Povýšenie Svätého kríža

Bratia a sestry,

keď okolo roku 620 Peržania napadli Svätú Zem, zrúcali všetky kostoly a odniesli so sebou uctievané drevo Kríža. Celý kresťanský svet bol pohrúžený do smútku a horlivo sa modlil o návrat tejto relikvie. Stará tradícia hovorí, že krátko potom – vďaka víťazstvu cisára Heraklia nad kráľom Peržanov – obklopený veľkou úctou sa Svätý Kríž znovu stal vlastníctvom kresťanov. Sám cisár sa rozhodol zaniesť ho na Kalváriu na vlastných ramenách. Nemohol ho však žiadnym spôsobom zodvihnúť. Vtedy mu biskup Jeruzalema poradil, aby Kríž niesol podobne ako ho niesol Kristus – bosý, v mlčaní, v kajúcom postoji. Bremeno sa skutočne ukázalo menšie a cisár ho doniesol až na Golgotu. Na pamiatku tejto udalosti Cirkev každý rok v septembri slávi sviatok Povýšenia Kríža.

V tento deň zvlášť pozorne pozeráme na Kríž, pričom často pamätáme na prípady jeho znesvätenia či pokusy o odstránenie.

V 30-tych rokoch XX. storočia v meste San Francisco na hore Davidson, ktorá je najvyššou miestnou vyvýšeninou, postavili kríž vysoký 30m a široký 15m. Odhalili ho a posvätili na Veľkonočnú Nedeľu. Telegram s pozvaním na túto slávnosť zaslal prezident USA Franklin Roosevelt. Odvtedy sa kríž stal centrálnym miestom Veľkonočných pobožností Vzkriesenia, a pri príležitosti Božieho Narodenia ho ozdobovali svetlami. V roku 1990 obvodný súd zavrhol petíciu ateistov, ktorí sa dožadovali, aby bol tento kríž odstránený, ale o šesť rokov neskôr toto rozhodnutie zmenil Odvolací súd, ktorý uznal, že „monument s náboženským charakterom nemôže stáť na teréne, ktorý tvorí vlastníctvo mesta“. Kríž však naďalej stojí, lebo mesto náhle ponúklo malý priestor okolo kríža na predaj – zakúpila ho jedna z farností – a teda už je na súkromnom pozemku. Kríž v mnohých prostrediach zostáva stále znakom odporu, ktorý vzbudzuje protesty a nenávisť nepriateľov.

Povýšenie Kríža je tiež príležitosťou pripomenúť všetkým veriacim, za akú cenu sme boli vykúpení, akou láskou sme boli zachránení a poznačení. V karmelitánskych kláštoroch bol dlhý čas známy veľkopôstny zvyk, kedy počas podávania jedla, jedna z rehoľných sestier – obťažená veľkým krížom a s tŕňovou korunou na hlave – kľačala uprostred jedálne kláštora. Robila to preto, aby pripomenula ostatným sestrám, že cesta každého človeka vedie cez Kríž.

K ľudskému životu patrí rovnako svetlo aj tma, šťastie aj utrpenie, úspech i neúspech, radosť aj smútok… Vtedy žijeme v pravde, keď prijmeme aj utrpenie. Vieme totiž, že utrpenie nemá posledné slovo. Veď Kristus na kríži zvíťazil, a aj my – ak budeme niesť svoj kríž s Kristom – s ním aj zvíťazíme. Kríž nám pripomína utrpenie druhých a oslobodzuje nás od ilúzie akéhosi sveta bez bolesti. Mnohí ľudia si dnes robia klamné predstavy o živote, akoby v ňom všetko muselo ísť hladko, bez námahy a zápasov. Myslia si, že musia dosiahnuť všetko, čo si naplánovali a vysnívali. Takýto svet nie je možný. Kto sa utrpeniu vyhýba, žije neustále v strachu, že jeho ilúzia o živote bez utrpenia a bolesti sa rozplynie ako bublina.

Bratia a sestry, nasledovanie kríža by sme mohli zhrnúť do jedinej vety: „Pane, nerozumiem ti, no pomôž mi, aby som vytrval a veril, že ty môžeš všetko urobiť dobrým a správnym.“

Amen