí:
„Mojou úlohou ako prezident SRC je zúčastňovať sa porád Rady, rozprávať o
skúsenostiach z minulých desaťročí, prispievať do diskusie o prítomnosti a
hľadieť na problémy budúcnosti...vo vzťahu k pravoslávnej Cirkvi je to pomôcť
pravoslávnym vidieť našu zodpovednosť, ktorú máme pred celým kresťanským
svetom, aby sme sa neizolovali v našich vlastných komunitách. Pretože my v
pravoslávnej Cirkvi sme živou súčasťou súčasného sveta.“[27]
816 „Toto je jediná Kristova Cirkev… ktorú náš
Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom, a
poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli… Táto Cirkev,
ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť, pretrváva (subsistit) v
Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s
ním.“
Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme vysvetľuje: „Jedine prostredníctvom Kristovej Katolíckej cirkvi, ktorá je všeobecným prostriedkom spásy, možno dosiahnuť celú plnosť prostriedkov spásy.(830) Veríme totiž, že Pán zveril všetko bohatstvo Novej zmluvy jedine apoštolskému kolégiu, na ktorého čele stojí Peter, na budovanie jediného Kristovho tela na zemi, do ktorého sa majú plne začleniť všetci, ktorí už nejakým spôsobom patria k Božiemu ľudu.“
Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme vysvetľuje: „Jedine prostredníctvom Kristovej Katolíckej cirkvi, ktorá je všeobecným prostriedkom spásy, možno dosiahnuť celú plnosť prostriedkov spásy.(830) Veríme totiž, že Pán zveril všetko bohatstvo Novej zmluvy jedine apoštolskému kolégiu, na ktorého čele stojí Peter, na budovanie jediného Kristovho tela na zemi, do ktorého sa majú plne začleniť všetci, ktorí už nejakým spôsobom patria k Božiemu ľudu.“
819 Okrem toho „mnohé prvky posväcovania a pravdy“
jestvujú aj mimo viditeľných hraníc Katolíckej cirkvi: „písané Božie slovo,
život milosti, viera, nádej a láska a iné vnútorné dary Ducha Svätého, ako aj
viditeľné prvky“. Kristov Duch používa tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá ako
prostriedky spásy. Účinnosť týchto prostriedkov pochádza z plnosti milosti a
pravdy, ktorú Kristus zveril Katolíckej cirkvi. Všetky tieto dobrá pochádzajú
od Krista a vedú k nemu a samy „podnecujú ku katolíckej jednote“.
820 „Veríme, že“ jednota, „ktorú Kristus od začiatku
daroval svojej Cirkvi,… pretrváva neodňateľne v Katolíckej cirkvi, a dúfame, že
sa bude deň čo deň zveľaďovať až do skončenia vekov.“ Kristus ustavične dáva
svojej Cirkvi dar jednoty, ale Cirkev sa musí stále modliť a pracovať na tom,
aby udržiavala, posilňovala a zdokonaľovala jednotu,(2748) ktorú
pre ňu chce Kristus. Preto sám Ježiš v hodine svojho umučenia prosil a ani
teraz neprestáva prosiť Otca o jednotu svojich učeníkov: „…aby všetci boli
jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet
uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,21).
Túžba po obnovení jednoty všetkých kresťanov je Kristov dar a výzva Ducha
Svätého.
Nechat na prvu citaciu Bližšie k Otcom porov.
PRUŠINSKÝ, Š. Patrológia II. Cirkevná a kresťanská literatúra 2. – 8.
storočia, Prešov 2003, s. 193-290 ISBN
80-8068-203-8. Ma 480 stran
821 Aby sme na túto výzvu primerane odpovedali,
vyžaduje sa:
— ustavičná obnova Cirkvi vo väčšej vernosti svojmu povolaniu. Táto obnova je hybnou silou smerovania k jednote;
— obrátenie srdca,(827) aby sa veriaci v Krista „snažili čím bezúhonnejšie žiť podľa evanjelia“, lebo nevernosť údov Kristovmu daru je príčinou rozdelení;
— spoločná modlitba,(2791) lebo „obrátenie srdca a svätosť života spolu so súkromnými a verejnými modlitbami za jednotu kresťanov treba pokladať za dušu celého ekumenického hnutia a právom ich možno nazvať duchovným ekumenizmom“;
— vzájomné bratské poznávanie;
— ekumenická formácia veriacich a najmä kňazov;
— dialóg medzi teológmi a stretnutia kresťanov rôznych cirkví a spoločenstiev;
— spolupráca medzi kresťanmi v rozličných oblastiach služby ľuďom.
