Mt 8, 5-13

„Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli“ Mt 8, 10.

Bratia a sestry, v románe s názvom „Bratia Karamazovci“, Fiodor Dostojevský opisuje okrem iného život istej ženy. Ako roky plynuli, zhoršovalo sa nielen jej fyzické zdravie, ale táto žena s údivom tvrdila, že začína strácať aj svoju vieru. Jedného dňa sa rozhodla, že pôjde a porozpráva sa o svojich problémoch s bohabojným mníchom, otcom Zosimom. Počas rozhovoru hovorí Zosimovi o svojich pochybnostiach a pýta sa: “Jestvuje Boh, a stará sa o nás? Jestvuje život po smrti?”

Otec Zosim trpezlivo vypočul všetky jej pochybnosti a hovorí: „Dokázať tu nemožno nič, možno sa iba presvedčiť. – Ako? Akým spôsobom? – skúsenosťou činnej lásky. Usilujte sa milovať blížnych aktívne bez prestania. S mierou, s akou budete robiť pokroky, budete sa súčasne utvrdzovať vo viere v Boha a v nesmrteľnosť svojej duše. Keď dospejete k úplnému obetovaniu sa v láske k blížnym, vtedy určite uveríte a už nebude mať prístup do vašej duše žiadna pochybnosť. Vyskúšal som, že je to istý spôsob“.

O tom, že praktizovanie lásky k blížnemu prehlbuje vieru, nás utvrdzuje dnešné Evanjelium. Kristus v ňom verejne chváli vieru pohana, rímskeho stotníka. Aby sme lepšie porozumeli, ako aktívna láska k blížnemu vzbudzuje vieru v Krista v srdci stotníka, zastavme sa na chvíľu a pozrime sa na túto zaujímavú osobu.

V prvom rade bol stotník Rimanom a mohol pohŕdať Židmi tak, ako to robili skoro všetci Rimania. On si však Židov vážil. Svedčia o tom slová, ktoré o ňom povedali: „… miluje náš národ…“

Ba čo viac, tento stotník si nielen Židov vážil, ale so svojimi sluhami a otrokmi zaobchádzal veľmi ľudsky. Svedčí o tom skutočnosť, že mu veľmi záležalo na vyzdravení jeho sluhu. Pre lepšie pochopenie oplatí sa tu pripomenúť, že otroci a sluhovia nemali v tých časoch žiadne práva. Vlastník mohol zaobchádzať s nimi ako s vecou. Mohol dokonca zabiť svojho otroka bez porušenia zákona.

Stotník bol taktiež človek hlboko zbožný. Ako čítame v Evanjeliu sv. Lukáša, nielen „vybudoval Židom synagógu“, v ktorej mohli vzdávať Bohu chválu a modliť sa, ale tiež uveril v hlbokú duchovnú moc Ježiša a uznal Ho za Toho, Kto je poslaný od Boha. Preto neváhal a poslal k Učiteľovi z Nazareta starších z ľudu, aby v jeho mene prosili o uzdravenie jeho služobníka. Cítil sa nehodný, aby sám išiel na stretnutie s Kristom, preto posiela k Nemu svojich priateľov, ktorí odovzdávajú Ježišovi jeho slová: „Pane, nenamáhaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu“.

Tento Riman žil hodnoty a ideály, ktoré sa odlišovali od toho, ako v tých časoch  Rimania obvykle žili. Vo svete podozrievania, intríg, mocenských bojov a nepochopenia, bol on človekom lásky a pokoja, ktorý si vážil všetkých ľudí, nezávisle od ich národnosti, spoločenského postavenia či náboženstva. Smelo teda môžeme povedať, že jeho aktívna láska k blížnemu, ktorá sa prejavovala v dobrosrdečnosti, pomoci a úcte, vzbudila v srdci toho človeka takú silnú vieru.

Kristus chváli jeho postoj, keď vyslovil slová, ktoré sa zriedkavo objavili v Jeho ústach: „Hovorím vám: takú vieru som nenašiel v Izraeli“. Táto pochvala robí z rímskeho stotníka vzor k nasledovaniu pre kresťanov žijúcich vo všetkých storočiach, a zvlášť v našom storočí. Nesmie nás teda udiviť to, že slová rímskeho stotníka sa našli v liturgii sv. omše a sú opakované miliónmi veriacich pred prijatím Najsvätejšej Sviatosti.

Podobne, ako žena z románu, aj my často vyznávame, že naša viera chladne a že s plynutím času sa v našich srdciach i mysliach rodí čoraz viac pochybností. Čo máme v takých prípadoch robiť? Treba si spomenúť na múdreho otca Zosima a jeho slová, že čím viac budeme milovať našich blížnych aktívnym spôsobom, tým silnejšia a hlbšia bude naša viera. A taktiež nezabudnúť na krásnu postavu stotníka z dnešného Evanjelia, ktorý praktizovaním aktívnej lásky k blížnym, dospel k hlbokej viere v Krista.