Lk 18, 10-14

Dvaja chlapci vyšli na pole. „Pozri sa“, hovorí jeden – „aké krásne sú tie klasy, ktoré prevyšujú všetky ostatné! A aké škaredé sú steblá, ktoré sa ohýnajú takmer k zemi!“ „Ty blázon“, povedal ten druhý. „Tie “krásne” klasy sú bez úrody, sú prázdne a preto sa vypínajú nad ostatné.“
Tak je to aj s ľuďmi. Prázdne hlavy sa nosia vysoko, ale plné sa skláňajú v skromnosti a pokore k zemi ako tie plné klasy. Dnešné čítanie zo sv. evanjelia nám túto pravdu potvrdzuje.

Dvaja ľudia – farizej a mýtnik – prišli sa pomodliť do chrámu. Farizej si zastal uprostred chrámu a spojne vypočítaval, aký je dobrý a o čo lepší od mýtnika. Mýtnik však ostal vzadu a vedomý si svojej hriešnosti sa bil do pŕs a prosil Boha o odpustenie.

Toto krátke podobenstvo, nás nabáda, aby sme sa varovali pyšného a farizejského zmýšľania:

Táto pýcha nám všetkým prešla do krvi a javí sa v rôznych podobách. Prejavuje sa už u detí pri hre, kde začína “JA”. Ja mám pravdu, ja chcem sedieť na prvom mieste, ja som mal túto hračku prvý…  Pýcha, ktorú vidíme u nás dospelých – ja mám viac titulov, ja som chytrejší, ja dokážem všetko zariadiť, ja som najmúdrejší, ja musím rozhodnúť… A samozrejme, aj u starších ľudí – ja sa lepšie predmodlievam v kostole ruženec, než moja suseda, ja najlepšie viem čo celá rodina potrebuje, všetko bude tak ako ja poviem…. Ako počujeme, stále je tam to JA.

Práve táto pýcha, ktorá je vrodená každému človekovi, potrebuje liek. A máme ho od Ježiša Krista, ktorý nás učil svojím životom a preto mohol povedať: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29).

Za príklad nám dal aj svoju matku, Presvätú Bohorodičku, ktorá na slová anjela, že sa stane matkou Najvyššieho, považovala sa iba za jeho služobníčku.

Príkladmi pokory sú nám aj mnohí svätí. V  Kvetinkách svätého Františka čítame, ako brat Masseo chcel raz vyskúšať pokoru sv. Františka Assiského. Spýtal sa ho: „Počuj, prečo za tebou ide celý svet? Každý ťa chcel vidieť a počuť. A nie si ani pekný, ani študovaný a nepochádzaš zo vznešeného rodu. Ako je to možné, že všetci idú za tebou?“

Sv. František sa na chvíľu zamyslel a potom povedal: „Chceš vedieť, prečo ide za mnou celý svet? Preto, že Boh ku konaniu svojho diela, ktoré zamýšľa konať, nenašiel biednejšieho tvora na zemi. A preto si vyvolil mňa, aby zahanbil vznešenosť, veľkosť, moc, krásu a múdrosť sveta, aby sa ukázalo, že každé dobro pochádza od Neho.“

V roku 1934 bol kardinál Eugen Pacelli, neskorší pápež Pius XII., v Buenos Aires na Medzinárodnom eucharistickom kongrese ako pápežský legát. Na spiatočnej ceste sa utiahol do svojej kabíny, aby si po tých veľkých oslavách trochu odpočinul. Medzitým prišiel z Vatikánu telegram. Sekretár zaklopal na dvere a keď sa nik neohlásil, vstúpil a našiel budúceho pápeža ležať na zemi. Na jeho prekvapenie, že neleží na lôžku, kardinál odpovedal: „Dnes sa mi dostalo až primnoho pôct. Človek musí, aspoň keď je sám, uznať svoju biedu.“

Bratia a sestry, človek je len vtedy veľký, keď sa vie ponížiť. Takého zmýšľania bol aj Tomáš Kempenský, ktorý napísal: „O sebe si nič nemyslieť a o druhých vždy dobre zmýšľať a vysoko si ich vážiť, je veľká múdrosť a dokonalosť“ (O nasledovaní Krista, I., 3, 17)