Mk 15, 43-16, 8 (2)
Keď
pozorne sledujeme život okolo seba, vidíme, že mnohým dnešným ľuďom nič
nechýba, všetkého majú dostatok. Sú obklopení kultúrou, majú všetky
vymoženosti dnešnej techniky, pohodlne bývajú a sú aj takí, ktorým
nechýbajú ani peniaze. Domnievali by sme sa, že títo ľudia majú
najväčšie predpoklady k tomu, aby boli na tomto svete šťastní.
Na
druhej strane je pravdou, že práve takíto ľudia nie sú šťastní. Vynára
sa nám otázka, prečo nie sú šťastní, keď všetko majú. Predstavme si
chorého človeka, ktorý je pripútaný na lôžko, a opýtajme sa ho, akú
radosť má z pekných šiat, ktoré visia v jeho skrini, alebo akú radosť má
zo svojho moderne zariadeného bytu, zo svojho nového auta, ktoré stoji v
garáži a zo svojich vkladných knižiek. A viete, čo vám chorý človek
povie? „Z toho všetkého nemám žiadnu radosť, lebo neviem, ako to so mnou
skončí.“
Čosi
podobné je aj s mnohými dnešnými ľuďmi. Všetko majú, ale žijú
v neistote, lebo nevedia, dokedy toto všetko im bude patriť, nevedia,
kedy to budú musieť opustiť. Nutným predpokladom skutočného pravého
šťastia je, aby človek okrem toho, že všetko má, vedel, prečo je na
tomto svete, odkiaľ prišiel, kam svojím životom kráča a čo sa s ním
stane po jeho telesnej smrti. Na tieto otázky človekovi môže dať správnu
odpoveď iba viera v Boha a viera vo večnosť. A základom našej
kresťanskej viery je Kristovo zmŕtvychvstanie. Preto, hoci sú už dva
týždne po Pasche, Cirkev sa znova vracia k tejto udalosti. Táto pravda
je základom našej viery. Keby nebolo Kristovho zmŕtvychvstania, potom
naša viera by sa podobala vianočnému stromčeku, ktorý je pekný, ozdobený
a osvetlený, ale to je čosi chvíľkové.
I
naša viera je krásna, Kristovo učenie je nádherné. Avšak bez Kristovho
zmŕtvychvstania by bola i naša viera bez koreňa. Keď uvažujeme o viere a
o šťastí človeka, musíme si priznať, že dnešného človeka i celé dnešné
ľudstvo môže zachrániť nie kultúra, nie technika, nie bohatstvo, ale
návrat k viere, návrat k životu podľa viery v Krista. Lebo či si
priznávame, ale- bo nie, pravdou je a ňou zostáva, že niet pod nebom
iného mena, v ktorom by sme mohli byť spasení, zachránení okrem mena
Ježiša Krista (porov. Sk 4,12). Teraz si povedzme my, ktorí sme uverili v
Ježiša Krista, čo pre nás znamená jeho vzkriesenie pre nás ľudí
obťažených hriechmi.
Pán
Boh veľmi dobre vie, čo nás najviac tlačí, čo nás trápi. Je to
skutočnosť našich hriechov. To nás okráda o radosť, pokoj a chuť do
života. Ale Kristovo vzkriesenie nám hovorí, že Ježiš Kristus je Boh a
on bol obetovaný za naše hriechy. V Ježišovi Kristovi máme vykúpenie a
oslobodenie z našich hriechov.
Kristovo
zmŕtvychvstanie nám dáva aj odpoveď na tú najdôležitejšiu otázku, ktorá
znie: Kam vlastne idem? Čo bude po mojej smrti? Osud, ktorý stihol
Ježiša Krista, stihne i nás. Keď on vstal z mŕtvych, aj my vstaneme z
mŕtvych. Lebo jeho víťazstvo nad smrťou je i naším víťazstvom. Teda
všetci raz vstaneme z mŕtvych a toto je našou najväčšou radosťou.
Nežijeme tu niekoľko rokov, aby sme sa potom premenili v ničotu, ale tu v
tomto svete žijeme preto, aby sme potom večne žili s Ježišom Kristom.
Aké praktické poučenie pre nás vyplýva z Kristovho zmŕtvychvstania?
V
starom pohanskom Ríme postavili veľký okrúhly chrám a nazvali ho
Panteón, čiže chrám pre všetkých bôžikov. Tu našli miesto pre sochy
bôžikov aj tých národov, ktoré si podmanili. V tomto pohanskom chráme sa
všetci bôžikovia znášali. Ale prišiel čas a narodil sa Ježiš Kristus,
ktorý o sebe prehlásil: „Ja som cesta, pravda a život” (Jn 14,6).
Rimania prejavili snahu urobiť miesto v Panteóne aj pre Ježiša Krista.
Ježiš
pred všetkou mocou veľkého rímskeho impéria prehlásil: „Buď v chráme
budem sám, alebo ostanú bôžikovia tam bezo mňa.“ A nastal tristoročný
boj, ktorý mal rozhodnúť, komu bude patriť Panteón. Mnoho krvi
pretieklo, zomierali deti i dospelí, muži i ženy, mladí i starí. Ale
nakoniec absolútnym víťazom ostal Ježiš Kristus, ktorý už skoro 1800
rokov vládne nad všetkým i nad Panteónom. Treba vedieť, že Ježiš Kristus
neznesie vedľa seba nijakých iných bôžikov ani v našich srdciach, ani v
našich rodinách, ani v našej spoločnosti. Ježiš je taký, že chce
vládnuť sám, lebo iba on je pravý Boh. Iba v tom prípade, ak ho necháme
vo svojich srdciach a vo svojich rodinách vládnuť samého, máme nádej, že
raz budeme i my s ním večne žiť a večne kraľovať. Preto sa snažme zo
svojich sŕdc a rodín vyhodiť bôžikov, ako alkohol, sex, nenávisť,
závisť, klamstvo, pýchu, nelásku, tvrdohlavosť a iné neresti. Dbajme o
to, aby v našich srdciach i rodinách mohol vládnuť sám Ježiš Kristus,
ktorý bol nielen zabitý, ale ktorý na tretí deň vstal aj z mŕtvych, lebo
iba tak si zaistíme to, že s ním budeme večne žiť a kraľovať
Komentáre
Zverejnenie komentára