Mk 10, 32-45 – Čo chcete, aby som vám urobil?

Čo chcete, aby som vám urobil?

Bratia a sestry, ak by sa nás dnes Ježiš – každého zvlášť opýtal: čo chceš, aby som Ti urobil? Aká by bola naša odpoveď? Alebo o čo by sme prosili?.

Pravdepodobne by tí, ktorí sú chorí, prosili o zdravie… mladí ľudia by možno prosili o úspech v živote…. manželia za svoje deti… ďalší za vyriešenie problémov… Každý by jednoducho  prosil o to, čo najviac v danej situácii potrebuje.

Túto otázku položil Ježiš aj Zebedejovým synom – Jakubovi a Jánovi. Ako sme sami počuli ich prosba bola nasmerovaná na budúcnosť. Chceli si zabezpečiť budúci život. V našom ľudskom ponímaní a chápaní to nebola zlá prosba. Veď kto s nás by nechcel mať zabezpečenú budúcnosť? Kto z nás by si – pri priamej otázke, ako ju položil Ježiš – nechcel zabezpečiť skvelý život? Asi všetci…

Ježiš nám na konci dnešného úryvku ukazuje, ako môžeme dosiahnuť tú najúžasnejšiu budúcnosť – budúcnosť v jeho kráľovstve. Je to jednoduché – slúžiť druhým. Toto je rada a odpoveď, ktorú Ježiš adresuje aj nám.

Pre nás ľudí je prirodzené, že máme radi keď sme obsluhovaní, keď nám posluhujú. Cítime sa vtedy príjemne a dôležito. Ale ako vieme, Ježiš prišiel, aby slúžil. Dobrovoľne pomáhal chorým, chudobným a tým, ktorí trpeli a boli na okraji spoločnosti. Nemal problém sadnúť si s ľuďmi, ktorí nemali najlepšiu povesť. Zakaždým bol pripravený pomôcť, vypočuť, poradiť, poučiť, či uzdraviť. Nemal na dverách vyvesené úradné hodiny a stránkové dni. Nikomu nedal pocítiť, že je rušený, že niekto prišiel nevhod. Naopak! Prijíma každého a vyučuje všetkých.

Toto je aj naša úloha. Dobrovoľne slúžiť chudobným, chorým, trpiacim… možno si prisadnúť k ľuďom, ktorí nemajú najlepšiu povesť… nájsť si čas pre druhého.

V jednom článku, ktorý som čítal bola otázka: čo je cieľom Cirkvi? A odpoveď na túto otázku bola: Cirkev je Božie „telo“ – my sme ruky, ústa a nohy v tomto svete. My máme robiť veci, ktoré by Kristus konal, keby bol tu na zemi fyzicky prítomný. Čo by robil Kristus? Jedným slovom povedané „slúžil“. Po prečítaní tejto myšlienky ma napadla udalosť, ktorú som zažil v Kalkate. Ako dobrovoľník som pracoval v nemocnici Matky Terezy, kde som ošetroval ľudí chorých na AIDS a tuberkulózu. Po príchode do nemocnice som si na stene nemocnice všimol kríž a na kríži bol Kristus, ktorý nemal ruky ani nohy. Spočiatku som si myslel, že padol na zem a rozbil sa… Nakoniec mi sestry hlbokú symboliku tohto kríža vysvetlili: „Jeho význam je v tom, že rukami a nohami Ježiša Krista máme byť práve my. My, ktorí slúžime… pre nás visí na tejto stene, aby sme si to každý deň pripomínali…“

Túto symboliku som si zapamätal dodnes. Vieme dobre, ako ďaleko sme od tohto ideálu. Stačí si niekedy pozrieť správy, prečítať noviny, alebo aj z vlastnej skúsenosti môžeme povedať, ako ťažko sa nám slúži,. A nie len nám, ale aj tým, ktorý sa pre túto úlohu sami rozhodli. Kresťanským povolaním sme všetci volaní do služby, aby sme si vzájomne pomáhali neupadať do pokušení „služby, ktorá si slúži“.

My všetci, si musíme uvedomiť, že  kresťan je človek, ktorý dostal účasť na živote Krista ako služobníka všetkých. Svojimi aktivitami máme sprítomňovať spoločenstvo Krista vo svete. Aby sme mu boli úplne podobní vo svojom zmýšľaní i skutkoch, aby sa On mohol prejavovať cez nás. Ak máme tomuto cieľu slúžiť, ak máme svojím pôsobením sprítomňovať Kristovu slúžiacu lásku, ba samého slúžiaceho Krista, tak je potrebné, aby sme sami boli s Kristom spojení, aby sme doslova žili z Jeho Srdca.

Bratia a sestry, ak by sa nás dnes Ježiš každého zvlášť opýtal: čo chceš, aby som Ti urobil? Aká by bola naša odpoveď? Možno… aby sme viacej slúžili druhým… pretože toto nám zabezpečí budúcnosť – život v nebeskom kráľovstve.