Jn 5, 1-15 (2)

Nemecký filozof Schoppenhauer kedysi povedal, že mnohí ľudia sú ako stolári, ktorí, keď prechádzajú cez krásny, hustý les s rôznymi druhmi stromov, nemyslia na iné len na to, ako a na čo by sa dalo využiť ich drevo: Koľko kubíkov dreva by bolo z toho či onoho kmeňa? Koľko dosák z tamtoho smreka? Koľko skríň by sa dalo vyrobiť? Každý strom je pre nich iba budúcim kusom nábytku. Každý les len prostriedkom na získanie bohatstva. A tak tí chudáci prechádzajú lesom bez toho, že by si všimli a uvedomili jeho krásu. Nevidia stromy a slnečné lúče, myslia len na zisk. Vidina peňazí a bohatstva ich robí slepými voči všetkému ostatnému. 

Naša cesta životom sa veľmi podobá na cestu ľudí, ktorí sú ako stolári. Dnešné evanjelium poukazuje priamo na dnešnú dobu, v ktorej žijeme. Počas tridsiatich ôsmich rokov sa nenašiel nikto, kto by podal pomocnú ruku chorému človeku. Možno sa zarazíme, ako je to možné, že sa za Ježišových čias diali takéto veci. Avšak, to isté sa stáva aj dnes... keď sa trochu zamyslíme, prídeme na to, že sa stále správame podobne. Úcta k človeku sa vytratila z celej spoločnosti. Mnohokrát sa na človeka pozeráme iba ako na zisk... a vážime si iba toho, kto má peniaze. 

Aj dnes sú mnohí ako stolári, ktorí keď prechádzajú okolo iných ľudí, myslia len na to, ako a na čo by sa dal dotyčný človek využiť: Koľko financií by bolo z toho či onoho zamestnanca? Koľko práce by šlo vyťažiť z tohto človeka? Každý je pre nich iba budúcim zárobkom. Človek je len prostriedkom na získanie bohatstva. A tak tí  takzvaní “podnikatelia” - prechádzajú medzi ľuďmi bez toho, aby si všimli a uvedomili ich ozajstnú hodnotu. Nevidia v nich  krásu, ale len zisk. A tak vidina peňazí a bohatstva robí ľudí slepými voči tým, ktorí potrebujú pomoc. 

Asi sme sa už celkom zbláznili keď v druhom človeku dokážeme vidieť iba majetok. Zašli sme tak ďaleko, že bezhlavo šliapeme po ľudskej dôstojnosti, len aby sme dosiahli svoj cieľ. Bohatstvo.  

Ježiš si váži každého človeka bez rozdielu, nie len bohatého, ale zvlášť tých, ktorí sú na okraji spoločnosti, tých o ktorých nik ani “nezakopne”. Tým sa od Ježiša často líšime … ceníme si len ľudí, ktorí sú bohatí, alebo pre nás majú istú hodnotu tí, ktorí slúžia našim záujmom. Ak má niekto pripomienky k nášmu správaniu, očakáva od nás niečo, alebo ak chce iba trocha ľudskej dôstojnosti, ihneď ho odstránime, pretože nám nevyhovuje. Zachádzame až tak ďaleko, že pošpiníme niečiu dôstojnosť pomocou poloprávd alebo úplne nepravdivých informácii... Často len preto, že sa opovážil postaviť proti môjmu cieľu.  

Veľakrát som sa stretol s ľuďmi, ktorí si svoje svedomie upokojovali slovami: prečo by sme mali pomáhať, prečo mať úctu k druhému? Veď si nič za to nekúpime! Keby tak rozmýšľal aj Ježiš z dnešného evanjelia, nikdy by neuzdravil porazeného, ktorý trpel 38 rokov. Ježišovi sa nedostalo ani len poďakovania od toho človeka. Napriek tomu ho uzdravil. Pozerá na človeka, ako na toho, komu chce pomôcť... nechce od neho nič získať. 

Vzájomná pomoc nemá byť na nič viazaná. Je to niečo, čo má mať miesto medzi ľuďmi, bez ohľadu na náboženstvo, národnosť, rasu, farbu pleti... Porozumenie, úcta a láska k človeku, tieto tri základné kamene ľudského bytia sú základom všetkého, čo k životu patrí. Bez úcty k človeku niet lásky, bez lásky niet porozumenia.

Áno, v dnešnom svete vyhasína úcta k človeku. Ak sa táto úcta vytratí aj z nášho správania, prídeme o radosť zo života. Aj medzi nami kresťanmi sú ľudia, ktorých život je ako pôst bez Veľkej noci, bez radosti, pretože v druhom nevidíme Boží obraz, iba svoj zisk.  

Boh nás ľudí stvoril na Boží obraz a dal nám rozum a slobodnú vôľu, čiže vlastnosti, ktoré nás vyvyšujú nad ostatné živé i neživé stvorenstvo a pripodobňujú Bohu. Pre tieto vlastnosti má človek vyššiu dôstojnosť a hodnotu ako ostatné tvory a je nielen jedincom, ale osobou. Ako sa vyjadril Druhý vatikánsky koncil, človek je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel kvôli nemu samému“ (RN 24). Zviera je indivíduum, avšak nemôže byť osoba. Človek je jedinec, ale je aj omnoho viac: je osoba. Chápanie človeka ako osoby môže byť dobrým spojivom a spoločnou bázou pre dialóg medzi nami ľuďmi. 

Ak sme boli stvorení na obraz Boží, tak máme na obraz Boha aj žiť. Život Boží je život spoločenstva vzájomnej lásky. Tak isto aj my, pretože sme stvorení na obraz Boží, máme svoj život prežívať ako spoločenstvo navzájom sa milujúcich osôb, bez rozdielu.  Čo z toho pre nás plynie? Máme vytvárať spoločnosť vzájomne sa milujúcich osôb. 

Bratia a sestry. Nebuďme len ako stolári, ktorí, keď prechádzajú okolo iných ľudí vidia len zisk. Pozerajme na ich krásu a dôstojnosť.