Mt 9, 27 - 35

„Keď vstúpil do domu, slepci pristúpili k nemu a Ježiš sa ich spýtal: Veríte, že to môžem urobiť? Odpovedali mu: Áno, Pane. Nato sa dotkol ich očí a povedal: Nech sa vám stane podľa vašej viery. Oči sa im otvorili….“ (Mat 9,28-30)

Bratia a sestry, je zrejmé, že Ježiš netúžil po žiadnej “sláve”. Oboch mužov žiada, aby o svojom uzdravení nerozprávali. Nevrátil im zrak preto, aby sa stal ešte populárnejším. Len odpovedá na ich vieru.

V príbehu ma zaujala Ježišova otázka: „Veríte, že to môžem urobiť?“ Keď odpovedali, že veria, počujú: „Nech sa vám stane podľa vašej viery.“

Občas dostávam otázku: Prečo Boh neodpovedá na moju modlitbu? Prečo nesplní to, o čo ho žiadam? Jedna z možností nevypočutia našich prosieb je odhalená práve v tomto príbehu. Je celkom možné, že prosím za niečo, čomu sám neverím. Alebo nemám istotu, či je moja prosba správna.

Podobný problém opisuje vo svojom evanjeliu aj Marek. Učeníci chcú uzdraviť chlapca, ktorý je posadnutý zlým duchom, ale nedarí sa im. Chlapcov otec príde za Ježišom s otázkou, či je on schopný synovi pomôcť. Marek zaznamenal Ježišovu reakciu takto: „Ježiš mu odpovedal: Ak môžeš?! Pre toho, kto verí, je všetko možné. Chlapcov otec hneď zvolal: Verím, pomôž mojej neviere!“ (Mar 9,23.24) Tento otec si je vedomý toho, že po rokoch čakania na zázrak už vlastne ani neverí, že by sa zázrak mohol stať. Preto prosí Ježiša o schopnosť znovu uveriť v zázrak. Po úprimnej prosbe Ježiš uzdraví jeho posadnutého syna rovnako ako dvoch slepcov v dnešnom príbehu.

Aj nám hrozí, že stratíme vieru vo vypočutie našich modlitieb. Nebojme sa prosiť: „Pane, pomôž mojej nevere!“ Nemá totiž zmysel žiadať Boha o niečo, čomu neveríme. V takom prípade Boh nemôže zasiahnuť. Ak nemáme vieru keď hovorí: „Nech sa vám stane podľa vašej viery,“ nič sa stať nemôže.

Spisovateľ Bruno Ferrero v knihe Večera v raji opisuje príbeh malého dievčatka, ktorému sa páčili modré oči. Všetci v jej rodine mali modré oči, okrem nej. Dievčatko snívalo o tom, že bude mať oči modré. Jedného dňa počula od učiteľky v škole: „Boh odpovie na každú modlitbu.“

Dievčatko celý deň nad tými slovami rozmýšľalo. Večer, keď išlo spať, kľaklo si a modlilo sa: Bože, ďakujem ti za moju rodinu. Ďakujem za moju rodinu. Ďakujem za môj život! Veľmi sa mi páči všetko, čo si urobil a čo robíš, no chcela by som ťa poprosiť, aby som ráno, keď sa zobudím, mala oči modré ako má moja mama. Prosím ťa o to.

Na druhý deň len čo vstala, hneď utekala k zrkadlu. Pozrela sa doň. Jej oči však boli tmavohnedé ako vždy. Prečo Boh nevypočul jej prosbu? Žeby preto, lebo nemá dosť silnú vieru? V ten deň si dievča uvedomilo, že aj „nie“ je odpoveď. Napriek tomu to jej dôveru v Boha nenarušilo.

Podľa svätého písma modlitba je dialóg. Rozhovor, pri ktorom sa s Bohom rozprávam o tom, či sú moje priania a túžby v poriadku, či mi budú na osoh. Je to, ako keď malé dieťa chce, aby mu rodičia niečo kúpili. Kupujú rodičia deťom toľko sladkostí, koľko by deti chceli? Ak áno, nie sú to múdri rodičia, pretože dieťaťu vlastne škodia.

Boh môže posilniť našu vieru, keď ho prosíme o správne veci. Inokedy chce, aby sme si uvedomili, že prosíme o niečo, čo by nám uškodilo. V každom prípade, aj dnes Boh počuje naše volanie rovnako, ako počul volanie slepcov. Aj nám chce odpovedať podľa našej viery.

Neochvejná viera nevidiacich často v evanjeliách kontrastuje s mnohými skeptikmi, ktorí síce na vlastné oči videli čo Ježiš robí, no aj tak mu odmietli uveriť. Ježiš v skutočnosti farizejov a zákonníkov často nazýval „slepými“, pretože im chýbala viera. Je paradoxné, že v evanjeliu tí, čo sú nevidiaci, „vidia“ nádheru Ježišových dobrých skutkov, no tí, čo telesný zrak majú, nevidia za nimi žiadnu duchovnú moc.