— ustavičná obnova Cirkvi vo väčšej vernosti svojmu povolaniu. Táto obnova je hybnou silou smerovania k jednote;
— obrátenie srdca,(827) aby sa veriaci v Krista „snažili čím bezúhonnejšie žiť podľa evanjelia“, lebo nevernosť údov Kristovmu daru je príčinou rozdelení;
— spoločná modlitba,(2791) lebo „obrátenie srdca a svätosť života spolu so súkromnými a verejnými modlitbami za jednotu kresťanov treba pokladať za dušu celého ekumenického hnutia a právom ich možno nazvať duchovným ekumenizmom“;
— vzájomné bratské poznávanie;
— ekumenická formácia veriacich a najmä kňazov;
— dialóg medzi teológmi a stretnutia kresťanov rôznych cirkví a spoločenstiev;
— spolupráca medzi kresťanmi v rozličných oblastiach služby ľuďom.
822 „Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej
Cirkvi, a to tak veriacich, ako aj pastierov.“ Ale treba si uvedomiť, „že toto
sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jednej jedinej
Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti“. Preto celú svoju nádej
vkladáme „do Kristovej modlitby za Cirkev, do Otcovej lásky k nám a do sily
Ducha Svätého“.
[1]
Unitatis redintegratio – úvod 1.)
[2]
Bližšie k Otcom porov. PRUŠINSKÝ, Š. Patrológia II. Cirkevná
a kresťanská literatúra 2. – 8. storočia,
Prešov 2003, s. 193-290 ISBN 80-8068-203-8. Ma 480 stran
[3]
PRUŽINSKÝ, Š. Pravoslávie a Ekumenizmus. Prešov 1997, s. 14 ISBN
80-967801-5, s. 14
[4]
Tamže, s 15
[5]
DRÁB,
P. Ekumenizmus na Slovensku. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 1998,
218 s. ISBN 80-7165-116-8 s. 23-24
[6]
Tento koncil podobne ako koncil Florentský mal
za úlohu podpísanie dohody o liturgickom a doktrinálnom zjednotení. Hlavnými
témami boli akcentované tak ako primát pápeža, taktiež aj náuka o očistci
a sedem sviatostí a tiež samozrejme otázka filioque. Táto únia nemala dlhú
existenciu. Porov. Dráb, P. Ekumenizmus na Slovensku. Prešov : Vydavateľstvo
Michala Vaška, 1998, s. 22. ISBN 80-7165-116-8
[7]
Tento koncil zasadal na troch miestach – Vo
Ferrare (1438‐1439), vo Florencii (1439‐1442) a tiež v Ríme (1443‐1445). Mal za
úlohu zmierniť napätie medzi Pravoslávím a Rímom, ktorý na tomto stretnutí
ponúkol jednostranne výhodnú „dohodu“, ktorá mala zjednotiť doktrinálne rozpory
trvajúce už niekoľko storočí. Išlo o zásadné a prinútené akceptovanie, a to: 1.
termínu filioque, ktorý bol doplnený do symbolu viery, 2. dosiahla sa
zhoda užívania pri liturgii ako kvaseného, tak
aj nekvaseného chleba, 3. prijalo sa západné učenie o očistci a tiež sa
muselo pristúpiť k prijatiu pápeža ako „nasledovníka blahoslaveného Petra
(prvého medzi apoštolmi) a pravého námestníka Kristovho, hlavu celej cirkvi a
otca a učiteľa kresťanstva.“ Pápežovi je vlastná „celá moc sýtiť, viesť
a spravovať všeobecnú cirkev.“ Tento dekrét pravoslávna cirkev hneď pri
návrate svojich delegátov zavrhla. Porov. Lane, T.: Dějiny křesťanského
myšlení. Praha : Navrat domů,
1999, s. 128‐129. ISBN 80-85495-47-3, má 286 strán
[8]
Tieto únie nasledovali vlastne to, čo nebolo z
dlhodobého hľadiska dosiahnuté na druhom Lyonskom a Florentskom koncile.
