Lk 14, 16-24

Slava Isusu Christu!

Bratia a sestry, ako vieme pápež František otvoril svätú bránu 8. decembra na bazilike svätého Petra v Ríme. Dnešnú nedeľu postupne otvárajú svoje brány aj ostatné chrámy vo svete. Dvere všetkých chrámov sa dnes otvorili, aby nás pozvali na nedeľňajšiu svätú liturgiu.

Evanjelium dnešnej nedele nás taktiež pozýva na veľkú večeru. Božie slovo, ktoré sme práve prečítali má pre nás dve pozvania.

V prvom rade nás pozýva k tomu, aby sme sa videli v pravde a priznali si, že celé to je vlastne o prioritách. Naše odmietnutie je odkazom: „Pane, ale ja mám iné priority. Mojou prioritou je moja rodina, škola, práca, ale nie Ty!“ To druhé pozvanie ku, ktorému nás vyzýva Božie slovo je zmena priority.

Žiadny človek nemôže úspešne fungovať, pokiaľ ich nemá jasne stanovené. Niečo podobné platí aj o našej práci. Ak sa chvíľu venujeme tomu a chvíľu zase inému, nedostaneme sa ďaleko. Zreteľnejšie si to môžeme uvedomiť na príklade Cirkvi – farnosti. V žiadnej farnosti sa nespochybňuje, že na prvom mieste má byť to Božie, ale v praxi to môže byť inak. Skúsme sa pozrieť najprv na riziká, do ktorých ľahko upadneme, ak nemáme pred očami tie správne priority.

Tak napríklad sú farnosti, kde hnacou silou ich života je tradícia, jej dodržiavanie, zachovávanie a odovzdávanie ďalšej generácii. Zmena je tu považovaná za niečo negatívne, ohrozujúce identitu, jednotu a život spoločenstva. Tradícia ako taká môže byť pre život užitočná, ale ak je dodržiavanie rituálov a pravidiel dôležitejšie ako aktuálne hľadanie Božej vôle, dostane sa takéto spoločenstvo do slepej uličky kde už nie je na prvom mieste Božie kráľovstvo, ale pravidlá, nemennosť formy bohoslužieb a pod.

Inde môže byť na prvom mieste osobnosť nejakého človeka, vodcu –  je hnacou silou… Je dobré mať vo farnosti silnú osobnosť, ktorá dokáže inšpirovať, ale je nebezpečné, ak začne vtláčať ostatným svoje vlastné priority a nie to, čo chce Boh. Takéto spoločenstvo má väčšiu tendenciu k manipulácii a sektárstvu.

A niekde sa všetko točí okolo financií a rozpočtu. Najvášnivejšie diskusie vo farskej rade sa týkajú financií. Na prvom mieste nie je: “Čo chce Boh?“ ale “Koľko to bude stáť?“ Iste, rozvážne spravovanie financií je vo farnosti dôležité. Cirkev tu ale nie je preto, aby zhromažďovala majetok, ale na to, aby svoje zdroje používala k službe Bohu. Pri koncoročnom vyúčtovaní by nemalo byť prvou otázkou: “Ako sme hospodárili?“ ale “Nakoľko sme naplnili Božiu vôľu?“

Tiež veľkým nebezpečenstvom pre spoločenstvo je, keď sa kňaz i ľudia vo farnosti venujú iba aktivitám. Iste aktivity a stretnutia pre všetky možné generácie a záujmové skupiny sú dobré a prejavom bohatého života farnosti. Ale aktivity nemôžu byť cieľom. Je užitočné a povzbudzujúce zúčastňovať sa rôznych akcií cirkvi, ale je tu nebezpečenstvo, že človek je príliš zamestnaný navštevovaním rôznych akcií a nemá už potom ani čas, ani energiu na skutočnú službu Bohu a blížnym.

Uviedol som len niektoré príklady, ako to môže vyzerať v živote farnosti. A iste by sme si mali klásť otázku, čo je určujúcim faktorom v živote nášho spoločenstva? Chcem teda túto otázku posunúť aj do roviny veľmi osobnej: Čo určuje môj život? Je to tradícia? Osobnosť vodcu? Sú to financie, farské aktivity, alebo niečo, čo chcem len ja?

Prijať pozvanie na večeru znamená povedať Bohu: „Pane, prídem, pretože Ty si na prvom mieste“. Dnes sa otvorili brány všetkých chrámov na Slovensku. Mnohí toto pozvanie prijali, niektorí nie. Som vďačný, že ste na dnešné pozvanie reagovali pozitívne a prijali ste ho.