Lk 10, 25-37 – „Kto je môj blížny?“

Bratia a sestry!

„Kto je môj blížny?“ Zákonníci a farizeji tvrdili, že ich blížnymi sú iba ľudia spravodliví, ktorí zachovávajú Boží zákon. Podľa Židov si pohania a Samaritáni zasluhovali iba opovrhovanie a  nenávisť. Obzvlášť Samaritáni pre nich boli veľkí bludári – hriešnici.

V dnešnom príbehu nám Ježiš ukázal, že blížny je každý človek. Nielen ten, ktorý je rovnakého náboženstva, rovnakých názorov, rovnakej národnosti, rovnakej rasy a podobne. Blížny je aj ten človek, ktorého nemám rád a voči ktorému mám tisíce výhrad.

Možno sa pri počúvaní tohto príbehu  budeme čudovať, prečo Židia takto opovrhovali Samaritánmi? Možno ich za to aj odsúdime. Ale hneď zistíme, že aj nám robí problém zákonníkova otázka: „Kto je môj blížny?“ Skúste si do tohto príbehu vložiť človeka, ktorého nemáte radi. Môže to byť nepríjemný sused, kolega s ktorým sa neznášate, človek tmavšej pleti… ktokoľvek, koho blízkosť Vám bytostne prekáža. Ak si ho premietneme namiesto toho Samaritána, hneď dostane Ježišovo podobenstvo iný rozmer. Keby nám to Pán Ježiš rozprával v súčasnosti, znelo by to asi takto:

Utečenec sa po mnohých útrapách dostal na Európske pobrežie a ostal vyčerpaný ležať na pláži. Išiel okolo kresťanský politik, ale keď uvidel na krku cudzinca prívesok s polmesiacom, odvrátil sa a išiel ďalej. O chvíľu prechádzal tade národne orientovaný politik, ale pri pohľade na tmavú pokožku utečenca sa zatváril, že ho nevidí a pokračoval v ceste. Po nejakom čase išiel okolo liberálny politik, naložil  cudzinca do svojho auta a povedal mu: „Ak chceš, môžeš zostať v našej krajine. Pomôžem ti, aby si mohol u nás žiť dôstojným životom“.  Ktorý z týchto politikov sa zachoval ako blížny k úbohému človeku?

Ja nechcem dnes riešiť problém, či utečencov na Slovensko prijať, alebo nie. Je celkom možné, že skôr, alebo neskôr sa s niektorými z nich na Slovensku alebo mimo Slovenska stretneme. Ako sa k nim budeme správať? Opovrhujúco? S odporom a nenávisťou? Alebo to dokážeme v duchu Kristovej lásky? Veď to bola úvodná otázka zákonníka na adresu Ježiša: “Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?” “Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!” A opäť sme pri otázke: Kto je môj blížny? Iba ten kto mi vyhovuje? Či nie aj tí potmavší, utečenci, chudobní, hriešni?

Hneď sa nám v mysli vynoria tisíce dôvodov prečo NIE. Presne to sa vynorilo aj Židom už len pri slove Samaritán. A práve ten opovrhovaný Samaritán bol postavený za príklad všetkým ostatným Židom, ktorí si zraneného človeka ani nevšimli. Posunuli sme sa niekde za tých 2015 rokov kresťanstva v odpovedi na otázku: „Kto je môj blížny“?

Miluj svojho blížneho, hovorí Ježiš. Keď budeme k sebe úprimní, musíme priznať, že je to ťažké. Ale iná cesta neexistuje.

Bratia a sestry, milovať značí dať kus seba. Dať kus seba – to môže byť kus tvojej pomoci, drobnej láskavosti, času, ochoty alebo aj peňazí. Je dosť ľudí, ktorí toto potrebujú. Pri prikázaní lásky si nikdy nemôžeme urobiť čiarku: odfajknuté, splnené, problém je odbytý. Znakom skutočnej lásky je to, že je aktívna k všetkým ľudom bez rozdielu, bez toho, aby sme sa predtým pýtali, akého je náš blížny pôvodu či vierovyznania.  Skutočná aktívna láska je prejavom osobnosti a len charakterný človek je schopný takejto lásky.

Posledná veta dnešného evanjelia znie takto: Choď a rob aj ty podobne! Aká bude naša odpoveď?