Jn 17, 1-13

Bratia a sestry,

človek keď končí svoju životnú púť a má tú možnosť,  skoro vždy povie svojim najbližším posledné slová, alebo napíše závet. Chce im povedať čo je dôležité a dať im odporúčania, ktoré majú pomáhať lepšie žiť.

Dnes sme počuli aj z úst Ježiša takéto slová. Odzneli niekoľko hodín pred Ježišovým utrpením a smrťou. Keď už Ježiš ustanovil všetko, čo bolo potrebné, obrátil sa k svojmu Otcovi. Otcovi patrili posledné slová, no prosil v nich za nás.

Obsahom týchto slov – tejto modlitby – nie sú nasporené peniaze či iné hmotné statky. Je to duchovný odkaz Ježiša, ktorý sa veľmi odlišuje od tých našich testamentov, s ktorými sa obvykle stretávame. To je prvý veľký rozdiel. S tým súvisí aj druhý rozdiel. S pozemskými testamentmi sú často spojené spory o dedičstvo, ktoré niekedy vedú aj k trvalým hádkam, hnevom a nepriateľstvám. O dedičstvo, ktoré nám vo svojom testamente zanechal Pán Ježiš, nie sú žiadne spory, lebo z tohto dedičstva si každý môže vziať, koľko len chce a čím viac si každý vezme, tým lepšie.

Je tento obsah Ježišových posledných slov pre nás dôležitý? Majú pre nás nejaký význam? Odpoveď závisí od toho, čomu človek pripisuje dôležitosť. Dnes je mnoho ľudí, ktorí by sa tvárili celkom nechápavo, keby sme im povedali, že Ježiš aj pre nich zanechal tieto slová. Mnohí sú orientovaní na celkom iné – svetské hodnoty a sú aj takí, ktorí sa kvôli ich získaniu nezastavia ani pred klamstvom, krádežou, lúpežou, násilím, znásilnením, vraždou… Keď im uvedené hodnoty opantajú srdce, nevidia nič iné, ženú sa za nimi ako šialení. Keby sme takýmto ľuďom ponúkli Ježišov testament, vysmiali by sa nám.

Ježišov testament, jeho myšlienky, ktoré sú v dnešnom texte, nevyhnutne potrebujeme pre život. Človek keď sa zamyslí nad svojím životom a pozerá do budúcnosti, kladie si otázky: “Načo vlastne žijem?”, alebo: “Aký je zmysel nášho bytia?”

Ak pokladáme smrť za definitívny koniec, potom život sa nám môže javiť, ako nezmyselný. My síce máme v rámci života mnoho zmysluplných činností: nájsť si primerané zamestnanie, dobre sa vydať či oženiť, vychovať deti, postaviť si dom, vykonať dobré veci vo svojom povolaní, dosiahnuť slušné spoločenské postavenie a podobne. Keď človek má pred očami určitý cieľ, a keď ho dosiahne, má z toho radosť a hneď hľadá ďalší cieľ o ktorý sa bude usilovať. Všetci z nás by sme mali mať na pamäti konečný cieľ svojho života. Tým, že vieme o konečnom cieli, a uvedomujeme si ho, potom si uvedomujeme, že aj terajší – časný život má zmysel.

Myšlienka na konečný cieľ sa nám má stať smernicou, ako prežijeme terajší život, aby bol v súlade s tým, čo od nás požaduje Kristus. Rozmýšľal som, čo je to najdôležitejšie, čo od nás  Kristus požaduje a uvedomil som si, že najdôležitejším pravidlom je láska.

Jeden autor vo svojej publikácii spomína, ako pred rokmi stretol človeka, ktorý bol obyčajným kresťanom. Jeho názory sa nezhodovali s kresťanským učením a v mnohých veciach mal opačný názor, ako dotyčný kresťan. Piše: “Často sme spolu debatovali a stretávali sme sa tak často, že ja som mal možnosť zároveň spoznať jeho život. Čo ma najviac ohromilo v jeho živote, bola práve láska, ktorú mal k druhým ľudom. Pomohol, navštívil chorých. Nikdy sa k druhému neobrátil chrbtom. Až vtedy som si uvedomil, že to čo on žije – lásku k druhému – budeme raz žiť vo večnosti.”

Bratia a sestry, človek nie je stvorený pre tento svet, pre tento život, ale pre iný svet, pre iný život, ktorý znamená lásku a šťastie, aké si ani nevieme predstaviť. O tom živote hovorí sv. Augustín v knihe svojich  Vyznaní , ktoré sú akoby životnou spoveďou a vyznávaním, oslavou nepochopiteľnej Božej lásky:  „Keď sa primknem k tebe celou svojou bytosťou, nikdy nepocítim bolesť ani námahu a môj život, celkom naplnený tebou, bude pravým životom“ (Vyznania 10, 28; porov. KKC 45). Pre toto šťastie sme stvorení a toto šťastie hľadá naše  „nepokojné srdce“, o ktorom hovorí aj sv. Augustín (Vyznania 1, 1).