Mt 6, 22-33

Bratia a sestry, dnešné evanjelium hovorí o ustarostenosti a nás okamžite napadnú veci, ktoré nás trápia, zaťažujú alebo najviac zamestnávajú. Pravda je taká, že každý z nás má problémy.

Jedni riešia problémy existenčné, iní sa trápia s chorobou, ďalší majú ťažkosti vo vzťahoch. Mladí majú svoje problémy v školách, starší v rodinách a na pracoviskách… Niekedy si myslíme, že keď sa nám podarí vyriešiť to, z čoho sme ustarostení, budeme mať už konečne život aký si predstavujeme. Ale sami dobre vieme, že mnohokrát jeden problém vyriešime a hneď príde ďalší. A tak sa všetko krúti iba okolo našich problémov. Stačí sa len opýtať ľudí na ich starosti a oni sa začnú chytať za hlavu, koľko ich majú. Nakoniec – ak by ste niekomu povedali, že nemáte starosti, tak by sa vám určite neveril.

Plnohodnotne žiť dnes totiž znamená mať množstvo starostí. Nakoniec sa nimi aj chválime, keď vysvetľujeme, akí sme strašne zaneprázdnení. Mať starosti je vlastne moderné – a pritom by sme tak veľmi chceli žiť bez nich… Kristus však v evanjeliu povedal: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev?“ (Mt 6, 25).

Mať starosti a byť ustarostený sú ale dve odlišné veci. Bez starostí nikdy žiť nebudeme. Každý deň nás budú trápiť a zaťažovať nové problémy, ale všetky tieto veci majú určitú hranicu. Nemali by nikdy prerásť do ustarostenosti, teda do situácie, keď človek už nedokáže reálne rozmýšľať a normálne žiť.

Kristus v evanjeliu hovorí, že o život človeka sa jednoznačne stará Boh a nie je v moci človeka rozhodovať o tom, že si ho predĺži. Preto vysvetľuje učeníkom: Zbytočne sa trápite o odev a pokrm… Inak, veľmi sa to hodí do dnešných dní, pretože veľa z nás mrhá svojím časom a energiou na zbytočnosti:

Čo si oblečiem, aby som vynikol, aby som bol zaujímavý a aby si ma druhí všimli?

Čo budem jesť, pretože to či ono mi nechutí?

Kde a ako budem bývať, pretože môj dom či byt musí byť luxusný?

To je duch dnešnej konzumnej spoločnosti…

Avšak my, ľudia, osobne a aj vďaka médiám, vidíme veľa ľudskej biedy. Vidíme, kde všade treba pomáhať. Ľuďom, ktorí prišli o strechu nad hlavou pri prírodných katastrofách, ktorí trpia hladom, nedostatkom, ktorí prosia o pomoc darcov krvi pre choré dieťa, ktorí sú osamelí… Kde začať a čo vlastne môžem urobiť? Môžem pomôcť aj ja – hocičím, čím sa dá… podporiť zbierku, darovať svoju krv, svoj čas, svoju modlitbu…

Stále však ostávajú trápenia, ktoré nevieme vyriešiť. Nebuďme teda zbytočne ustaraní, netrápme sa nad tým, čo nevieme ovplyvniť. Starajme o to, aby sme boli vždy pri tých, ktorí nás potrebujú, aby sme ich podporovali a pomáhali im. Starajme sa o to, čo môžeme urobiť a o to, kde môžeme stáť pri svojich blízkych.

Zbytočne míňame energiu na to, čo naše starosti nezmenia. Veď vo všetkom sú presné hranice o čo sa môžeme starať a do čoho môžeme zasiahnuť. Tak ako vo futbale je ihrisko pre hráčov presne ohraničené čiarami, kde sa môže hrať. Ak sa lopta dostane za čiaru je „out“, tam sa už nehrá. Tamtie kompetencie už patria Bohu. Toto by sme si mali uvedomiť.

Nezabudnime, že odovzdanie starostí a trápení Bohu, začína vždy hlbokou pokorou pred Ním.