K podpísaniu zjednotenia došlo medzi biskupmi Metropolie Kyjevskej Rusi a
Apoštolskou stolicou 16. 10. 1596 v Breste nad Bugom. Únia v Užhorode
vošla do histórie 2. 4. 1646. Toto zjednotenie podpísalo 63 kňazov Mukačevskej
eparchie a zložilo vyznanie viery s filioque, čim sa spojili s katolíckou
cirkvou. Ako poznamenáva Dráb ironicky „Brestská a Užhorodská únia sú
svedectvom tej jednoty, ktorá sa uskutočnila návratom časti pravoslávnych
veriacich do Katolíckej cirkvi... V histórii Katolíckej cirkvi má veľký význam fakt, že zjednotenie
neznačilo prechod na latinské tradície. Východné zjednotené cirkvi majú vlastnú
hierarchiu a dedičstvo disciplíny, liturgií a duchovností“. Ďalej píše „aj
keď prežívala Ukrajinská gréckokatolícka cirkev obdobie rozkvetu svojej
ekleziálnej štruktúry, čo vhodne vplývalo na náboženský život, formáciu
duchovenstva a duchovné angažovanie veriacich... k tomuto rozkvetu predsa
sa pridružili aj drámy a nedorozumenia, ktorého obeťou sa stal vitebský
arcibiskup sv. Jozafát Kuncevič a ďalší mučeníci..“ Porov. Dráb, P.: Ekumenizmus
na Slovensku. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 1998, s. 24‐26. ISBN
80-7165-116-8
[9] Tamže,
s 23 – 27.
[11]
Svetová rada cirkvi vznikla 22.
augusta 1948 v Amsterdame ako nová organizácia jestvujúcich cirkví, ktorá má
efektívnejšie brániť mier vo svete a napĺňať Boží plán spásy. Pozri: Tamže, s.
82 – 83. Porov. Dráb, P.: Ekumenizmus
na Slovensku. Prešov
1998, s. 82‐83.
Na Slovensku od roku 1993 pôsobí
Ekumenická rada cirkvi a má za úlohu predovšetkým „koordináciu aktivít
jednotlivých členských cirkví, ktoré presahujú rámec jednej cirkvi.“ Tamže, s.
84 – 86. „ERC sa snaží vytvárať priateľskú atmosféru na báze porozumenia,
tolerancie a spolupráce medzi jednotlivými cirkvami a náboženskými
spoločnosťami, existujúcimi na Slovensku. ERC zastupuje svojich členov pred
orgánmi štátnej správy, jej partnerom medzinárodných kresťanských organizácii,
predovšetkým Svetovej rady cirkví a Konferencie európskych cirkví.
„Zakladajúcimi členmi ERC v SR sú: Evanjelická cirkev augsburského vyznania,
Reformovaná kresťanská cirkev, Pravoslávna cirkev, Cirkev bratská, Evanjelická
cirkev metodistická, Cirkev československá husitská. Ako pozorovatelia sa na
práci ERC podieľajú: Rímskokatolícka a Gréckokatolícka cirkev, Bratská jednota
baptistov, Apoštolská cirkev, Cirkev adventistov siedmeho dňa.“ Tamže, s. 85.
[17]
Vasiľ, C. Problematika súčasného
ekumenizmu. v: Slovo, 24, 1992, č. 21, s. 4.
[21]
Por. Vasiľ, C. Problematika
súčasného ekumenizmu, v: Slovo, 24, 1992, č. 20, s. 6 – 7.
[22]
Por. Vasiľ, C. Problematika
súčasného ekumenizmu, v: Slovo, 24, 1992, č. 20, s. 6 – 7.
[23]
Por. Vasiľ, C. Problematika
súčasného ekumenizmu, v: Slovo, 24, 1992, č. 20, s. 6 – 7.
[24]
Por: Karski, K.: Kronika, v:
Studia i dokumenty ekumeniczne, 9, 1993, č. 2, Warszawa 1993, s. 139. In:
Tamže, s. 54.
[27]
Anastasios, arcibiskup.: Je škandál (hanba) pre kresťanov
zostať v izolácii.
In: Odkaz sv. Cyrila a Metoda, č. 10, Prešov 2006, s. 10 – 12.
Komentáre
Zverejnenie komentára