07.01. 2018 – Mt 4, 12-17

V istom severskom meste, kde bývajú veľké mrazy a ľudia tam majú všetko zapojené na elektrický prúd, poškodila jedného dňa snehová víchrica elektrické vedenie. Samozrejme, vznikla veľká panika. Vo všetkých príbytkoch klesla teplota pod bod mrazu. V meste sa prerušila práca, zatvorili úrady, obchody, školy i ostatné pracoviská. Každý si chránil svoj holý život ako vedel, veď bolo prerušené spojenie, od ktorého doslova závisela ich existencia.

Život v prírode bez slnka, ktoré je zdrojom svetla a tepla, je nemožný. Človek potrebuje prirodzené svetlo pre svoj telesný život a ako kresťan potrebuje aj duchovné svetlo, aby mohol žiť svoj duchovný život. Tým pravým a životodarným svetlom potrebným pre náš duchovný život je sám Ježiš. Evanjelista Matúš píše: „Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru, za Jordánom, Galilea pohanov! Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti” (Mt 4,15-16).

Ježiš, ktorého sme pred pár dňami oslavovali ako malé dieťa, je skutočne veľkým svetlom. Poskytol nám absolútnu istotu, že Boh jestvuje a v Jeho svetle sme Boha spoznali  ako svojho nebeského Otca, ktorý nás všetkých miluje. V Jeho svetle sme spoznali zmysel a cieľ nášho pozemského života. Ježiš nám sám povedal: „Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách”

Ježiš je svetlo sveta a my toto svetlo potrebujeme. Ak niekto chce žiť duchovne, nemôže žiť bez jeho svetla. Kto chce byť opravdivým kresťanom, musí sa podobať slnečnici, ktorá  stále obracia svoj kvet k slnku, a preto je taká krásna – žije zo slnka. Aj na kresťanovi poznať, či sa obracia k svetlu, ktorým je Kristus, alebo sa od neho odvracia. Človek, ktorý žije z Krista, šíri okolo seba radosť, pokoj, vyrovnanosť.

Kresťan vie, prečo žije, prečo trpí, vie, že na Kalváriu sa nedá ísť bez kríža a len z Kalvárie sa vchádza do slávy. To všetko človek, ktorý žije bez Krista a bez Kristovho svetla nevie. Niektorí kresťania si myslia – sú si istí, že žijú s Kristom, ale ich život tomu žiaľ nenasvedčuje. Šliapu po Božích prikázaniach, nič im nie je sväté. Kto nevydáva svedectvo svojím životom, nežije v Kristovom svetle.

Predstavte si, žeby niekto uprostred noci zapálil milióny žiaroviek a tvrdil by, že týmito svetlami premenil noc na deň… Ale noc sa zmení na deň až vtedy, keď vyjde slnko. Tak isto  kresťan, ktorý prežíva vo svete bez toho, aby svedčil svojím životom o Božej láske sa umelo “rozsvecuje”,  vytvára falošné svetelné efekty pred druhými, aby si mysleli, že žije s Bohom. Takýto kresťan, chce byť Bohom sám pre seba. Tak, či onak sa mu pravé Kristovo svetlo vytvoriť  nepodarí.

Ak sa má v človekovi zmeniť jeho vnútorná noc na deň, musí prísť pravé Svetlo, ktorým je Ježiš. Jediný Ježiš je schopný odstrániť z duše človeka duchovnú noc a zmeniť ju na jasný deň.

Nemecký spisovateľ Oto Baur rozprával o tom, ako sa so skupinou mladých horolezcov vybral do švajčiarskych Álp. Boli náležite pripravení  a vystrojení na výstup na vysoký horský štít. Po niekoľkých hodinách výstupu sa zrazu dovalili strašné čierne mraky blížiacej sa búrky. Zahalila ich taká tma, že nevideli ani na krok. Vtedy ich vodca z celej sily zakričal: „Všetci zostaňte stáť na svojom mieste. Nepohnite sa ani o krok ďalej!“ Dôrazne ich pred nerozvážnym pohybom varoval, lebo každý krok v tme mohol znamenať pád do priepasti a smrť. A spisovateľ pokračuje: „V týchto chvíľach, keď som musel nehybne stáť v tme na jednom mieste, uvedomil som si, aký obrovský význam má pre môj život veľké svetlo Ježiša Krista. Vtedy som si celým srdcom zamiloval jeho svetlo a modlil som sa, aby ma vždy uchránil pred pádom do priepasti.”

Prosme Pannu Máriu, ktorá prijala Svetlo a priniesla Ho na svet, aby nám Ho pomáhala prijímať v plnej miere, aby sme Ho mohli tiež prinášať do sveta a ním osvecovať aj iných.